O statočnom princovi a štyroch pomocníkoch

Bola raz jedna princezná. Krásna, milá a dobrá, ako už rozprávkové princezné bývajú. A ako sa v rozprávkach často stáva, zatúžil po nej zlý černokňažník, a keď ho nechcela, uniesol ju neznámo kam. Žil tiež neďaleko statočný princ, ktorý sa rozhodol princeznú nájsť a z pazúrov čarodejových zachrániť. Zúfalí rodičia princeznej mu nevedeli povedať, kam černokňažník zmizol, začal teda hľadať sám, vypytoval sa ľudí. Ľudia nevedeli nič o princeznej ani nevideli černokňažníka, ale sťažovali sa princovi na rôzne svoje nešťastia. Múdry princ ich počúval a dozvedel sa, že tu náhle zmrzol záhon ruží, tamto uschol ovocný sad, inde sa náhle pokazila voda v studničke, z ktorej pili celé generácie. Inde sa bratia pohádali do krvi alebo predtým dobrí susedia si náhle skočili do vlasov. Tie drobné ľudské nešťastia sa ťahali ako stopy mieriace do Pustých hôr. Princ pochopil, že to zlý černokňažník po ceste rozsieval zlo a škaredosť, pretože nič pekné neznáša. Po tých stopách sa vydal na cestu. Po dlhej ceste dorazil princ do Pustých hôr a v širokej skalnatej doline uzrel ľadový zámok, v ktorom černokňažník býval. Prešiel skalnou bránou a vstúpil do obrovskej ľadovej siene, kde stáli desiatky zmrznutých postáv, obalených námrazou. Na samom konci potom na obrovskom tróne z čierneho kameňa sedel sám černokňažník a pohŕdavo si princa prezeral. „Čo tu hľadáš, červ pozemský! Rýchlo uteč, ak sa nechceš zmeniť na kus ľadu ako títo okolo.“ Tak privítal černokňažník princa, ktorý sa však nedal zastrašiť a povedal rozhodným hlasom: „Chcem princeznú, ktorú u seba držíš proti jej vôli. Chcem sa s tebou o ňu biť.“ Černokňažník sa zaradoval, do jeho zbierky pribudne ďalší zmrznutý nešťastník. „Dám ti princeznú, ak ju tri dni po sebe do západu slnka nájdeš. Ak nie, zmrazím ťa pohľadom a budeš kusom ľadu navždy.“ Princ súhlasil. Na druhý deň ráno vyviedol černokňažník z komnaty princeznú, ktorá bola bledá, netečná a vyzerala, akoby spala postojačky. Černokňažník ju premenil na veľkú bielu perlu, potom sa rozmachol a obrovskou silou hodil tú perlu tak ďaleko, až spadla do ľadového mora a zmizla pod hladinou. Princ došiel k moru, ale pod hladinu nevidel. Zavolal teda silným hlasom: „Tvorovia vodní, ktorí žijete pod hladinou, pomôžte mi proti zlému černokňažníkovi! Ten chce zničiť všetko pekné a ovládnuť celý svet. Keď premôže mňa, bude ešte silnejší a potom otrávi vodu a zničí aj váš podmorský svet.“ Na tie slová vyplávali k hladine vodní tvorovia a pýtali sa ho, ako mu môžu pomôcť. Princ im opísal perlu a o chvíľu mu ju jedna z rýb priniesla. Černokňažník sa zamračil, keď mu večer princ perlu podal, ale nepovedal nič. Premenil perlu späť na princeznú a odviedol ju do jej komnaty. Nasledujúce ráno premenil černokňažník princeznú na borovú šišku a zahodil ju do hlbokého lesa. Princ chvíľu blúdil tým lesom, ale krovie bolo husté, pod stromami bolo šero a les bol obrovský. Princeznú by sám nenašiel ani za sto rokov, nie to do večera. Opäť zavolal, až celý les zahučal ozvenou: „Zvieratá zeme, čo pobehujete krovinami a medzi koreňmi storočných stromov máte svoj úkryt, pomôžte mi proti zlému černokňažníkovi! Ten chce zničiť všetko pekné a ovládnuť celý svet. Keď premôže mňa, bude ešte silnejší a potom možno spáli váš les a zničí vaše brlohy.“ A zo všetkých strán sa zbiehali srny, po stromoch šplhali veveričky, z krovia vyliezli aj ďalšie lesné zvieratá. Princ im povedal, čo hľadá, a o chvíľu mu starý jazvec tú šišku, v ktorej bola zakliata princezná, priniesol. Černokňažník sa večer poriadne mračil, ale opäť nič nepovedal. V deň poslednej skúšky premenil černokňažník princeznú na biele pierko a to hodil do vetra. Vietor sa zatočil medzi skalami a pierko bolo preč. Princ vybehol na skalu, obzeral sa dokola, ale pierko nevidel. Zavolal, až skaly opakovali jeho slová po celých Pustých horách: „Tvorovia vetrov, vtáci, čo krúžite v povetrí a vzduch vám je domovom, pomôžte mi proti zlému černokňažníkovi! Ten chce zničiť všetko pekné a ovládnuť celý svet. Keď premôže mňa, bude ešte silnejší a potom zotročí vietor a polapí ho do svojich sietí a zmizne vaša sloboda v nekonečnom priestore!“ Zleteli sa horské vtáky na silných perutiach, princ im opísal pierko, čo bolo princeznou, a o chvíľu ho prijal zo zobáka rýchleho sokola. Černokňažník večer vyzeral, že od zlosti pukne, ale bez slov prijal pierko, premenil ho späť na princeznú a naznačil, že zajtra ráno ju princovi vydá. To ráno bol v černokňažníkovom zámku silný mráz a všetko sa trblietalo a lesklo námrazou ako na slávnosti. Princ čakal vo veľkej sieni. Kamenné vráta za trónom sa rozleteli a černokňažník s princeznou vstúpil dnu. Zaviedol princeznú do stredu siene a s úškľabkom v bledej tvári povedal: „Obvinil si ma, že tu princeznú držím proti jej vôli. Splnil si moje podmienky, teraz si ju teda odveď. Ibaže musí s tebou ísť sama a dobrovoľne! Ak neodídete skôr, než slnko zasvieti bránou do siene, obaja naveky zmrznete.“ Princezná stála netečne uprostred siene, hľadela do neurčita a zdalo sa, že vôbec nevníma, čo sa deje okolo. Princ pribehol k nej a začal na ňu hovoriť, presviedčať ju, aby čo najrýchlejšie šla s ním. Princezná stála a nevnímala. Z jej bledých líc sálal chlad, v očiach mala chladnú hmlu. Princ ju vzal za ruku – akoby držal cencúľ. Prvé slnečné lúče začali nakúkať do skalnej brány. Vtedy princ zvolal hlasom tak silným, až to zvonilo v mrazivom vzduchu: „Oheň, dobrý oheň, čo zohrievaš všetko živé a dávaš rozkvitnúť kvetom, pomôž mi proti zlému černokňažníkovi! Ten chce zničiť všetko pekné a ovládnuť celý svet. Keď premôže mňa, bude ešte silnejší a potom ovládne aj teba a urobí z teba len oheň skazy a zmaru!“ Na tie slová praskla kamenná podlaha siene a z trhliny sa najprv vyvalila para, potom horúci dym a nakoniec žeravá láva. Zem sa začala otriasať pod nohami. Princ schmatol princeznú do náručia a utekal s ňou skalnou bránou preč. Keď prebehol kus cesty a obzrel sa, videl, ako sa černokňažníkov ľadový zámok hroutí do žeravej priepasti a okolité skaly padajú, aby navždy zatarasili cestu do doliny. Udychčaný princ sa posadil na prvý kúsok trávy, ktorý zazrel. Slnečné lúče posvietili princeznej na tvár a tá sa náhle zahrala ružovou farbou, oči sa roztopili ako zamrznuté jazierka na jar a namiesto cencúľa držal princ náhle vo svojej ruke horúcu ľudskú ruku. A všade naokolo bola náhle jar. Princ s princeznou sa viedli za ruky a tak došli až domov.