Popoluška

Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden bohatý muž a tomu ochorela milovaná žena. Keď cítila, že sa blíži koniec, zavolala si k posteli svoju jedinú dcérenku a povedala jej: „Milé dieťa, zostaň dobrá a zbožná, potom pri tebe bude náš Pán vždy stáť a ja sa budem na teba pozerať z neba.“ A len čo dohovorila, zavrela oči a zomrela. A bolo to na žiaľ a bolo to na smútok. Dcérka jej chodila každý deň na hrob a usedavo tam plakala a bola stále taká dobrá a zbožná, ako by si to mamička prala. Potom prišla zima a pokryla hrob snehom ako bielou šatkou, a keď jarné slniečko stiahlo bielu plachtu preč, oženil sa otec s inou ženou. Nová matka priviedla do domu dve dcéry, ktoré boli krásne ako biely deň, ale zlé ako čierna noc. Teraz nastali úbohej nevlastnej dcére naozaj zlé časy.

Jedného krásneho rána napadla macochu múdra myšlienka: „Prečo by mala tá hlúpa hus sedieť pri stole s nami? Kto chce jesť náš chlieb, musí si ho najprv zaslúžiť. Marš medzi slúžky!“ Vzala dievčatku všetky jeho krásne šaty a hodila mu starú sivú blúzku a drevenice. „Pozrime sa na tú našu pyšnú pannu, akože je vyobliekaná!“ smiala sa a zaviedla ju do kuchyne. Tam jej pridelila tie najťažšie práce; od toho dňa mala dievča čo robiť od skorého rána do neskorého večera. Vstávala za kohútieho spevu, aby nanosila vodu, zakúrila, navarila a poumývala riad. A keby sa náhodou nudila, tu mala svoje sestry, ktoré ju zamestnávali všelijakými zlomyseľnosťami, aké ich len napadli, aby ju trápili; vysmievali sa jej a podpichovali ju, hádzali jej hrach a šošovicu do popola a ona potom musela sedieť a vyberať to. Večer, keď bola od práce unavená na smrť, nečakala na ňu mäkká posteľ ako kedysi, musela si ľahnúť vedľa krbu do popola. A keďže bola stále celá zaprášená a špinavá, čoskoro všetci zabudli jej vlastné meno a začali jej hovoriť Popoluška.

Raz sa stalo, že sa otec chystal na výročný trh a opýtal sa dcér, čo im má priniesť. „Krásne šaty!“ odvetila prvá. „Perly a drahokamy!“ povedala druhá. „A tebe, Popoluško?“ opýtal sa: „Čo by si chcela ty?“ „Otče, prvú halúzku, ktorá vám na spiatočnej ceste zavadí o klobúk, tú mi prineste.“ Otec nakúpil pre dve nevlastné dcéry krásne šaty, perly a drahokamy a vydal sa domov. Keď prechádzal hustým lesom, švihol ho jeden lieskový prút a zrazil mu klobúk. Tak ten prút odlomil a vzal so sebou. Doma dal nevlastným dcéram, čo si priali, a Popoluške prútik z lieskového kra. Tá mu poďakovala, bežala k matkinmu hrobu a prútik zasadila do zeme. A svete, div sa! Pretože ho každý deň hojne zalievala slzami ľútosti a smútku, vyhnal korienky, zazelenal sa a za nejaký čas z neho bol krásny stromček. A nebol to stromček len tak hocijaký, na tomto stromčeku sedával biely holúbok, a keď Popoluška vyslovila nejaké želanie, tu jej holúbok to, čo si priala, daroval.

V tom čase sa kráľ tej krajiny rozhodol, že ožení syna, a tak podľa starodávneho zvyku usporiadal ples, ktorý mal trvať tri dni, a pozval naň všetky krásne dievčatá z celej ríše, aby si syn mohol vybrať. Z toho každej krásavici poskočilo srdce v tele, nie inak aj tým dvom nevlastným sestrám. Táto správa ich priviedla do šialenstva, zhonu a náhlenia, zavolali Popolušku a prikazovali jej: „Učeš nám vlasy, vykefuj nám topánky, pevne nám utiahni šnurovačky, ideme na ples na kráľovský zámok!“ Popoluška poslúchla, ale plakala, lebo by aj ona rada šla s nimi, i prosila macochu, aby jej to dovolila. „Ty, Popoluško?“ odvetila macocha: „Veď si celá od prachu a špiny a chcela by si na ples? Nemáš žiadne šaty ani topánky a tancovať nevieš!“ Ale keď Popoluška neprestávala prosiť, tu macocha nakoniec povedala: „Nasypem ti do popola misu šošovice, a ak tú šošovicu do dvoch hodín pozbieraš, tak môžeš ísť s nami.“ Tu Popoluška vybehla zadnými dverami do záhrady a zavolala: „Holúbky milé, hrdličky nežné, vtáčky nebeské, polette ku mne, pomôžte mi zrnká vyberať, dobré do misky zbierať, zlé do vola hádzať!“ Tu do kuchyne prileteli oknom dva biele holúbky, za nimi hrdličky a nakoniec tam štebotali a poletovali všetky vtáčky, čo ich na oblohe lieta; zniesli sa do popola. Holúbky pokývali hlavičkami a začali zobkať zob! zob! a po nich aj ostatné vtáčky zob! zob! a všetky dobré zrniečka hádzali do misky. Len čo uplynula jedna hodina, boli vtáčky s tou prácou hotové a odleteli opäť preč.

Popoluška bežala s misou k matke a tešila sa a verila, že bude môcť ísť na ples. Ale macochy majú čudné zvyky! Táto povedala: „Nie, Popoluško, nemáš žiadne šaty a nevieš tancovať, bola by si len na smiech.“ A keď Popoluška plakala, tu jej povedala: „Keď vyberieš z popola za jednu hodinu dve misy šošovice, môžeš ísť s nami!“ a myslela si: „Aj tak nikam nepôjdeš!“ A keď šošovicu vysypala do popola, tu Popoluška vybehla zadnými dverami do záhrady a zavolala: „Holúbky milé, hrdličky nežné, vtáčky nebeské, polette ku mne, pomôžte mi zrnká vyberať, dobré do misky zbierať, zlé do vola hádzať!“ Tu do kuchyne prileteli oknom dva biele holúbky, za nimi hrdličky a nakoniec tam štebotali a poletovali všetky vtáčky, čo ich na oblohe lieta; zniesli sa do popola. Holúbky pokývali hlavičkami a začali zobkať zob! zob! a po nich aj ostatné vtáčky zob! zob! a všetky dobré zrniečka hádzali do misky. Len čo uplynula polhodina, boli vtáčky s prácou hotové a odleteli opäť preč. Tu zaniesla Popoluška misu matke, tešila sa a verila, že bude môcť ísť na ples. Ale macocha povedala: „Nič ti nepomôže, s nami nepôjdeš, nemáš šaty a nevieš tancovať, nebudeme kvôli tebe na posmech!“ A s týmito slovami sa k Popoluške obrátila chrbtom a ponáhľala sa so svojimi pyšnými dcérami preč. A bolo to!

Popoluška zostala doma sama, a tak bežala k matkinmu hrobu pod lieskový krík a volala: „Stromčeku, trep sa a chvej, zlatom a striebrom ma odej!“ A holúbok nelenil a hodil jej dolu zlatom a striebrom zdobené šaty a hodvábne, striebrom vyšívané črievičky. V okamihu sa Popoluška obliekla a šla na ples. Jej macocha ani sestry ju nespoznali, pomysleli si, že to musí byť nejaká cudzia princezná, tak krásne vyzerala. Kdeže Popoluška, tá predsa sedí doma v špine a prehrabáva sa v popole! A už pri nej bol princ, vzal ju za ruky a tancoval len s ňou, a keď si po Popolušku prišli aj iní tanečníci, tu im povedal: „To je moja tanečnica!“ Tak tancovali, kým nebol večer a Popoluška chcela ísť domov, ale princ jej povedal: „Pôjdem s tebou a odprevadím ťa!“ Rád by totiž vedel, odkiaľ tá krásna dievčina pochádza. Ale Popoluška mu cestou ušla a skryla sa do holubníka. Tak tam princ čakal, kým neprišiel Popolušin otec, tomu potom povedal, že sa mu tam skryla cudzia princezná. Tu si starec pomyslel: „To by musela byť Popoluška.“ A nechal si doniesť sekeru a holubník podťal, ale vnútri nikto nebol. A keď prišiel otec domov, ležala Popoluška vo svojich špinavých šatách v popole, lebo z holubníka dávno zoskočila a bežala k lieskovému kru, tam si stiahla šaty a položila ich na hrob, holúbok ich zasa odniesol a ona si obliekla svoj sivý kabátik a ľahla si do popola v kuchyni.

A keď prišiel druhý plesový deň a sestry s macochou sa odobrali na zámok, bežala Popoluška k lieskovému kru a zvolala: „Stromčeku, trep sa a chvej, zlatom a striebrom ma odej!“ A holúbok mal zase šaty, a ešte krajšie ako včera. Keď sa v nich objavila na plese, boli všetci celí ohromení. Princ na Popolušku už čakal, hneď ju schmatol za ruku a tancoval zasa len s ňou. Keď po ňu prišiel iný tanečník, tu povedal: „To je moja tanečnica!“ A keď bol večer a chcela domov, tu šiel princ zasa s ňou, lebo chcel vedieť, z ktorého domu pochádza, ale Popoluška mu cestou zasa ušla a vbehla do záhrady za domom. Tam stála krásna hruška, vyšplhala po nej rýchlo ako veverička hore a princ netušil, kam sa podela. Počkal, kým neprišiel jej otec, a povedal mu: „Tá krásna dievčina mi zasa zmizla a ja si myslím, že je na tejto hruške.“ Otec si pomyslel: „To by musela byť Popoluška.“ Poslal po sekeru a strom podťal, ale nikto na ňom nebol. A keď prišiel domov, našiel Popolušku ležať v popole; ako by aj nie, keď z druhej strany z toho stromu zoskočila, krásne šaty zaniesla holúbkovi k lieskovému kru a zasa si obliekla svoju špinavú blúzku.

Tretieho dňa, keď už boli ostatní na plese, bežala Popoluška opäť k matkinmu hrobu a zvolala: „Stromčeku, trep sa a chvej, zlatom a striebrom ma odej!“ A tieto holúbkove šaty, to vám bola nádhera a črievičky boli celé zo zlata. Keď prišla na ples, všetci naraz onemeli. Princ tancoval celý čas len s ňou, a keď si ju žiadal niekto iný, tu povedal: „To je moja tanečnica!“ Keď bol večer, chcela ísť Popoluška domov, princ ju odprevádzal, ale ona mu zasa ušla. Ale princ nastražil lesť, nechal natrieť schody smolou, a keď po nich Popoluška bežala, uviazol jej v smole ľavý črievičok. Ten princ našiel, bol maličký a pôvabný a celý zo zlata.

Na druhé ráno šiel princ k domu, kde sa mu dievča vždy stratilo, a povedal Popolušinmu otcovi: „Žiadna iná sa nestane mojou nevestou ako tá, ktorej padne na nohu tento zlatý črievičok.“ Tu sa obe sestry zaradovali, mali obe krásne malé nôžky. Tá najstaršia schmatla črievičok a šla do komory, aby si ho vyskúšala. Ale kvôli veľkému palcu ho neobula, črievičok jej bol malý, tu jej matka podala nôž a povedala: „Ten palec odrež, keď sa staneš kráľovnou, nebudeš chodiť pešo!“ Tak dievča palec odrezalo, natlačilo nohu do črievička, potlačilo bolesť a šlo k princovi. Ten posadil nevestu na koňa a išiel s ňou preč. Ale cesta viedla okolo toho hrobu, kde na lieskovom kri sedeli dva holúbky a volali: „Hľa, aký to zjav, z črievička kvapká krv! Črievičok malý bol, princ si návku zvolil!“ Tu sa princ pozrel na dievčinu nohu a uvidel krv. Obrátil koňa a zaviezol falošnú nevestu späť domov, kde im povedal, že to nie je tá pravá, že má črievičok vyskúšať iná dievčina.

Tak vzala črievičok tá mladšia a šla do komory, palec do črievička vkĺzol ľahko, ale päta nechcela. Matka dcére podala nôž a povedala: „Odrež si kus päty, keď budeš kráľovná, nebudeš chodiť pešo!“ Tak si dievča odrezalo kus päty a nohu natlačilo do črievička, potlačilo bolesť a šlo k princovi. Ten ju posadil na koňa a išli preč. Keď išli okolo hrobu, kde na lieskovom kri sedeli holúbky, tie volali: „Hľa, aký to zjav, z črievička kvapká krv! Črievičok malý bol, princ si návku zvolil!“ Tu sa princ pozrel dolu na jej nohu a uvidel, ako má pančušku celú krvavú. Tak obrátil koňa a priviedol falošnú nevestu späť domov. „To nie je tá pravá!“ povedal: „Nemáte ešte inú dcéru?“ „Nie!“ odvetil otec: „Len po mojej zomretej žene zostala maličká Popoluška, ale tá nemôže byť vašou nevestou.“ Princ mu povedal, aby po ňu poslal, ale matka odvetila: „Ale nie, tá je taká špinavá, že si vám ju vôbec nemôžem dovoliť ukázať.“ Ale princ nedal pokoj, kým Popolušku nezavolali.

Popoluška si umyla ruky a tvár, vošla dovnútra a pokľakla pred princa, ktorý jej podal zlatý črievičok. Posadila sa na stoličku a vyzula si drevenicu a obula si črievičok, padol jej ako uliaty. A keď sa postavila a princ uvidel jej tvár, tu spoznal tú krásnu dievčinu, s ktorou tancoval, a zvolal: „To je moja pravá nevesta!“ Macocha a obe sestry sa zľakli a od zlosti boli celé bez seba, ale princ posadil Popolušku na koňa a išiel s ňou preč. Keď išli okolo lieskového kra, tu ti dva biele holúbky zaspievali: „Hľa, aký to zjav, v črievičku žiadna krv! Črievičok jej to bol, princ dobre si zvolil!“ A keď to zaspievali, zleteli z lieskového kra a sadli si Popoluške na ramená, jeden na pravé, druhý na ľavé.

Keď princ slávil s Popoluškou svadbu, prišli na ňu aj tie dve falošné sestry. Chceli sa jej zalichotiť a zaistiť si podiel na jej šťastí. Keď šli svadobní hostia do kostola, bola tá staršia sestra po jej pravici a mladšia po ľavici, tu holúbky každej z nich vyklovali oko. Keď potom vychádzali z kostola, bola tá staršia sestra po ľavici a mladšia po pravici, holúbky im vyklovali to zvyšné oko. A tak boli za svoju zlobu a závisť potrestané slepotou až do konca svojich dní.