O stratenej ponožke

Bol raz jeden malý domček, ktorý stál na okraji malého mesta. Toto malé mestečko by ste mohli nájsť kdekoľvek v našej Malej krajine. Domček nebol ničím zvláštny a bývala v ňom jedna rodina. Bola tam mamička, oco, ich dievčatko Kristínka a dedo Pepa.
Kristínka bola už pomerne veľké dievčatko, pretože už tretí rok chodila do škôlky. Bola hrdým Levíčaťom, ako všetky tretiačky a tretiaci. Už nebola tým malým capartom, ktoré chodilo do Rybárikov. Čo však bolo na Kristínke nezvyčajné? Prezradím vám, že to boli jej najlepší priatelia, ponožky. Viem, že si hovoríte, je možné mať za kamarátov ponožky? Možné to je a toto je ich nezvyčajný príbeh.
Ponožky mali prúžky vytvorené pestrými farbami. Takými, aké vidno na dúhe, keď prší a do dažďa svieti slniečko. Na hornom konci ponožiek bol vyšitý obrázok ovečky, ktorá mávala svojím kopýtkom každému, kto sa na ňu pozrel.

Kristínka bola dobré dievčatko, ale ponožky jednoducho musela nosiť každý deň. Čo na tom je, hovoríte si. Pre mamičku to však znamenalo, že každý deň musela ponožky oprať, hneď ako Kristínku uložila do postele. Oprané ponožky vždy mamička položila Kristínke cez stoličku v jej izbe. Aby ich Kristínka vždy našla, keď ráno vstane. Jedného večera, keď mamička znova prala prúžkované ponožky, našla mamička v práčke iba jednu ponožku.
Ráno sa Kristínka prebudila, vyskočila z postele a hneď sa hnala k stoličke, kde mala každé ráno ponožky pripravené. Ponožky tam však dnes neboli. Kristínka sa utekala pozrieť na šnúry sušiaka, kde mamička vždy vešala mokrú bielizeň. Tam aj našla svoju prúžkovanú ponožku, ale iba jednu. Druhá na sušiaku nebola. Kristínka sa pozerala pod sušiak aj do práčky, ale druhá ponožka sa niekam zatúlala. Kristínka sa nakoniec išla opýtať mamičky:
„Mami, nevidela si moju prúžkovanú ponožku? Našla som iba jednu.“
Mamička sa celú noc tohto okamihu bála. Veď hneď ako mamička nenašla druhú ponožku v práčke, mamička začala prehľadávať celý dom ešte večer, aby ponožku našla. Ponožka však bola nezvestná. Keď to mamička povedala, Kristínke sa začali po tvári kotúľať slzy veľké ako hrachy.
Aby ste vedeli, prečo Kristínka prúžkované ponožky tak milovala. Tak to bolo kvôli dedkovi Pepovi, ktorý tieto ponožky dal Kristínke ako darček. Dedko Pepa leží skoro stále v posteli. Mamička raz Kristínke vysvetlila, že dedo leží stále v posteli, pretože je chorý. Ale hneď ako si Kristínka ponožky obliekla, dedka to hrozne potešilo. A jedného dňa Kristínke dedo hovorí:
„Kedykoľvek vidím tvoje prúžkované ponožky, cítim sa ako mladík a hneď chcem vyskočiť z postele.“
Ten deň boli všetci veľmi šťastní, pretože sa dedo Pepa po dlhom čase usmial. Odvtedy Kristínka nosí dedkove ponožky každý deň, aby sa dedo čo najrýchlejšie uzdravil.
Mamička nemohla dopustiť, aby kvôli stratenej ponožke dedo nevyzdravel. Preto mamička uplakanej Kristínke hneď povedala:
„Kristínka, oblečieme sa a pôjdeme do mesta. To by bolo, aby sme tie ponožky niekde nekúpili.“
Kristínka sa hneď rozveselila a išla sa obliecť.
Mamička s Kristínkou prešli celé mesto a každý obchod. Ponožky však nikde nenašli. Keď sa vrátili domov, skúsili sa pozrieť aj na internet, ale ani tam prúžkované ponožky tiež nenašli.
Kristínka išla nakoniec navštíviť dedka do jeho izby a smutne mu oznámila, že sa jej stratila jedna prúžkovaná ponožka, ktorú od neho dostala ako darček. Dedko sa šibalsky usmial, vstal z postele a prešiel pomaly miestnosť až ku knižnici. Dedo siahol za knižku Deti z Bullerbynu a v jeho ruke sa objavila stratená druhá ponožka. Kristínka naňho pozerala s vyvalenými očami a ukázala na ponožku v jeho ruke.
„Dedo, kde sa tam vzala.“ Vyhŕkla zo seba Kristínka, že jej dedo len-len rozumel.
Dedo sa vrátil pomalým krokom späť do postele a skôr než dal Kristínke ponožku, opýtal sa jej potichu:
„Vieš udržať tajomstvo?“
Kristínka prikývla.
„Ponožku mi dal ponožkový škriatok,“ povedal jej dedo.
„Ponožkový škriatok?“ odpovedala Kristínka zvedavým hlasom.
Na to dedo začal rozprávať. Ráno, keď sa zobudil, tak vedľa postele sedela malá bytosť, vysoká asi ako dlaň. Vedľa tohto malého človiečika ležala prúžkovaná ponožka. Pán škriatok si nakoniec zložil čiapku a prehovoril vysokým hláskom:
„Prepáčte, pane, ráno sme si požičali túto ponožku a chceli by sme ju vrátiť tej malej slečne, ktorá ju celý deň hľadá.“
Dedo sa pýtal, kde ju vzali. A pán škriatok sa na to predstavil ako požičiavač ponožiek, ktoré si požičiavajú z práčok a doma si z nich ušijú oblečenie alebo čokoľvek iné, čo je potrebné. Vraj najradšej si požičiavajú tie farebné a obrázkové ponožky. Dedo sa hneď opýtal:
„A prečo, pán škriatku, beriete, teda požičiavate iba jednu?“
„No predsa, aby vám jedna zostala.“ Odpovedal škriatok veselo.
Dedko to veľmi nechápal, ale potom sa pozrel na nohy ponožkového škriatka a všimol si, že pán škriatok má každú ponožku inú.
„A prečo vlastne máte každú ponožku inú, mladý pane.“
Pán škriatok na to odpovedal: „Vy nenosíte každú ponožku inú? Ako inak spoznáte ľavú ponožku od pravej.“
Dedko sa usmial: „No nespoznáme, nikoho z ľudí to vlastne nezaujíma, ľudia hlavne chcú, aby boli rovnaké.“
Pán škriatok pozeral na dedka Pepu nechápavým pohľadom.
„A kde vlastne žijete, pán škriatku, máte nejakú rodinu či kamarátov?“ pokračoval ďalej dedo.
„Jasné, že mám kamarátov a rodinu, pane. Vychovala ma teta a s kamarátmi chodíme na výpravy za účelom požičiavania ponožiek. Pre tieto výpravy som vymyslel aj názov ŠTIPNOŽKY, ale zatiaľ sa toto pomenovanie medzi nami neujalo.“ Povedal škriatok hrdo.
„Inak žijem v dedine, ako každý.“ Dokončil v rýchlosti pán škriatok svoju odpoveď.
Niečo zašramotilo pri knižnici a pán škriatok sa zatiaľ otočil. Skôr než stihol dedo čokoľvek povedať, pán škriatok sa rýchlo rozlúčil:
„Pane, prosím, ospravedlňte ma, už musím ísť, kamaráti na mňa čakajú.“
Škriatok rýchlo zliezol z postele a zmizol.
Kristínka pozerala na dedka so žiariacimi očami a po dlhom tichu vykríkla:
„No to je úžasné, škriatkovia naozaj existujú.“
Dedko prikývol a potichu jej pripomenul. „Nezabudni, je to naše tajomstvo.“
Kristínka si hneď zakryla ústa rukou a odbehla do svojej izby. V izbe vytiahla Kristínka zásuvku zo skrine, v ktorej mala všetky svoje ponožky. Z každého páru vzala po jednej ponožke vrátane vrátenej prúžkovanej. Celú kopu ponožiek odniesla späť do dedkovej izby a položila ju pred knižnicu. Potom požiadala dedka, či by nenapísal na kúsok papiera:
PROSÍM PRIJMITE TIETO PONOŽKY AKO DARČEK ZA VAŠU ČESTNOSŤ. KRISTÍNKA
Lístok s odkazom položila na ponožky. Na druhý deň ponožky pri knižnici zmizli a namiesto nich ležal na zemi lístok z kvetovaného papiera, na ktorom bolo napísané:
ĎAKUJEME VÁM ZO SRDCA, MALÁ SLEČNA, NA TENTO DAR NIKDY NEZABUDNEME A SME NAVŽDY VAŠI PRIATELIA. PODPÍSANÝ VLASTNOU RUKOU TADEÁŠ PRÚŽOK
Odvtedy Kristínka nosí každý deň jednu ponožku prúžkovanú s ovečkou a druhú inú, aby vždy spoznala ľavú od pravej ako pán škriatok Tadeáš Prúžok.