Rybár a rybka

Kde bolo, tam bolo, žili raz dedo s babkou na brehu modrého mora. Bývali v hlinenej chalúpke tridsať rokov a tri roky. Dedo lovil do sietí ryby, babka priadla svoju priadzu.
Rozhodil dedo do mora siete, siete sa vrátili iba s bahnom. Druhýkrát hodil do mora siete, siete sa vrátili s chumáčom trávy. Tretíkrát hodil do mora siete, siete sa vrátili s jedinou rybkou. Nebola to obyčajná rybka, ale zlatá. Prehovorila zlatá rybka, prosí deda ľudským hlasom:
„Do mora ma, starček, späť pusti, dám za seba vzácny výkupný. Vykúpim sa všetkým, čo si odo mňa zažiadaš.“ Podivil sa dedo, zľakol sa, rybárčil už tridsaťtri rokov, no nikdy nepočul hovoriť rybu. Pustil ju späť, zlatú rybku, prehovoril k nej prívetivé slovo:
„Boh buď s Tebou, zlatá rybka. Výkupné mi netreba, choď si, rybka, do modrého mora, raduj sa a veseľ sa na slobode.“
Vrátil sa dedo k svojej babke,
rozprával jej o veľkom zázraku:
„Vylovil som dnes čudnú rybku, zlatú rybku, nie len obyčajnú. Ľudským hlasom hovorila tá rybka, chcela domov, do modrého mora, vykúpiť sa chcela vzácnou cenou, dá vraj všetko, o čo ju požiadam. Odvahu som nemal brať výkupné, pustil som ju do modrého mora.“ Na deda sa babka osopila:
„Hlupák ty hlúpy, nechápavý, nevedel si od rybky vziať výkupné! Keby si bol vzal aspoň necky. Naše sú už celé rozpadnuté.“ Šiel teda dedo k modrému moru, more sa ľahko rozvlnilo. Začal volať zlatú rybku. Priplávala rybka, spýtala sa:
„Čo Ti, starček, treba?“ Poklonil sa dedo, odpovedal:
„Zľutuj sa, milostivá rybka, karhala ma moja babka, nedá mi na staré kolená pokoj, potrebuje nové necky, naše sú už celé rozpadnuté.“ Odpovedala mu zlatá rybka:
„Netráp sa a choď len pokojne domov, budete mať nové necky.“
Vrátil sa dedo k svojej babke, vidí, že babka má nové necky. Ešte horšie ho však žena karhá:
„Hlupák ty hlúpy, nechápavý, vyprosil si hlupák iba necky. Vráť sa, hlupák, hneď k rybke, pokloň sa jej, vyžiadaj nám domček.“
Šiel teda dedo k modrému moru (zachmúrilo sa modré more), začal volať zlatú rybku.
Priplávala rybka, spýtala sa:
„Čo Ti, starček, treba?“ Poklonil sa dedo, odpovedal:
„Zľutuj sa, milostivá rybka. Ešte horšie ma karhá žena, nedá mi na staré kolená pokoj, chce mať domček, škriepna ženská.“ Odpovedala mu zlatá rybka:
„Netráp sa a choď len pokojne domov, budete mať nový domček.“
Šiel dedo k hlinenej chalúpke, po chalúpke ani vidu ani slychu. Stál pred ním domček s podkrovnou izbou, s tehlovým, bielenym komínom a s vrátami z dubových dosiek.
Babka sedí pod okienkom, nadáva a spílá svojmu mužovi. „Hlupák ty hlúpy, zaostalý, vyprosil si hlupák iba domček.
Vráť sa, ty môj prostáčik, hneď k rybke, nechcem už byť chudobnou chalupníčkou, šľachtičnou chcem byť urodzenou.“
Šiel teda dedo k modrému moru (znepokojilo sa modré more), začal volať zlatú rybku. Priplávala rybka, spýtala sa:
„Čo Ti, starček, treba?“ Poklonil sa dedo, odpovedal:
„Zľutuj sa, milostivá rybka, ešte viac zhlúpla moja žena, nedá mi na staré kolená pokoj, nechce už byť obyčajnou dedinčankou, šľachtičnou chce byť urodzenou.“ Odpovedala mu zlatá rybka:
„Netráp sa a choď len pokojne domov.“ Vrátil sa dedo k svojej babke, čo vidí? Vysoké panské sídlo. Na schodisku pred ním stojí babka v drahej sobolej veste, v brokátovom čepci s vyšívaním, okolo krku obtočené perly, na rukách má prsteň na prstene, na nohách má črievičky z červenej kože, stojí pred ňou usilovný sluha, toho bije, za vlasy ho ťahá. Povie potom dedo svojej babke:
„Buď zdravá, vzácna, šľachtická pani. Tvoja duša je teraz, dúfam, spokojná.“ Okríkla ho však milá babka, poslala ho slúžiť do konírne.
Prešiel týždeň a prešiel druhý, ešte viac zhlúpla babka, zas posiela deda k zlatej rybke.
„Vráť sa, pokloň sa tej rybke, urodzenou šľachtičnou byť nechcem, chcem sa stať mocnou cárovnou.“
Zľakol sa dedo, prosil:
„Žena, máš zdravý rozum? Správať sa a hovoriť nevieš, budeš v celom cárstve len na smiech.“
Rozzúrila sa však príšerne babka, udrela svojho muža cez tvár.
„Ako sa odvažuješ škriepiť sa so mnou, mužík ..... so šľachtičnou urodzenou. Hneď choď k moru. Moje šľachtické slovo, ak nepôjdeš, povedú Ťa silou.“
Odobral sa preto dedo k moru (stmavlo sa modré more), začal volať zlatú rybku.
Priplávala rybka, spýtala sa:
„Čo Ti, starček, treba?“
Poklonil sa dedo, odpovedal:
„Zľutuj sa, milostivá rybka, opäť sa moja žena búri. Urodzenou šľachtičnou byť nechce, chce sa stať mocnou cárovnou.“
Odpovedala mu zlatá rybka:
„Netráp sa a choď pokojne domov, bude teda cárovnou Tvoja žena.“
Vrátil sa dedo k svojej babke, čože vidí? Pred ním cársky palác. V paláci vládne jeho žena, za stolom ako cárovná sedí, bojari a šľachtici jej slúžia, nalievajú víno zo zámoria, to zajedá medovníkovým srdcom. Okolo nej sú ozbrojené stráže, sekery si držia na pleciach. Keď to dedo videl, zľakol sa,
poklonil sa babke takmer až na zem. „Buď zdravá,“ povedal, „cárovná mocná, Tvoja duša je teraz iste spokojná.“ Babka naňho ani nepozrela, len ho prikázala vyhnať, preč jej z očí. Pribehli bojari a šľachtici vzácni, za golier deda vzali, vyhodili a vo dverách ho už vzali stráže, ktoré by ho takmer rozsekali. Každý sa mu ešte poriadne vysmial:
„To Ti patrí, starý zaostalec! Je na Teba, dedko, porekadlo: Nikdy nelez, kam Ťa nezvú!“
Prešiel týždeň a prešiel druhý, ešte viac zhlúpla babka. Komorníkov pre deda si pošle; vyhľadali deda, priviedli ho, ona mu potom toto prikázala:
„Vráť sa, dedko, pokloň sa svojej rybke, mocnou cárovnou už byť nechcem, chcem sa stať vládkyňou morskou, aby som žila v morskom oceáne, aby mi slúžila zlatá rybka, aby bola u mňa na posluhu.“
Dedo odvrávať sa neodvážil, netrúfal si povedať ani slovo. Šiel teda radšej k modrému moru. Vidí ..... na mori je čierna búrka. Ako sa dvíhali rozzúrené vlny, ako sa valia a ako revú a dunia! Začal volať zlatú rybku. Priplávala rybka, spýtala sa:
„Čo Ti, starček, treba?“ Poklonil sa dedo, odpovedal:
„Zľutuj sa, milostivá rybka, čo môžem robiť s prekliatou ženou? Mocnou cárovnou už byť nechce, chce sa stať vládkyňou morskou, aby žila v morskom oceáne, a Ty sama by si jej mala slúžiť, mala by si byť u nej na posluhu.“
Nič mu na to nehovorila rybka, chvostom len po hladine plesla, zmizla mu v hlbine mora.
Dlho čakal dedo na odpoveď, nedočkal sa, vracal sa k babke, vidí však zasa hlinenú chalúpku, na prahu sedí jeho babka a pred ňou sú rozbité necky.