Prečo nesmú baníci do pekla

Raz bolo v pekle veľké pozdvihnutie. Stará Luciferka prišla na to, že v pekle majú všetky stavy, sedliakov aj kupcov, učiteľov aj pastierov, kominárov aj vojakov, obuvníkov aj pekárov, kniežatá aj hodinárov, tkáčov aj rybárov, ale nie je medzi nimi ani jediný baník.
„Ako je to možné?“ hnevala sa a prikázala, aby k nej prišiel najstarší syn, čert Tetuán.
„Milá mama,“ vravel Tetuán. „To je ťažká vec, dostať baníka do pekla. Toľkí sa o to pokúšali a každý prišiel s prázdnymi rukami.“ Malý čert Lupek robil v pekle kotrmelce. Prikotúľal sa až k babke Luciferke a počúval tú reč. A ako to započul, vyskočil na nohy a vravel:
„Babka! Ja vám jedného baníka privediem!“
„Ty, Lupek? Ty na to ešte nemáš dosť rozumu,“ krútila hlavou Luciferka.
„Len ma pustite do sveta! Ukážem vám, čo viem!“
„Dobre,“ rozhodla sa Luciferka, „máš byť raz vládcom pekla, ukáž teda, čo dokážeš.“
Lupek urobil ešte tri kotrmelce a vydal sa z pekla hore na zem. Liezol vyššie a vyššie, až sa dostal do jednej čiernej diery. Sedel tu ktosi čierny a polonahý, hlavu mal v dlaniach a vzdychal. Lupek naňho chvíľu vyvaľoval oči a potom sa udivene opýtal:
„Ty si tiež čert? A kde máš rohy? A kopytá? A chvost?“
„Ale kdeže,“ povedal ten druhý. „Ja som Tónek.“
Zdvihol hlavu a zvedavo si obzeral čertíka.
„A čo robíš tu tak dlho pod zemou? A prečo si taký čierny?“
„Ja som baník a kopem uhlie.“
„Tak ty si baník?“ A Lupek sa rozosmial na celé kolo a začal robiť kotrmelce. Potom sa zastavil. „Hm, a prečo toľko vzdycháš?“
„Ani sa nepýtaj,“ mykol rukou Tónek a rozprával mu, v akej je tiesni: prišiel dnes na šichtu rovno z hostinca, celú noc tam hral a prehral všetky peniaze. O pár týždňov bude mať svadbu a vo vrecku ani grajciar! A ak sa jeho nevesta Běta dozvie, ako o tie peniaze prišiel, iste s ním skoncuje. A Tónek si zasa hlasno vzdychol.
„Pre peniaze si starosti nerob,“ tešil ho čert. „To je ľahká pomoc. Pozri!“
A zdvihol mu pred nos vrecúško s dukátmi a trasl ním, až mince zvonili. „Chceš ho?“
Tónek sa nedal dvakrát nútiť. Hneď po mešci siahol, ale čert odtiahol ruku späť a zaškľabil sa:
„Počkaj ..... niečo za niečo. Najprv sa mi upíš, že o rok pôjdeš so mnou.“
Tónek sa zarazil a premýšľal. Ale čert zvonil dukátmi a to rozhodlo. A čo, povedal si Tónek. Bez peňazí ma aj tak už žiadny život nečaká. A takto budem mať aspoň rok, a kto vie, ako to potom ešte všetko dopadne.
A pichol sa do prsta a svojou krvou podpísal čertovi zmluvu. Čert sa zasmial a zmizol, zostal po ňom len sírny pach, až sa Tónek dusil. Hneď bežal domov, vrecúško dukátov držal vo vrecku a na zmluvu s čertom už ani nespomenul. O krátky čas slávil svadbu a s ním celá dedina. Kúpil si malú chalúpku, žil v nej šťastne so svojou Bětkou, a keď dostali do kolísky ešte malého chlapčeka, bol najšťastnejší človek na svete.
Ubehol rok. Raz zase Tónek vŕtal dieru a chystal sa zadusiť nálož hlinou. Zrazu sa ozval smiech a pri stene sa objavil Lupek:
„Rok je preč a tu je zmluva!“
Baníkovi stuhla v žilách krv. Spomenul si na Bětku a na chlapčeka. „Poď, poď, nemôžem čakať!“ dupol čert netrpezlivo nohou. V tom si Tónek vydýchol ..... napadla ho šťastná myšlienka. „Počkaj ešte chvíľočku, čert! Musím najprv odpáliť nálož. Banský by zúril, keby som odišiel a nechal to tak. Ver mi, ten by dokázal prísť za mnou do pekla a vy by ste si tiež niečo zažili. Keby som ti mal rozprávať, čo ten dokáže, keď sa nahnevá!“
„No dobre, tak sa ponáhľaj,“ bručal čert.
„Hm, najprv musím vymiesť tú dieru. Jajaj ..... ty máš dlhý chvost, a akú máš na konci pekný štetec! Pomôž mi trochu, nech je to skôr. Strč chvost do diery a pekne ju vyčisti od uhoľného prachu!“
„Keď nič iné nechceš ..... to ti môžem urobiť,“ vravel Lupek. Pristúpil k stene, strčil chvost do diery. Na to baník čakal, hop a zaklinil dieru, že čert chvostom ani nepohol, nech sebou trhal, ako trhal. „Počkaj ešte minútku!“ smial sa Tónek.
Zapálil šnúru a odbehol kus ďalej. Zápalnica horela a praskala, až zrazu vyšla hromová rana, zablyslo sa a balvany padali na všetky strany. A zároveň sa ozval hrozný rev a Tónka udrel taký pach síry, že si musel zapchať nos. A v tom hrmote, hluku, krikľavom zmätku prebehol okolo neho čert, dobitý a bez chvosta, len sa za ním zaprášilo, a bol preč. Keď sa všetko utíšilo, prach sa usadil a smrad sa rozptýlil, ponáhľal sa Tónek na to miesto. Stena bola celá rozvalená, po zemi sa váľali balvany uhlia a medzi nimi ležal čertov chvost. Z Tónka akoby celá tiaž naraz spadla. Pokiaľ mám čertov chvost, nemusím sa ničoho báť, vravel si v duchu. Ten za mnou ešte príde prosiť.
A mal pravdu! Kým uplynula hodinka, liezol k nemu čert, kňučal a žobral o chvost.
„Milý čert!“ vravel Tónek. „Zadarmo to nebude. Niečo za niečo, ako si sám povedal. Daj mi zmluvu a dostaneš chvost.“
Čert niečo zavrčal, vytiahol papier, hodil ho baníkovi k nohám a baník mu dal chvost. Ale čert ho prezerá, vrtí sa a škrabe sa dlhými pazúrmi medzi rohmi. A začne zasa nariekať:
„Chvost mám, ale kto mi ho pripevní?“
„No, to ti môžem urobiť,“ zaškeril sa Tónek.
Prešiel po debnu s náradím, vytiahol silný neboziez a prikázal:
„Zohni sa, čert, a pekne drž!“
A vŕtal milému čertovi do zadku dieru pre chvost. Lupek kňučal, ale Tónek ho nelitoval. Prisekal ešte chvost do špičky a zastrčil ho pozadu do vyvŕtanej diery. Potom vzal pár klincov šindliakov a poriadne ho pribil.
„No vidíš, čert, máš chvost ako nový.“ Čert vyskočil a zareval na celé kolo:
„Ani jeden baník mi nesmie do pekla! Ani jeden baník mi nesmie do pekla!“
A s rachotom zmizol.
Tónek roztrhal zmluvu a hneď sa ponáhľal hore na čistý vzduch, inak by sa v tom sírnom smrade zadusil. Nikomu tú príhodu s čertom nikdy nerozprával, ale tiež si už nikdy nechcel nič podobné začínať. Nezabudol, čo zažil strachu!