Obor a Paleček

Jeden sedliak mal syna, ktorý bol veľký práve ako palec, ani o kúsok väčší, a za niekoľko rokov nevyrástol ani o vlások. Raz chcel sedliak vyjsť na pole orať, tu mu Paleček povedal:
„Oco, ja chcem ísť s vami.“
„Ty chceš ísť so mnou von?“ podivil sa otec. „Zostaň tu, tam by si nebol na nič platný a ešte by si sa mi mohol stratiť.“
Tu začal Paleček plakať, a keďže nedal pokoj, strčil ho teda otec do tašky a vzal so sebou. Vonku na poli ho vybral a posadil do jednej čerstvej brázdy. Keď tam tak Paleček sedel, tu prichádzal z hory veľký obor.
„Vidíš tam toho veľkého bubáka?“ povedal otec a chcel drobca trochu postrašiť, aby bol nabudúce poslušný. „Príde a odnesie ťa.“
Ale obor urobil svojimi dlhými nohami sotva pár krokov a bol pri brázde. Chytil malého Palečka opatrne dvoma prstami a zdvihol ho do výšky, prezrel si ho a odkráčal bez toho, že by povedal slovo, aj s Palečkom preč.
Otec tam zostal stáť, od prekvapenia nemohol vydať ani hlások a nemyslel si nič iné, než že dieťa navždy stratil a že ho už nikdy v živote neuvidí.
Ale ten obor zaniesol Palečka domov a kojil ho zo svojho prsníka a Paleček začal, svete div sa, rásť a bol zrazu silný a veľký po spôsobe obrov.
Keď uplynuli dva roky, vyšiel starý obor s Palečkom do lesa, lebo ho chcel vyskúšať, a povedal:
„Vytiahni ten prút von.“
To bol už chlapec taký silný, že jeden mladý strom aj s koreňmi vytrhol zo zeme. Ale obor si pomyslel:
„To sa musí ešte zlepšiť.“
A vzal Palečka späť domov a kojil ho ešte ďalšie dva roky. A keď ho chcel zase vyskúšať, či už zosilnel, tu Paleček jeden starý strom vytrhol zo zeme.
Ale to bolo starému oborovi ešte málo a kojil Palečka ďalšie dva roky, a potom s ním zase vyšiel do lesa a povedal:
„Tak a teraz vytrhni poriadny prút.“
A tak mladík vytrhol mohutný dub zo zeme, až to zapraštalo, ako by to bola hračka.
„No tak to by stačilo,“ povedal obor, „už si vyučený obrím spôsobom.“
A zaviedol Palečka späť na to pole, kde ho kedysi vzal.
Jeho otec stál za pluhom ako vtedy, Paleček šiel k nemu a zvolal:
„Pozri sa, otec, ako ti vyrástol synček na poriadneho chlapa.“
Sedliak sa zľakol a povedal:
„Nie, ty nie si môj syn, ja ťa nechcem, choď preč.“
„Samozrejme, že som tvoj syn, nechaj ma pracovať, ja viem orať oveľa lepšie ako ty.“
„Nie, nie, ty nie si môj syn, ani orať nevieš, choď preč!“
Ale keďže sa toho obrovského chlapa bál, nechal pluh pluhom, poodišiel a sadol si nabok na zem.
Tak chytil Paleček ten nástroj a rukami sa oň zaprel, ale tak silno, že sa pluh hlboko do zeme zaboril. Sedliak sa na to nemohol pozerať a zavolal:
„Keď chceš orať, nesmieš na to tak tlačiť, to by bola práca nanič!“
Paleček teda vypriahol kone a ťahal pluh sám a povedal:
„Choď teraz domov, otec, a povedz matke, nech uvarí veľkú misu jedla, ja zatiaľ toto pole obídem.“
Tak šiel sedliak domov a objednal u ženy to jedlo.
Paleček zatiaľ oral pole, dve jutrá veľké, celkom sám a potom sa zapriahol do bráň a dvojitými bránami to pole naraz vláčil.
Keď bol s prácou hotový, zašiel do lesa, vytrhol dva duby, hodil si ich na plecia, na to hore dozadu brány, pluh a ešte aj kone a to všetko niesol domov, akoby to bol len stoh slamy.
Keď prišiel na dvor, matka ho nespoznala a pýtala sa:
„Kto je ten strašný obrovský chlap?“
Sedliak jej odvetil:
„To je náš syn.“
Ale ona povedala:
„Nie, to nemôže byť náš syn, ten by nikdy takto nevyrástol, bol to maličký chlapček.“
A zavolala na Palečka:
„Choď preč! My ťa nechceme!“
Paleček nepovedal nič, zaviedol kone do stajne, dal im ovos aj seno, ako im patrilo. A keď bol s tou prácou hotový, vošiel do izby, sadol si na lavicu a povedal:
„Matka, teraz mám veľký hlad, je jedlo hotové?“
Ona odvetila, že áno, a doniesla dve veľké, priam obrovské plné misy, tými by sa jej muž osem dní bol sýtil. Ale Paleček to zjedol sám za malú chvíľu a opýtal sa, či sa bude ešte niečo podávať.
„Nie.“ odvetila mu. „To bolo všetko, čo sme mali.“
„Ale to bolo len tak na chuť, ja potrebujem oveľa viac,“ povedal Paleček.
Matka sa neodvážila mu odporovať, vyšla von a nad oheň zavesila obrovský kotol, a keď bolo jedlo hotové, doniesla ho dovnútra.
„Konečne je tu niečo na zahryznutie!“ povedal Paleček a zjedol všetko, ale teraz už mal konečne dosť, svoj hlad utíšil.
Potom povedal:
„Otec, dobre vidím, že u vás by som sa dosýta nenajedol, obstaraj mi poriadny železný kyj, taký silný, aby som ho cez kolená nezlomil, a ja sa vydám do sveta!“
Sedliak sa zaradoval, zapriahol dva kone pred voz a išiel ku kováčovi po ten kyj, taký veľký a ťažký, že ho dva kone sotva utiahli.
Paleček ten kyj vzal a prelomil ho cez kolená ako tyčku od fazule napoly. Odhodil ho a povedal:
„Otec, tým si mi veľmi nepomohol, musíš zase zapriahnuť a priviezť mi silnejší kyj.“
Tak zapriahol sedliak štyri kone a priviezol kyj, ktorý bol taký silný a ťažký, že ho štyri kone sotva utiahli.
Ale Paleček aj tento kyj zlomil cez koleno ako nič a povedal otcovi:
„Otec, tým si mi veľmi nepomohol, musíš zase zapriahnuť a priviezť mi silnejší kyj.“ (vtedy bolo železo asi ešte lacné ....)
Tak zapriahol sedliak osem koní a priviezol jeden, ktorý bol taký veľký a ťažký, že ho osem koní malo čo ťahať.
Keď ho Paleček vzal do ruky, zase ho ľahko prelomil a povedal:
„Otec, vidím, že mi nevieš urobiť ani poriadny kyj, aký potrebujem. No už tu dlhšie nezostanem!“
A tak sa Paleček vydal preč, a že sa bude za kováčskeho tovariša vydávať.
Prišiel do jednej dediny, kde býval kováč, ktorý bol veľký lakomec, nikomu nič nedopriaval a všetko chcel mať len pre seba. K tomu Paleček zašiel a pýtal sa ho, či by nepotreboval tovariša.
„Áno.“ povedal kováč a pomyslel si, že je to poriadny chlap a ten by si svoj chlieb iste zaslúžil.
A opýtal sa:
„Aký veľký plat si žiadaš?“
„Ja nechcem skoro nič.“ odvetil Paleček. „Len každých štrnásť dní, keď budete ostatných pacholkov vyplácať, dám vám dve rany a vy ich musíte zniesť.“
S tým bol ten lakomec zo srdca spokojný, myslel na to, koľko peňazí tým ušetrí.
Druhého rána chcel toho cudzieho tovariša najprv vyskúšať, no ako doniesol rozžeravenú tyč a onen prvú ranu urobil, tu sa železo do strán rozletelo a nákova sa zaborila do zeme tak hlboko, že ju von vybrať nemohli.
Tu sa ten lakomec rozzúril a povedal:
„Vieš čo? Teba ja nemôžem potrebovať, ty mlátiš tak surovo. Čo som ti dlžný?“
Tu odvetil Paleček:
„Len ti dám malú ranu, nič viac nechcem!“
A zdvihol nohu a dal mu taký kopanec, že kováč preletel cez niekoľko fúr sena. Potom si Paleček vyhľadal tú najsilnejšiu železnú tyč, ktorá u kováča bola, chytil ju do ruky a odišiel preč.
Tak nejakú chvíľu ťahal tým svetom, až prišiel k akémusi poplužnému dvoru a opýtal sa správcu, či nepotrebuje dvorníka.
„Áno.“ odvetil mu správca. „Jedného by som potreboval, vyzeráš ako poriadny chlap, ktorý toho veľa zmôže. Aký ročný plat si žiadaš?“
A Paleček po svojom odvetil, že si nepraje žiadnu mzdu, ale každý rok mu chce dať tri rany a on ich musí strpieť. S tým bol správca spokojný, lebo to bol tiež človek lakomý.
Druhého rána, keď mali pacholci ísť po drevo, boli všetci už hore, Paleček však stále ležal v posteli. Tu naňho jeden zavolal:
„Vstávaj, je čas, ideme do lesa, musíš s nami!“
„Ale,“ povedal dosť hrubo a zaryto. „len choďte, ja sa vrátim späť skôr než vy všetci dohromady!“
Tak išli k správcovi a rozprávali mu, že ten nový pacholok leží ešte v posteli a nechce ísť do lesa. Správca povedal, aby ho ešte raz zobudili a prikázali mu kone zapriahať.
Ale Paleček zase len odfrkol:
„Len choďte, ja sa vrátim skôr ako vy všetci dohromady!“
Potom zostal Paleček ležať ešte dve hodiny, potom konečne z periny vstal, ale najprv si doniesol z povaly dve merice hrachu, uvaril si kašu a v pokoji to všetko zjedol, a keď s tým dielom bol hotový, vyšiel von, zapriahol kone a išiel do lesa.
Neďaleko od lesa bola úvozová cesta, ktorou musel; prešiel teda vozom dopredu, potom kone zastavil, zišiel z voza, kúsok sa vrátil a tam z krovia a konárov stromov urobil cez cestu obrovskú hromadu, aby tade nemohol prejsť žiadny kôň.
Keď prišiel k lesu, stretol tých ostatných s plne naloženými vozmi, ako von z lesa vychádzajú, aby sa k domovu obrátili, a povedal im:
„No len si choďte, aj tak budem doma skôr než vy!“
Potom popošiel kúsok do lesa, vytrhol v okamihu zo zeme dva obrovské stromy, hodil ich na voz a obrátil sa späť. Keď sa k tej hromade dostal, stáli tam tí druhí a nevedeli, ako sa cez tú prekážku dostať.
„Tak vidíte,“ povedal im Paleček, „keby ste so mnou zostali, tak rýchlo ako ja by ste sa domov navrátili a mohli ste ešte hodinu spať!“
Chcel ísť ďalej, ale jeho kone nedokázali cez tú prekážku prejsť, tak ich vypriahol, položil oba na voz, vzal sám do ruky oje a ťahal to všetko sám, a tak ľahko cez to prešiel, ako by bol voz naložený len perím. Keď bol na druhej strane, povedal tým druhým:
„Vidíte, ja som rýchlejšie cez ako vy.“
A išiel ďalej, a tí druhí tam zostali bezmocne stáť.
Na dvore vzal tie stromy do ruky, ukázal ich správcovi a povedal:
„Nie sú to krásne siahy dreva?“
Tu povedal správca svojej žene:
„Ten nový dvorník je dobrý, síce dlho spal, ale je tu skôr než všetci ostatní.“
Tak slúžil na tom dvore Paleček rok.
Keď ten rok uplynul a ostatní pacholci dostali svoju mzdu, tu si povedal, že je čas vybrať si svoju odmenu. Ale správca sa tých pohlavkov, ktoré mal dostať, desil a prosil ho neúnavne, že mu daruje, len čo si bude priať, že radšej bude on sám robiť pacholka a Paleček môže byť správcom.
„Nie!“ odvetil Paleček. „Ja sa nechcem stať správcom, ja som dvorník a tým zostanem, ja chcem len dostať, čo bolo dohodnuté.“
Správca mu chcel dať, čo by si bol Paleček želal, ale nič to nepomohlo, na všetko mu pacholok hovoril:
„Nie!“
Tu si nevedel správca pomôcť a žiadal si štrnásť dní odkladu, dúfal, že ho zatiaľ niečo napadne. A Paleček s tým odkladom súhlasil.
Správca povolal všetkých svojich pisárov, mali dať hlavy dokopy a niečo mu poradiť. Pisári dlho premýšľali a konečne mu povedali, že pred tým dvorníkom si nikto nemôže byť istý životom, že dokáže zabiť človeka rovnako ako komára. Že mu má správca prikázať, aby do studne zostúpil a vyčistil ju, a keď bude dole, aby mu hodili na hlavu jeden z mlynských kameňov, čo opodiaľ ležali, a on iste už na denné svetlo nevyjde.
Tá rada sa správcovi zapáčila, a tak bolo Palečkovi nakázané, aby do studne zostúpil. Keď stál dole na dne, privalili obrovský mlynský kameň a zvalili ho dolu, a tak si mysleli, že ho ním zabili, ale Paleček z hĺbky zvolal:
„Odožente tie sliepky od studne preč, hrabú v piesku a hádžu mi dolu zrnká do očí, ja tu potom nevidím.“
Tu volal správca:
„Huš! Huš!“ ako keby sliepky odháňal.
Keď bol dvorník so svojou prácou hotový, vystúpil hore a povedal:
„Len sa pozrite, aký mám pekný náhrdelník!“ a bol to onen mlynský kameň, ktorý si okolo krku niesol.
Potom chcel Paleček zase svoju mzdu dostať, ale správca si opäť štrnásťdňový odklad vyprosil. Pisári sa opäť zišli a dali mu nakoniec takúto radu, aby toho pacholka za noci do zakliateho mlyna poslal pomlieť zrno, lebo rána sa ešte žiadny človek, ktorý do toho mlyna vstúpil, nedočkal.
To sa naozaj správcovi zapáčilo, zavolal si ešte toho istého večera Palečka a prikázal mu s ôsmimi mericami zrna do mlyna ísť a počas noci ho na múku zomlieť, lebo tej múky je nutne treba.
Tak vyšiel Paleček na povalu, vzal dve merice v ranci do pravej ruky, dve v druhom ranci do ľavej ruky, tie zvyšné štyri mal v presýpacom vreci, kde jednu polovicu niesol na chrbte a druhú na hrudi, a takto obložený tým obilím sa vydal k mlynu.
Mlynár mu povedal, že vo dne si môže mlieť, ako sa mu zachce, ale v noci nie, lebo mlyn je zakliaty a kto by v ňom v noci zostával, ten by potom bol nájdený mŕtvy.
Ale Paleček povedal:
„Keď som už prišiel, svoju prácu tu odvediem.“
Potom vošiel do mlyna a vysypal tam zrno. Okolo jedenástej hodiny zišiel do mlynice a sadol si tam na lavicu. Keď tak chvíľu v pokoji sedel, tu sa zrazu dvere otvorili a objavil sa obrovský stôl a na tom stole sa stavalo víno a prestierali pečienky a všelijaké dobré jedlo samo od seba, lebo tu nebol nikto, kto by to nosil.
A potom pripochodovali stoličky, ale neprišiel ich žiadny človek, len v jednom okamihu uvidel Paleček prst, ktorý pomocou noža a vidličky pokladal jedlo na taniere, ale inak nevidel vôbec nikoho.
Keďže bol hladný a mlsne na to jedlo pozeral, posadil sa tiež k tej tabuli a jedol a dobre mu chutilo. Keď sa nasýtil a aj ostatní svoje misy vyprázdnili, tu zrazu všetky svetlá zhasli. V tom začul zreteľne čudný šramot a z tej úplnej tmy mu priletelo niečo ako pohlavok.
Tu povedal:
„Ak sa to ešte raz stane, tak ti to teda oplatím!“
A keď dostal druhý pohlavok, tak sa v okamihu na tú stranu ohnal.
A tak to šlo celú noc, nedal inak, než že všetky rany usilovne dookola vracal.
Pri svitaní to zrazu všetko zmizlo.
Keď mlynár vstal a chcel sa na Palečka pozrieť, bol veľmi prekvapený, že mladík žije. Paleček mu povedal:
„Dobre som sa najedol, pár pohlavkov som síce dostal, ale tiež som ich dosť rozdal.“
Mlynár sa zaradoval a povedal mu, že teraz je mlyn vyslobodený, a chcel sa mu peniazmi odvďačiť. Ale Paleček mu povedal:
„Peniaze nechcem, mám dosť všetkého.“
Potom si Paleček hodil múku na chrbát a vrátil sa na statok a rozprával správcovi, čo sa mu prihodilo, a chcel si zase dohovorenú mzdu vybrať.
Keď to správca počul, až teraz ho ten správny strach posadol, nevedel si rady, chodil po izbe sem a tam a pot mu tiekol po tvárach. Tu otvoril okno, aby sa nadýchal čerstvého vzduchu, ale skôr než to zbadal, tak ho Paleček tak kopol, že cez to okno vyletel von a do výšky, a to tak vysoko letel, že už ani nebol vidieť.
Tu povedal Paleček správcovej žene:
„Ten sa už nevráti, musíte druhú ranu teda vy zniesť!“
A ona volala:
„Nie, nie, ja ju nechcem!“
A otvorila druhé okno, lebo bola celá potom zaliata. Tu jej uštedril Paleček taký kopanec, že aj ona vyletela tým oknom a keďže bola ľahučká, vyletela ešte vyššie ako jej muž.
A jej muž na ňu volal:
„Poď ku mne!“
„Poď ty ku mne, ja k tebe nemôžem!“
A oni plachtili tým vzduchom a nemohli jeden k druhému, a či tam plachtia dodnes, to ja neviem.
A čo Paleček?
Ten vzal svoj železný kyj a ťahal tým svetom ďalej.