Babkin kamarát

Naša babka bola zlatá. Ako som len mohol, ušiel som z domu a bežal som k lesu do nízkej chalúpky, kde bývala.
Raz v lete, mal som tak päť šesť rokov, som si odležal príliš skoré kúpanie. Dlho som babku nevidel. Ale sotva som sa ako-tak uzdravil, už som k nej letel na návštevu.
Privítala ma s otvorenou náručou.
„Dobre, že ideš, Bohdanko! Uvidíš, akého kamaráta som si našla.“
Pozerám, v izbe nikto.
„A kde je, babi?“ pýtam sa netrpezlivo.
„Veď ho nevidíš?“
Až keď mi ukázala prstom, uvidel som na okenici krásneho motýľa. Sedel na kúsku cukru a tu a tam ľahučko pohol krídlami.
Ach, tie krídla! Tmavé a červené, skoro čierne, so žltými pruhmi. Ako zo zamatu. No krása!
„Priletel tamto od tých briez,“ ukazuje babka oknom na kraj lesa.
„A čo robí na tom cukre?“ pýtam sa.
„Cmúľa sladkosť, maškrtník,“ potichu sa usmieva babka, až sa jej hlboké vrásky zbiehajú do venčekov.
Keď sa motýľ nasýtil, začal poletovať po izbe.
Sadol si na almaru, potom na stôl pred babku. Rozložil pred ňou farby svojich krídel, akoby ju chcel potešiť. A videl som, ako ho babka hladí očami.
Nakoniec zamával krídlami, raz-dvakrát zakrúžil po izbe a frnk von. Babka sa za ním pozerala z okna a na tvári jej hral mäkký úsmev.
„Zajtra v túto dobu tu bude zas,“ povedala mi a uložila kúsok cukru na poličku.
Na druhý deň som sa nevedel dočkať. Hneď po obede som ufrnkol z domu, hoci ma mama posielala do lesa na šišky.
Keď už mal motýľ priletieť, babka položila cukor na parapet, kvapla naň vodu a čakali sme.
„Babi, čo ak nepríde,“ pochyboval som, lebo mi bolo dlho sedieť tak ticho.
„Príde, Bohdanko, uvidíš. Chodí sem každý deň,“ povedala babka s takou istotou, že som zrazu prestal pochybovať.
A naozaj! O chvíľu tu bol!
Cvrnkol o poličku, potom si na chvíľu sadol na záclonu a už bol na cukríku.
Babka si ku mne prisadla a hladila ma po hlave. Pritom nespustila z motýľa oči .....
Tak sme každý deň čakali na motýľa so žltými pruhmi. Nebol to už len babkin kamarát, ale aj môj.
Prichádzal každý deň, vždy v rovnakú dobu, až do neskorej jesene.
Potom nastali dažde, od lesa začal fúkať studený vietor.
Jedného daždivého dňa sme čakali márne. Motýľ neprilietol. Babka si vzdychla a mne tiež čosi zvieralo hrdlo.
„Možno ešte zajtra priletí,“ povedala babka, ale hneď sa zahľadela do hustého dažďa a ja som vedel, že to povedala len pre vlastnú a azda aj moju útechu.
A naozaj, motýľ sa ani nazajtra, ani ďalšie dni neobjavil. Asi po týždni márneho čakania babka nedala cukor na okno. Len ticho povedala:
„Uložil sa na zimný spánok. Už určite nepríde.“
Bolo mi do plaču. Možno aj preto, že vonku sa tak rýchlo blížila zima.
„Babi, o rok si nájdeme zasa takého kamaráta,“ pritúlil som sa ku starenke. Pohladila ma a prikývla. A hneď mi bolo veselšie.