Ej hej, Mikulo!

Tak bola jedna vdova, aby sa povedalo, ešte celkom mladá. A tá vdova mala chlapčeka, volali ho Péťa, samozrejme. Mali len chudobnú slamenú strechu nad hlavou, veľmi sa tam rozbehať nemohli. No, ale takí sú na to zvyknutí, nikto ti koláč pod nos neponesie, musíš sa obracať poriadne sám. Aj maličký Péťa sa do toho zaúčal. Veď aj chrastia nazbiera, s krčiažkom po vodu pribehne, však, nakoľko mu drobné ručičky stačia.
Raz ráno vstal a počuje, ako sa ich dve sliepočky žalostne sťažujú:
„Kotkodák! Vajíčko chcete, ale najesť nedáte ani za mak!“ A tak rýchlo vyskočil, že im pôjde po pár klasov. Veď bolo práve po žatve a sem-tam sa ich povaľuje dosť.
Netrvalo chvíľku a milý Péťa vlečie snop, bol hneď väčší ako on sám. Až mu červeň zaliala tvár. Matka sa pozrie a usmiala sa.
„To si, synček, dobrý. Vidíš, ako ti sliepočky ďakujú.“ A Péťa im drví, tie si len pochutnávajú, kvo, kvo, takéto raňajky nemali dávno.
No, roky letia a chlapec s nimi, ešte si utieral nos o rukáv, a pomaly aby išiel do učenia.
Len kam, aby mu to raz osladilo život? Čo budeme dlho vyberať! Neďaleko býval majster obuvník, a tak mama bez dlhých rečí chlapca tam zaviedla. Aj na obuvníckej stolici niekedy šťastie kvitne. A potom to dobré, bude ho mať ešte chvíľku ako doma.
Teraz, keď sa po svojom vyučil, pozrite sa, bol z neho pomaly pekný mládenec, a čulý, že ani nebolo treba k nemu kôl priväzovať. Až aj, že by rád niekam na skúsenosti. Božemôj, už je to tu! A mamke skanula slzička. No, ale čo robiť, chlapec doma večne uviaznuť nemôže, to vieme. Tak mu upiekla pár koláčikov, Péťa si pobalil zväzok a zbohom ide.
„Opatruj ťa tam ruka Pánova, a čoskoro píš.“ Dve smutné očká ho odprevádzajú.
A Péťa ide, pomaly klape, až došiel k veľkému lesu. Boli tam dve cesty, pozerá, ktorou, keď tu pri ňom stojí babička, akoby zrazu z oblakov spadla. Péťa pozdravil a hneď sa pýta:
„Ktoroupak, babička, aby som prišiel najskôr k domu?“
Ukázala mu:
„Touto, len že tam ..... ,“ a nedopovedala, len sa usmiala.
„Čože tam? Myslíte, že snáď straší? Ohó, strašidiel sa ja nebojím. Na to by som sa pozrel! Che, che, tým ja ukážem, akým drevom u nás kúrime.“
Babička mu prikývla:
„Samozrejme, odvážnemu šťastie praje.“
A Péťa sa vybral cestou, ktorou mu ukázala. Nedlho ide, keď tu zámok, samý lesk, až sa oči rozbiehali. Stál tu ako začarovaný, ani noha sa nikde nehla. Ale to nič. Péťa sa pustil rovno hore. Príde do jednej izby, tam vidí truhlicu pekne veľkú. Stála tiež, akoby jej došla reč. Otvoril ju a hľa! Tam zasa iná truhlica, o niečo menšia. A tak to išlo, až prišiel na deviatu, tá bola maličká ako dlaň. Pozrie do nej, bol tam pergamen a na tom stálo:
„Ej hej, Mikulo!“
Pomaly číta, slabikuje a vtom pri ňom chlapík ako lokaj vyparádený a hneď sa pýta, čo by si prial.
No, že má veľký hlad, keby bolo niečo na zub. Bez všetkého sa mu prestrelo, samé dobré veci, za života nič také nejedol. Len si dáva do papule, akoby paličkami bil. Keď sa najedol, až mu opasok praskal, tak zasa urobí:
„Ej hej, Mikulo!“ Ešte tak pekne si zafajčiť! Hneď tu bolo fajok so zlatým kovaním na výber, aj voňavého tabaku dosť. Péťa vyskočil, toto je nadelenie! S chuťou si bafká, pofajčieva ..... no, u stoviek sudov, Mikulo, a čo piť, to nevidíš? Hneď tu je krhla piva, päť fliaš najlepšieho vína. Péťa si nalieva podľa chuti, len sa čaše potácajú. Pozrime, takto sa má len myšiak galilejský.
Keď mal všetkého dosť, natiahol sa na kanapu a pekne spí. Sladké sny mu brnkajú na husličky. Ale tie boli celé zlaté, aby ste si nemysleli! Ráno už vtáčky štebocú okolo, veselo si spievajú a Péťa sa tiež zobudil. Chvíľku pozerá ako zajac ..... aha, už viem.
Tak čo iné, než že by rád bohato raňajkoval. Ale nemohol si hneď na to slovo spomenúť. Tak vytiahol papier, slabikuje:
„Ej hej, Mikulo!“ a milý lokaj ako na povel tu, že čo by si prial? No, vraj niečo, rukami obišiel stôl, to už budeš vedieť. Ani nestihol mrknúť a na stole sa parí kanvica čaju, iná zasa kávy, dobré kúsky k tomu, samý koláč. A Péťa si libuje, keby toto trvalo až do skonania, prach žalude dudy!
Péťa si pár dní tak blahorodil, až raz zavolal lokaja a vraví:
„Vieš, Mikulo, ja som len zafúľaný drobec a rád by som tiež skúsil, ako sa to raz robí pán. Tak mi prines pekné šaty, aby som sa vyšvihol, a potom koč s bohatými koňmi a niekam si vyjdeme.“
Hneď tu mal kniežacie šaty, všetku výstroj k tomu, hviezdy na prsiach zaplápolali, koč už na dvore blýskal samým zlatom a Šemíci ako panny bujne hrabali.
„A kam?“ pýta sa Mikula.
„No, až tam,“ usmial sa Péťa. „Však uvidíme, ako povedal ten slepý.“
A cestovali široko-ďaleko, všetko Vám vybiehalo, čo je toto za veľmoža, až prídu do jedného mesta a tam sa robí sláva veľká. Len muziky všade chodia a panstva ako kvetov.
„Čože tu máte, že sa tiež pýtam?“
„A čo Vy neviete? Vraj tamto na Boháňke zámocký pán, jeho jediná dcéra má dnes meniny, samozrejme kontesa Sidonie.“
Péťa počúva a kývol na lokaja:
„Teraz keby si vystrojil bohatú hostinu, aby to bolo ako za dobrých čias, a toho veľmoža aj dcéru pozval. Že sa mu Cidlinec, rytier z Potěhu a na Smolíne, dáva odkázať.“
Koč vyrazil hneď, samé zlato z neho kvapká, na Boháňke boli ako omámení. Aká česť! A len sa všetci klaňajú. Sidonie tiež hneď májový vtáčik v srdci zaplesal.
No, hostina bola slávna, ako sa na takú patrí, obaja mladí sa mali k sebe, len počuť ich smiech a laškovanie. Péťa videl, dievča plné krásy, hneď sa mu do oka zapáčila. A tak milý gróf, že mu ju dá. O týždeň aby prišiel, všetko spolu dohovoríme.
Teraz, keď bolo po všetkom, Péťa aj Sidonie boli zosobášení, milý Mikula príde a vraví:
„Čo už, si odo dneška veľkým pánom, ten lístok mi vráť. A keby si niekedy niečo, len sa u mňa prihlás.“
Péťa na nič nepomyslel, lístok vytiahol a tu to máš. Zatiaľ ti pekne ďakujem. Ale beda! Keď páni ráno vstali, namiesto nádhery a všetkého sa Péťa ocitol v takej chalupe ako u nich, hviezdy z neho popadali a milý sedí zasa medzi črievicami na obuvníckej stolici. A volá na ženu, aby si mi usukala dratvu. Tá pozerá ako na nové zjavenie, no toto! a ruky jej vyletel. Gróf sa tiež nemohol hneď spamätať. Sviečka nebeská! Okolo samé obuvnícke náradie. Kopytá sa roja, šidlá tancujú. Videl, do čoho skočili, a začal sa zle strapatiť. Vraj na šibenicu s lotrom! Ale Sidonie predsa za neho prosila, a tak, ako ho pánboh stvoril, dal chlapa priviazať pri ceste na strom. Nech sa na ňom ovady a bzikavky povyžívajú! Ale pane, tancovali po ňom šotyš, ďakujem nechcem!
Péťa sa len vrtí, u stoviek kavok, toto ste ma veľmi neuctili! Keď tam chvíľku visel, zrazu ide okolo koč a v ňom sedí ten Mikula. Začal sa smiať:
„Vidíš, to ti tvoje panstvo čoskoro prešlo, chacha! Nie je dobre preťahovať sa s pánmi za palec.“
A ako sa mu tak smeje, Péťa ho prosil, keby mu dal ten lístok na dobrú pamiatku aspoň pobozkať.
„No, to nič nie je, len si ho pobozkaj, aby ti neskanulo.“
Podal mu ho k pysku, ale vtom Péťa chmat, a už ho má v papuli.
„Aha, si zasa v mojej moci. Teraz ti rozkazujem, tuto ma rozviažeš a nech tu mám v okamihu svoje šaty a pôjdeme k Sidonie. A tisíc vojakov nech tu stojí!“
Čo mal Mikula robiť! Všetko sa stalo a Péťa zasa ide ako princ. A rovno do zámku. Ale tam vidí, kto je, ani ho nechceli do brány pustiť.
„Tak? Vy že toto? Mne sa budete protiviť?“
Vojsko sa hneď oborilo a brána ani nehlesla a letí dokorán. Muziky všade spustili a ružová žiara šľahla zámok. Šľahla aj Sidonie do okien. Tá pozrie, bože! Vyskočila a už padá Péťovi okolo krku. „Ty si prišiel, aké šťastie! Mrak čierny, ale zasa zlaté slniečko vyjde.“
A bolo jasotu, až sa hory zelenali.
Vtom si Péťa spomenul na mamičku. Ach svet môj, tá keby tu bola! A tak poslal zlatý koč, hneď vyrazte! Len si tlesol do dlaní, mamička potvrdí našu radosť.
Tá bola úbohá ako vyjavená, to ma synček môj volá? Mžitky jej pletli oči. Zhonom sa obzerá, čo by mala vziať so sebou ..... aha, tie dve sliepočky tu nenechám, veď budú mať mladí niečo na začiatok. A Péťa mal zo sliepočiek väčšiu radosť ako z celého zámku.
„Jejej, pozri, Sidonka, naše sliepočky tu máme, to si rada, však? Tie sú ale od mamičky! Zlaté vajíčka nám znesú, uvidíš.“
Mali sa všetci ako v brokáte a zamate, len im stále muziky hrajú a hľa, mačka im pri tom spadla z pece a moje rozprávky je tiež amen.