Zlatý jeleň

Bol raz jeden kráľ a ten mal najväčšiu radosť zo statných a urastených vojakov, ktorí stáli na stráži v snehobielych strážnych búdkach, na ktorých omietke bolo pod trestom smrti zakázané písať mená, riekanky alebo rýmovačky. V jeho telesnej stráži bol vojak, ktorý bol najväčší muž v krajine, takže mu museli postaviť osobitný strážny domček. Keď stál jedného dňa na stráži pred zámkom, prišla naň dlhá chvíľa, a tak napísal na stenu: „Peniaze zmôžu všetko.“ Kráľ bol náhodou v okne a videl to, hneď zišiel na nádvorie a kráčal k strážnici. Prísne sa na vojaka pozrel, prečítal si text a povedal: „Tentoraz ti to ešte prejde, ale viackrát už nie!“ Aby vojaka neprepadlo pokušenie písať na strážnicu, musel odvtedy držať stráž na zámku pred dverami princezninej komnaty, ale keďže mal okrem iného aj vrúce srdce, stál tam pár dní a už sa do princeznej nesmierne zaľúbil. Ona bola nielen veľmi krásna, ako len môže byť taká vznešená dievčina, ale k tomu ešte milá a priateľská. „Ach,“ myslel si: „keby som mal peniaze, to by bolo všetko inak, prišiel by som v koči a so sluhami a so vznešeným sprievodom a poprosil by som kráľa o jej ruku, namiesto toho tu stojím ako nejaký úbožiak a ona si ma sotva všimne.“ A vytiahol z brašne ceruzku a na dvere napísal svoje príslovie: „Peniaze zmôžu všetko.“ Nasledujúceho rána, keď išiel kráľ za dcérou, uvidel ten nápis a okamžite mu vojaka priviedli a on sa ho spytoval, prečo sa opovážil písať na princezniny dvere. Vojak si pomyslel: „Aj tak zomriem, tak nech to kráľ vie.“ A povedal, že miluje princeznú a nedokáže bez nej žiť, takže smrť je pre neho koniec koncov vítaný hosť. „Keď si myslíš, že peniaze zmôžu všetko,“ povedal kráľ: „máš ich mať, toľko, koľko si tvoje srdce žiada, ale musíš si do roka získať princezninu lásku, inak prídeš o hlavu.“ Tu vojak padol kráľovi k nohám a státisíckrát ďakoval.

Kráľ dodržal slovo, dal ho zaviesť do vysokej veže, zamknúť a postavil pred dvere na stráž desať mužov. Každý deň mu poslal plný sud zlata; len sloboda mládencovi chýbala. Myslíte, že mu teraz kleslo srdce do nohavíc? Kdeže, pravý muž nikdy nestráca odvahu, tomu sedí srdce na svojom mieste pevne, aj keď padne tak hlúpo do pasce. Vojak stále myslel len na to, ako by späť získal stratenú slobodu. Stráže podplatiť nemohol, pretože dobre vedel, ako by sa tým úbohým chlapom viedlo, keby ho nechali odísť, a to by cez srdce neprenesol. Jeho cesta musí byť bezpečnejšia a kratšia a čoskoro ju našiel. Mal brata dvojča, ktorý mu bol podobný ako vajce vajcu. Dal si ho teda zavolať, zveril sa mu s celou záležitosťou a sväto-sväte mu sľúbil, že ak sa mu jeho plán a úmysel nepodarí, pred uplynutím ročnej lehoty sa vráti do žalára. Tak si títo dvaja vymenili šaty a on sa dostal z veže von. Ale keď sa vonku vypytoval na princeznú, ukázalo sa, že je na cestách, nikto nevedel kde a vraj sa nevráti skôr než za mesiac. Rozhodol sa vydať za ňou, aj keď ju nenájde, bude to pre neho lepšie a bezpečnejšie, než keby zostával v hlavnom meste, môže zatiaľ premýšľať o spôsobe, ako by získal jej lásku.

Vojak odišiel z hlavného mesta a prišiel do iného veľkého mesta, kde sa ubytoval v honosnom hostinci, kde dňom i nocou premýšľal, čo by mal urobiť, ale nech ho napadlo čokoľvek, nezdalo sa mu to práve bezpečné a isté, a tak premýšľal ďalej a ďalej, až od samého premýšľania celkom schudol, pretože na toto nebol zvyknutý, veď celý život počúval príkazy a rozkazy. Hostinský bol priateľský a dobrý človek a k tomu aj poriadne múdry muž a s bolesťou sa pozeral, ako je jeho hosť stále bledší a sinavejší. Často sa ho pokúšal primäť k priznaniu, čo ho tak trápi, ale nebolo vôbec ľahké priviesť ho k reči. Napokon predsa len jedného dňa vojak od samého napätia vybuchol a s celým svojím príbehom sa hostinskému zveril. „Keď to nie je nič horšie,“ povedal hostinský: „potom vám môžem ľahko pomôcť, obstarajte mi dva súdky zlata. Pre seba si z toho neprajem ani za groš, pretože som bohatý dosť, ale musím ich mať na najnutnejšie výdavky, aby som to pre vás mohol zariadiť.“ Hneď bolo vojakovi ľahko pri srdci, napísal svojmu bratovi do väzenia, aby mu ihneď poslal do hostinca dva súdky zlata, a neuplynulo ani osem dní a boli tu.

Teraz hostinský povolal dvoch zvlášť zručných zlatníkov, ktorí mu zo zlata vyrobili veľkého jeleňa, ten mal oči z čierneho skla, vo vnútri bol dutý a jemne ukuté uši mal upravené na počúvanie, na jeho chrbte boli medzi hustou zlatou hrivou ukryté dvierka tak dobre, že by ich tam nikto nehľadal. Potom povolali majstra zvonolejárskeho remesla a ten vyrobil z drobných zlatých a väčších strieborných zvončekov zvonkohru, ktorá prehrávala krásnu pieseň, pravý majstrovský kúsok, ktorý svet ešte nepočul. Tú zvonkohru ukryli do jeleňovej hlavy a pripevnili k nej zlatú šnúrku; keď človek potiahol raz, začala hrať, a keď potiahol dvakrát, hra ustala. Keď bol jeleň hotový, zbehlo sa celé mesto, aby sa na tú podivuhodnosť pozrelo. Hostinský vojaka ukryl vo vnútri jeleňa a zatvoril za ním dvierka. Keď potom povedal: „Zlatý jeleň, zahraj!“ Ten potiahol za šnúrku a spustil zvonkohru. Potom hostinský prikázal: „Zlatý jeleň, dosť!“ A on potiahol za šnúrku dvakrát a pieseň ustala. Tak jeleň hral tak často, ako mu hostinský prikázal, a nikto z ľudí nemohol pochopiť, ako to vlastne robí. Kto bol teraz šťastnejší než vojak, ktorý si dal zavolať svojho otca, všetko mu objasnil a potom, čo tomu dobrému hostinskému zo srdca poďakoval, išli rovno cestou do hlavného mesta, pretože princezná sa medzitým vrátila.

Povesť o zázračnom zlatom jeleňovi už dorazila aj do kráľovského mesta, a každý mešťan chcel ten umelecký kúsok vidieť. Ale vojakov otec, pretože on sám bol ukrytý v jeleňovi, povedal, že nikto zlatého jeleňa neuvidí skôr, ako ho uvidí sám kráľ, a zaviezol to nádherné zviera na kráľovský dvor. Tam zložil prikrývky, ktorými bolo zviera zahalené, a jeleň sa zjavil v celej svojej kráse a žiaril tak oslnivo, že málokto ten pohľad vydržal. Prišli kráľ i princezná a nemali slov, ktorými by vyjadrili svoje nadšenie. Keď však vojakov otec zvolal: „Zlatý jeleň, zahraj!“ a zaznela tá prekrásna pieseň, tu sa nemohla princezná od nadšenia dlhšie udržať a zvolala: „Otče, toho jeleňa chcem, nech stojí čokoľvek!“ Kráľ mal svoju dcéru nadovšetko rád a nič by jej nedokázal odoprieť, preto sa vojakovho otca opýtal, koľko ten jeleň stojí, a dal mu tú sumu ihneď vyplatiť a ešte k tomu pridal, pretože sám mal z toho nádherného kúska radosť. Jeleňa odniesli do zámku do spálne samotnej princeznej, kde musel celý večer až do neskorej noci hrať a princezná stále nemala dosť.

Keď v zámku všetko spalo a princezná už tiež spala, otvoril vojak tajné dvierka, z jeleňa vyliezol von a išiel k jej lôžku. Komnatu osvetľoval mesiac a ona tam ležala krásna a blažená, a tak sa nad ňou opatrne sklonil a pobozkal ju. Dievča sa od ľaku prebralo zo sna a pozrelo sa hore, a keď nad sebou uvidelo krásneho cudzieho muža, dalo sa hlasne kričať a hlavu schovalo pod perinu. Vojak rýchlo skočil do jeleňa a zatvoril za sebou dvierka. Sotva bol opäť vo svojom úkryte, pribehli komorné a potom dokonca aj sám kráľ a vypytovali sa, čo princeznej chýba. Tu im, trasúc sa, rozprávala o tom, čo sa prihodilo, a oni prehľadali všetky kúty spálne, potom všetky komnaty, chodby a dokonca celý zámok, ale nikoho pochopiteľne nenašli. Tak kráľ povedal, že sa jej to iste snívalo a má sa upokojiť, v jej komnate nemôže byť nikto cudzí. Tak princezná o chvíľu zase tvrdo zaspala a s ňou celý zámok. Keď to vojak spozoroval, opäť otvoril dvierka, išiel k jej lôžku a opäť ju pobozkal na krásne čelo. Ona sa opäť prebudila a stál nad ňou statný muž a mal k nej prosebne vystreté ruky, začala teda jačať ešte hlasnejšie než prv a on zase zmizol. Celý zámok sa opäť zbehol i kráľ prišiel a zase sa jej vypytovali, ale po tom cudzom mužovi nenašli ani stopy. Teraz sa kráľ nahneval, pretože nerád býval rušený zo spánku, prísne jej zakázal ešte raz kričať a pohrozil jej, že dá jeleňa odniesť, ak ho ešte raz zobudí. S tým sa musela upokojiť. Princezná sa rozhodla, že už nezaspí, pretože chcela vedieť, odkiaľ ten krásny muž prichádza, a tvárila sa len, že spí. Netrvalo to dlho, začula tichý šramot a za chvíľku pred ňou stál vojak a pobozkal ju na čelo. Pozrela sa na neho a on sa jej vrhol k nohám a rozprával jej o svojej veľkej láske a o tom, ako kvôli nej dáva všetko v stávku, aj život. Princezná k nemu pocítila vrúcnu náklonnosť a sľúbila mu, že ho neprezradí.

Od toho času žil šťastne a spokojne u princeznej v komnate, len keď prichádzal kráľ, aby si vypočul pieseň zlatého jeleňa, musel späť do svojho úkrytu. Ten rok, ktorý mu kráľ určil ako lehotu, kedy má získať princezninu lásku, sa chýlil ku koncu. Tu jej povedal, že sa musí vrátiť do väzenia, a rozlúčil sa s ňou. Keď sa pýtala na jeho meno, tu on povedal: „Volám sa Peniazezmôžuvšetko.“ „To je čudné meno,“ povedala princezná: „ale keď ho už raz máš, nedá sa nič robiť.“ Vojak išiel do veže a vyslobodil svojho brata. Uplynulo sotva osem dní a princezná porodila krásneho chlapčeka, to sa však udialo veľmi tajne, takže o tom na zámku nevedela živá duša, okrem jej komornej. Dieťa bolo tajne pokrstené a dostalo meno Zlatý Jeleň. Deň nato uplynul onen rok, kráľ si dal priviesť vojaka a povedal: „Celý rok som ti dával zlato, koľko by si si len mohol priať, teraz však musíš zomrieť, pretože si si nezískal lásku princeznej.“ „Dobre, ale dovoľte mi, aby som skôr, než zomriem, ešte raz uvidel princeznú.“ požiadal: „Dopriajte mi tej milosti, pane kráľu, a zaveďte ma k nej.“ „To ti môžem splniť.“ povedal kráľ.

Keď otvorili dvere princezninej komnaty, stála tam a v náručí mala dieťatko. Kráľ sa prekvapene opýtal: „Čie je to dieťa?“ Ona mu odvetila: „To je moje dieťa a muža Peniazezmôžuvšetko.“ S tým padli obaja kráľovi k nohám a žiadali ho o odpustenie a aj to dieťa k nemu dvíhalo ručičky, akoby ho prosilo o milosť. Kráľ tam stál celý strnulý a zarazený, ale musel sa s tou hrou osudu, ktorej sám napomohol, zmieriť, pretože kráľovské slovo porušiť nemohol.

Potom dostal vojak ruku princeznej a po smrti jej otca aj celé kráľovstvo.