Ako škriatkovia preľstili Pepíčka

Na jednej návsi stáli kontajnery na triedený odpad. Modrý, žltý a biely. V modrom býval škriatok Papíráček, ktorý sa staral o to, aby do neho ľudia dávali iba papier. V žltom býval škriatok Plasťáček, kam všetci dávali plasty, a nakoniec v bielom kontajneri býval Skláček, ktorý dával pozor, aby do neho prišlo iba biele sklo. Všetci škriatkovia boli nerozluční kamaráti, navzájom si pomáhali, rozprávali sa, skrátka jeden by bez druhého nemohol byť.

Raz prišiel ku kontajnerom chlapček, ktorý sa volal Pepíček. Bol to veľmi zlobivý chlapec. Občas sa stalo, že pribehol ku kontajneru a do jedného z nich kopol. Smial sa tomu a hneď zase utiekol preč. Alebo tiež rád hádzal plast do papiera a naopak. Úbohý Papíráček, práve odpočíval… a buch… poriadne sa zľakol. Otvoril veko a pozrel sa, kto to urobil. „To bol zase Pepík?“ opýtal sa škriatkov. „Áno, Papíráčku, myslím si, že si naňho posvietime,“ povedal Skláček. Papíráček zatvoril veko, aby ho nikto nemohol otvoriť. Pepíček márne ťahal a nešlo mu to. Nahnevane začal do kontajnera kopať a nadávať: „Prečo to nejde? Čo si s tými papiermi počnem? Veď ich nebudem nosiť späť domov?“ durdil sa. „Čo myslíte, deti, čo Pepíka napadlo?“ Odhodil odpadky susedom na záhradku a šiel domov. Mamička nič nspozorovala. Nabudúce, keď opäť vyrazil s odpadom, škriatkovia naňho počkali a všetci zahúkali: „Pepík, ty doma dostaneš, to sa predsa nerobí?“ Pepíček sa zľakol a utekal domov.

O týždeň, keď ho mamička znova posielala na náves, chlapec sa zdráhal ísť. Mamička sa čudovala, že ani von takmer nechodí. Bolo jej to naozaj čudné. „Dobre, synček, pôjdem s tebou a spoločne to odnesieme.“ Pepík stále nevedel, ako mamičke povedať, že sa tam bojí ísť a čo vlastne vyviedol. Keď mamička otvorila veko kontajnera na plasty, vyskočil škriatok Plasťáček, až mamička od ľaku vykríkla. Pepík vedel, že je zle. Škriatok Plasťáček spustil: „Pani Dvořáková, váš syn do nás kopal a ešte k tomu hádzal plast tam, kam nemal…“ Chvíľu sa nedali zastaviť v sťažovaní sa na Pepíka. Pani Dvořákovej hneď svitlo: „Tak preto si nechcel chodiť von! To sa robí hádzať odpadky okolo smetnej nádoby a susedom na záhradu! Alebo dávať plast do papiera!“

„Vymyslíme pre teba poriadny trest,“ začali vymýšľať Plasťáček, Papíráček a Skláček.
Mamička sa do toho vložila a hovorí: „Okamžite sa ospravedlníš, pomôžeš mi s nákupom a ešte pôjdeš s malou Jiřinkou na prechádzku s kočíkom!“ Pepíček sklopil hlavu a ospravedlnil sa. „Už sa to viackrát nestane.“

Odvtedy už Pepík chodí s deťmi okolo kontajnerov a nahlas škriatkov pozdravuje. Dokonca učí kamarátov, na čo ktorý kontajner slúži.

Tak vidíte, deti, nesmiete sa správať takto škaredo a ešte kopať do vecí, ktoré slúžia všetkým. Vy to ale určite nerobíte, pretože to by vás mamička potrestala tak ako Pepíka.
Deti, dokážete vymenovať farby kontajnerov a čo sa do nich dáva? Triedite doma s rodičmi odpad? Určite je to veľmi dôležitá a záslužná vec pre naše životné prostredie a zdravie nás všetkých. Robíme to predsa pre seba.