Zlatý chlieb

Pred dávnymi časmi vládol v Indii veľký rádža, mocný kráľ, a ten rádža mal jediného syna, dediča trónu. Staral sa oňho ako o zrenicu svojho oka; princ mal všetko, na čo si pomyslel, nepoznal, čo je chudoba, ani čo je práca. Dorástol do osemnástich rokov a nebol za ten čas nikdy ani chvíľu sám, neustále sa oňho starali dvorania, usporadúvali mu slávnosti, hostiny, chodili s ním na poľovačky. Raz sa im však princ stratil v lese, zablúdil, až prišiel na breh rieky, do chalúpky starého pustovníka. Pustovník hneď princa spoznal, uctivo ho pozdravil, dal mu napiť sa mlieka, ale jesť nemal nič. Princ po prvý raz uvidel, čo je chudoba, po prvý raz v živote pocítil hlad a mal strach, že je opustený.

Keď princ nariekal, pustovník sa usmial a povedal: „Máš vládnuť niekoľkým miliónom ľudí a nevieš, čo je práca, chudoba, bolesť. Akýže budeš panovník?"

Princ požiadal pustovníka, aby mu povedal, čo je život. Pustovník povedal: „Viem, aký bude tvoj život. Je ti určené, aby si v živote trpel, ako trpí každý človek. Ale môžeš si vybrať, či chceš strádať v mladosti, alebo v starobe." Princ nerozmýšľal a povedal: „Nech teda strádam v mladosti; poznám, ako žije môj ľud, a budem môcť spravodlivo vládnuť."

Pustovník princa pochválil: „Vidím, že si múdry syn múdreho otca: vieš využiť aj zlý osud v prospech svoj i ľudí, ktorí budú na tebe závislí. Odlož luk, šípy a kopiju, choď tak, ako si, až prídeš do dediny, požiadaj prvého sedliaka, ktorého stretneš, aby ťa vzal do služby. Spoznáš, čo je práca, ktorá živí ľudí."

Princ sľúbil, že poslúchne, ale spýtal sa: „Ako spoznám, že sa končí čas mojej skúšky a že mám nastúpiť na trón svojho otca?" Pustovník na to odpovedal: „Až budeš jesť zlatý chlieb na železnom stole."

Princovi sa to proroctvo videlo čudné, ale podrobil sa a išiel cestou, ktorú mu pustovník ukázal. Došiel čoskoro z lesa na lúky, uvidel dedinu a prvý sedliak, ktorého stretol, akoby naňho už čakal, prijal ho do služby, zaviedol ho do svojho statku. Sedliakova dcérka doniesla hladnému princovi jesť. Na druhý deň zavčasu ráno vzal sedliak princa na pole a učil ho poľnú prácu. Princovi bolo spočiatku smutno, nebol zvyknutý pracovať, poslúchať, učiť sa, jesť obyčajné jedlá. Ale po čase sa mu práca darila, bol veselý, keď sa večer vracal domov a sedliakova dcérka naňho čakala s večerou.

Tak žil celý rok, naučil sa všetko, čo je treba na poli a na statku. Občas si spomenul na otca, ale pustovník mu nedovolil rozlúčiť sa s otcom, ani k nemu posielať. Tak čakal, kedy sa stane div, že k nemu prídu poslovia a prinesú zlatý chlieb na železnom stole. Čakal márne, nikto sa neobjavil. Spočiatku bol netrpezlivý; časom si zvykol ovládať svoje želania, znášať trpezlivo ťažký život človeka pracujúceho na poli, celkom zabudol na svoj blahobytný život v paláci.

Až naraz bolo treba odvodniť lúku. Vedel si už sám určiť prácu; pochopil vždy, čo je potrebné, aby polia i lúky boli riadne opatrené. Tak povedal večer, že zavčasu ráno pôjde kopať priekopu, a požiadal, aby mu sedliakova dcérka doniesla na obed. Dievča malo chlapca rado, upieklo mu peknú bábovku, dozlata vypečenú, a niesla ju na obed za ním. Keď prišla na lúku, bol princ na druhej strane priekopy; natiahol lopatu, dievča mu na ňu položilo bábovku a princ si podal bábovku na druhú stranu.

V tom okamihu vysvitlo spoza oblakov slnko, železná lopata a dozlata vypečená bábovka sa zaleskli, princ si spomenul: hľa, zlatý chlieb na železnom stole! Odložil lopatu, preskočil priekopu, rozlomil zlatý chlieb, dal polovicu dievčaťu a povedal: „Jedz, lebo sa naplnil osud."

V tom sa v diaľke zvíril oblak prachu, a kým dojedli, prišli jazdci; viezli so sebou kráľovské rúcho, obliekli princa i dievča. Veľký rádža umrel. Jeho syn sa vrátil domov vládnuť svojmu ľudu a vzal si sedliakovu dcérku za ženu.