Obri a sklenená hora

Bol raz jeden pastier a ten si raz umienil, že sa vydá do sveta. Tak išiel do cudzích krajín, až prišiel do veľkého mesta. Keby som tu našiel službu, hovoril si, tak by som tu zostal. Náhodou stretol kráľovho pastiera a ten mu ponúkol, nech ide k nemu pásť ovce.
„Rád k vám pôjdem,“ hovoril ovčiak, „ale chcel by som každý deň trikrát jesť mäso.“
Kráľov pastier mu to sľúbil. Prvý deň nechal nového ovčiaka odpočívať. Na druhý deň mu dal veľké stádo oviec a išiel s ním, aby mu ukázal pasienok. Prihnal ich pod jeden veľký starý les a povedal mu:
„Na tej rovine, kam dovidíš, tam všade smieš pásť. Len do lesa radšej stádo nikdy nevoď. Ak tam ovce zaženieš, to ti vravím, ani ovce, ani ty už z lesa nevyjdete.“
„A prečo?“ čudoval sa pastier.
„Tam žijú traja obrovskí obri, čo siahajú hlavami až do konárov najvyšších stromov. Tí zabijú každého, kto do lesa vstúpi. Ani kráľovské vojsko si s nimi nevie poradiť, žiadna zbraň na nich neplatí.“
Nasledujúceho dňa už hnal mladý pastier ovce sám. Ale ako videl v lese tú krásnu trávu, bolo mu ľúto, že tam rastie neokosená. Zahnal stádo na kraj lesa, ovce sa pekne napásli, a obra žiadneho nezazrel. Keď prihnal späť domov, kráľov pastier mu hovoril:
„Že si ty pásol v lese? Kde inde by sa ovce tak napásli?“
Ale ovčiak zapieral, že nie. A každý deň sa púšťal s ovcami do lesa hlbšie a hlbšie, ale po obroch ani stopy. Až raz prihnal pod starý silný dub. Na ňom bola odrezaná kôra a tam čítal nápis:

Tu pod dubom je meč ohnivý zakopaný,
na troch obrov skovaný.
Kto toho šťastia dôjde,
že na toto miesto príde,
nech vykope meč, čo tu je,
a ním obrov zabije!

Pastier sa veľmi zľakol, lebo poznal, že s tými obrami to neboli žiadne plané reči, a hneď hnal z lesa preč.
Ale nazajtra si vzal so sebou rýľ, ovce nechal pásť na kraji lesa a sám sa vydal k dubu a tam sa pustil do kopania. Za chvíľu vykopal drevenú skriňu a v nej našiel ukrytý meč. Ako naň siahol, meč zaplanul, akoby bol ukutý z ohnivého plameňa. Pastier nosil celý deň meč so sebou, ale obri nikde.
Keď prihnal k dubu nasledujúceho dňa, zrazu vidí, že sa proti nemu čosi valí. Nemohol spoznať, čo to je ..... či dub bez konárov, alebo niečo iné. Ale ako to prišlo bližšie, tu ovčiak spoznal, že je to človek, ale obrovský a vysoký ako strom. Na pleci mal železnú palicu, hrubú ako kmeň. A hovorí pastierovi, až sa les triasol:
„Čo tu hľadáš v mojom lese, zemský červíček? Zamáčknem ťa svojím kyjom ako mušku, nič z teba nezostane!“
Pastier hovoril:
„Tak ma udri, ale pekne do hlavy, nech je hneď po mne.“
A postavil sa proti obrovi a meč chytil pevne do ruky. Obor sa po ňom rozohnal svojím kyjom, pastier odskočil, kyj udrel o zem, až sa do nej zaboril na tri lakte hlboko. Pastier pristúpil a sekol mečom obra pod kolená, vyššie nedosiahol. Ako mu pretal žily, obor sa zvalil na zem a pastier doňho sekal a bil, až ho na mieste zabil.
Potom celý deň pásol v lese, dával pozor na všetky strany, ale nič sa už nestalo. Nasledujúceho dňa, len čo prihnal stádo do lesa, už sa k nemu rúti druhý obor. Na pleci mal tiež hrubý a dlhý kyj a kričal:
„Prekliaty červíček, ako to, že si zabil môjho brata? Ja ťa rozmáčknem ako blato!“
Rozmáchol sa po ňom, ale pastier stál práve pri tom silnom dube, a ako mu kyj zasvišťal nad hlavou, rýchlo odskočil a kyj plnou silou udrel do kameňa a vyletel obrovi z rúk. Pastier hop ..... skočil k nemu, sekol ho pod koleno a za chvíľu ho zabil ako toho prvého.
Potom pásol v lese pokojne ďalej, vyzeral na všetky strany, ale už sa nič nestalo. Na tretí deň, len čo zahnal stádo do lesa, už vidí pred sebou tretieho obra. Ten naňho už striehol, hodil kyjom a jednou ranou zabil pastierovi sto päťdesiat oviec. Ako ovčiak videl, že je obor bez kyja, hneď k nemu pristúpil, rozohnal sa ohnivým mečom ..... za chvíľku bolo po všetkom.
Poplakal si nad zabitými oveckami, ale čo robiť? Vzal tie zvyšné ovce a zahnal ich hlboko do lesa, kde rástla pekná a hustá tráva. Tam ich nechal pásť a sám sa vydal ešte ďalej, aby našiel, kde mali obri príbytok. Išiel, išiel, až prišiel do krásneho zámku. Vošiel dnu, ale všetky izby boli prázdne, nikde ani živej duše. Len na stolíku stál hrnček kávy; vzal ho a vypil. Vedľa šálky ležal krajec chleba, ten strčil za nádra a obzeral sa po izbe. Na stene visela poľovnícka torba; zložil ju a hovorí si:
Čo asi je v nej?
Siahol do nej a vytiahol zlatú píšťalku.
Aký asi hlas má tá píšťalka? pomyslel si.
Zapískal a vtom počuje, ako zdola po schodoch niekto dupká, dvere sa rozletia, v nich stojí vyparádený dôstojník a pýta sa:
„Čo pán rozkáže? Vy ste ten sľúbený vyslobodzovateľ, čo nás zbavil obrov, a za to splníme každé vaše želanie.“
Pastier sa nestačil čudovať.
„Že by som bol váš vyslobodzovateľ, o tom nič neviem,“ povedal dôstojníkovi. „Ale troch obrov som zabil, to je pravda. Sú tu ešte nejakí?“
„Už žiadny. Ale ty si náš osloboditeľ, lebo tí obri nás väznili pod zámkom. Držali nás tu vo svojej moci na tri tisíce.“
Pastier vzal zasa píšťalku, zapískal a z pivníc pod zámkom sa vyhrnuli tri tisíce vojakov. Všetci mu veľmi ďakovali a správali sa k nemu ako k samotnému princovi. Potom sa ho dôstojník vypytoval, čo robil a ako sa mu darilo, kým prišiel k nim do zámku.
Pastier hovorí:
„Zle sa mi darilo ..... obor mi zabil poldruha stovky oviec. Tie ostatné som nechal samotné na paši v lese.“
Dôstojník hneď zavolal jedného z vojakov, čo bol medzi nimi lekárom. Ten vzal masť a išiel s dvoma vojakmi do lesa k ovciam. Tí dvaja zatiaľ pásli stádo a lekár pomazal každej zabitej ovečke nos, a ako to urobil, hneď všetky zasa ožili a veselo skákali. Tí dvaja pásli stádo až do večera, kým dôstojník povodil pastiera po zámku a ukázal mu všetky komnaty a všetky poklady. Nakoniec ho zaviedol do jednej kolne: tam bola studňa a v nej sa svietila voda ako oheň.
„Pozrite sa, pane, do tej studne,“ povedal mu dôstojník.
Ako sa pastier nahol cez rúbaň studne, vtom ho jeden vojak chytil za nohy a strčil mu hlavu do vody, až si zmočil vlasy. Ale hneď ho zasa vytiahol a postavil na nohy. Pastier sa najprv veľmi zľakol, ale kým sa spamätal, dôstojník vytiahol hrebeň a rozčesal mu vlasy. Pastier sa pozrel do vody ako do zrkadla a celý sa začudoval: všetky vlasy mal krásne zlaté, len žiarili! V tej studni totiž rástlo zlato; bolo ako voda, ale ako prišlo na vzduch, hneď stvrdlo na kov.
Pastier zostal v zámku celý deň, ale podvečer sa musel vrátiť k svojim ovečkám a hnať domov. Zlaté vlasy si obviazal šatkou, aby ich nikto nevidel. Prihnal stádo domov a starý pastier mu povedal:
„Ako to, že si pásol tak dlho? Mne sa zdá, že pasieš v lese!“
„Ale kdeže!“ zapieral ovčiak a kráľov pastier mu povedal:
„Len si pas, kde chceš. Len nech pekne napasieš ovce a nestane sa ti nič zlé.“
Tak to išlo dlhý čas ..... pastier vodil ovce do lesa, vojaci mu ich pásli a on sa mal medzi nimi ako princ. Až jedného dňa kráľ tej krajiny dal rozhlásiť po celom kráľovstve, že svoju jedinú dcéru a celú krajinu dá tomu, kto sa odváži a dokáže vyjsť na koni na sklenenú horu; a že tie preteky sa budú konať vtedy a vtedy.
Toho dňa sa zišlo pod sklenenú horu veľmi veľa princov a všelijakých bohatých šľachticov, aby sa o ten kúsok pokúsili. Jeden za druhým vyštartovali, ale každý spadol s koňom hneď na úpätí sklenenej hory, a kone si polámali nohy a porozbíjali huby.
Starý pastier ovčiakovi hovoril:
„Choď sa aj ty pozrieť na tie preteky!“
„Ale, starký, ja radšej poženiem ovce pásť!“ hovoril ovčiak.
Marne ho kráľov pastier presviedčal. Vyhnal ovce do lesa, išiel do zámku a jeho dôstojníci ho zasa vystrojili za princa. Dali mu koňa čierneho ako uhoľ, podkovy mal diamantové, uzdu a celú výstroj na koni mal ozdobenú striebrom. Vyskočil na koňa a uháňal smerom, kde stála tá sklenená hora.
Keď tam prišiel, všetci sa čudovali, lebo ho nikto nepoznal. Ale hneď mu urobili miesto na jazdu. Bodol koňa ostrohami a na prvý raz vyletel na vrchol hory. Všetci užasli a pýtali sa, odkiaľ ten neznámy princ pochádza. Aj princezná šla za ním, pekne ho privítala a dala mu prvý dar. Tá jazda na sklenený vrch sa mala zopakovať trikrát.
Pastier zasa vyskočil na svojho vranáka a všetci si mysleli, že k nim prehovorí. Ale on len pobodol koňa a zmizol ako vietor.
Druhý deň mu vojaci v zámku osedlali sivka a celá výstroj bola na ňom ozdobená zlatom. Prišiel k sklenenej hore zasa ako posledný, ale hneď mu urobili miesto. Všetci sa tiež hneď medzi sebou potajomky dohovorili, že keď pôjde z vrchu dolu, zastúpia mu cestu, aby sa dozvedeli, kto je. Všetkým totiž bolo čudné, že má zlaté vlasy a na sebe také nádherné šaty a že jeho kôň má zlatenú výstroj.
Princezná ho pozdravila ešte láskavejšie ako včera a zasa mu dala krásny dar. Aj jej ležalo v hlave, odkiaľ ten zlatovlasý princ je, ale neodvážila sa ho na to opýtať.
Tí dolu obstúpili v rade celý vrch, aby mu uzavreli odchod. On vysadol na koňa a robil, akoby chcel odísť na jednu stranu; všetci sa tam zbehli, ale neznámy princ koňa zrazu obrátil a len preletel tam, kde sa uprázdnilo, a bol preč. Keď podvečer prihnal ovce domov, starý pastier mu povedal:
„Škoda, že si tam nebol včera alebo dnes! To by si videl človeka, a aké zázraky sa tam diali! Kone si polámali nohy, ale žiadny na sklenenú horu nemohol vyjsť, len jeden cudzí princ, čo mal zlaté vlasy a na sebe plno bohatstva. Ten vyšiel hore už dvakrát, len tam vyletel. Ale nikto nevie, odkiaľ je. Zajtra ho chcú chytiť. Okolo hory sa postavia tri rady vojakov so šabľami a tí ho iste zajtra zadržia. Aj ty by si tam mal zajtra ísť, aby si ho videl. Ovciam dáme seno.“
Ale nasledujúci deň ráno ovčiak starému pastierovi povedal:
„Čo mi je po tých divoch, ja princom aj tak nebudem, a ovce by doma bečali. Ja radšej poženiem svoje ovce na pašu.“
Starý pastier sa mu vysmieval:
„Ty si ale hlupák!“
Ako zahnal ovčiak stádo do lesa, vojaci osedlali krásneho belúša, výstroj mal ozdobenú diamantmi. A tak keď šiel tmavým lesom, urobila sa okolo neho žiara ako za najjasnejšieho dňa. Prišiel pod sklenenú horu a vojsko mu zasa urobilo miesto. Nasadil koňovi ostrohy, rozbehol sa a už bol na vrchole! Princezná mu podala tretí dar a on jej nechal na pamiatku zlatý krížik vykladaný veľkými drahými kameňmi, mal cenu milión toliarov. Princezná mala z neho nesmiernu radosť a pýtala sa:
„Odkiaľ ste, princ?“
Ale on jej odpovedal:
„To vám poviem až raz neskôr.“
Vysadol na koňa, pobodol ho ostrohami a kôň skočil z hory tak vysoko, že preletel vojakom nad hlavami ako vták a boli preč. Ale na tej strane, kadiaľ odchádzal, jeden vojak naňho striehol za krovím. Vyskočil a chcel ho chytiť, ale márne. Tak vytiahol šabľu a ľahko ho sekol do nohy; špička šable sa zlomila a zostala mu v topánke trčať.
Ako princ prišiel do svojho zámku, jeho vojaci mu pomohli z koňa, nohu mu pomazali hojivou masťou a rana sa mu hneď zahojila. Na tom mieste zostala len tenučká jazvička. Podvečer prihnal ovce domov a starý pastier mu povedal:
„Ty hlupák! Dnes by si bol niečo videl! Viac už toho princa nikto nezazrie. Preskočil tri rady vojakov a všetkým unikol. Ale ranili ho na pravej nohe a podľa toho ho spoznajú.“
Kráľ i princezná túžobne očakávali, že sa neznámy princ čoskoro objaví. Ale čakali nadarmo. Ovčiak každý deň vyháňal ovce na pašu ako predtým. Raz sa princezná pozerala z okna, ako vedie ovce, a povedala svojej slúžke:
„Ten ovčiak pase svoje ovce tak dobre, že je radosť pozerať sa na ne, ako skáču, keď ich ženie domov. Ale má akési zlé papuče, asi dostáva malý plat. Vezmi pár dukátov a zanes mu ich, nech si kúpi nové papuče a aj novú čiapku, nech nenosí na hlave akúsi handru.“
Slúžka mu doniesla peniaze a povedala, čo mu princezná odkazuje. On vzal peniaze a doma ich hodil pastierovým deťom na podlahu a povedal:
„Tululu, tululu! Deti, hrajte sa s tými kolieskami, u nás doma sa s tým deti tiež hrajú.“
Slúžka sa vrátila na hrad a porozprávala princeznej, čo a ako. Starý pastier aj princezná mali ovčiaka za hlúpeho, a on si pásol ovce ďalej.
Raz kráľ povedal svojim hviezdopravcom:
„Pozrite sa na nebo a vyskúmajte, kde sa skrýva ten cudzinec, čo dostal od mojej dcéry tri dary a sám jej nechal ten drahocenný krížik.“
Tak astronómovia čítali v hviezdach a vyčítali, že tá osoba žije v kráľovských službách a jedáva kráľov chlieb. Kráľ prikázal obísť všetky kniežatá, generálov a šľachticov vo svojej krajine, ale cudzinca medzi nimi nenašli. Rozkázal hviezdopravcom, nech skúmajú druhý raz. Tí vyčítali, že tá neznáma osoba žije na kráľovskom dvore a každý deň jedáva kráľov chlieb. Tu kráľ rozkázal ešte raz navštíviť všetkých mužov na svojom dvore, mladých i starých, ale zasa márne.
Raz ovčiak hnal ovce domov, kráľ vyzeral z okna a videl ho. Išiel hneď k starému pastierovi a hovorí:
„A toho tvojho ovčiaka už prezreli?“
„Najjasnejší kráľ, toho nie! A prečo by aj? Veď je to úplný hlupák. Najmilostivejšia princezná mu poslala dukáty na nové papuče a viete, čo on s nimi urobil? Hodil ich mojim deťom na zem a povedal im, že u nich doma sa deti hrajú aj s peniazmi. A len sa pozrite, aký je otrhaný.“
Kráľ hovoril:
„To je čudná vec.“
Prišiel do domu a povedal ovčiakovi:
„Čo to máš zaviazanú hlavu, stalo sa ti niečo?“
Ovčiak mu odpovedal:
„Najjasnejší kráľ, to je preto, že ma už tri mesiace veľmi bolí.“
Kráľ chytil za handru, zdvihol ju a ukázali sa žiariace zlaté vlasy! Kráľ sa obrátil k starému pastierovi a hovoril:
„Vidíš, máš v dome, a nevieš koho!“
Vzal ovčiaka za ruku a viedol ho k princeznej. Princezná ho tiež spoznala a hneď ho obliekli do nových šiat. Potom sa ho vypytovali, ako sa to všetko stalo. On im rozprával všetko od začiatku do konca, ako zabil troch obrov a zmocnil sa ich zámku a pokladov. Kráľ hovoril:
„Tak ty si ani nemusel jazdiť na sklenenú horu! Už len za tie skutky si si moju dcéru zaslúžil.“
Hneď vyslal do zámku v lese svojich poslov a tí našli všetko tak, ako ovčiak rozprával. Doniesli odtiaľ aj tri darčeky od princeznej a hrot odlomený zo šable. Hneď chystali svadbu a v ten deň priviezli vojaci z lesného zámku na kráľovský hrad všetky poklady, čo tam ležali.
Šesť dní trvala svadba. Potom ovčiak nastúpil na trón a spravodlivo vládol nad celou krajinou.
A ak ešte žije,
šťastne kraľuje.