Princ Bajaja

Mladý kráľ sa musel rozlúčiť so svojou manželkou a odobrať sa do boja. Nedlho po jeho odchode porodila kráľovná dvojčatá, dvoch synov. Radosti bolo po celej krajine, ani sa to nedá povedať, a hneď sa vybrali poslovia, ktorí museli radostnú zvesť doniesť kráľovi. Chlapci boli zdraví a rástli ako z vody; ale ten, čo bol o nejaký okamih starší, sa mal k svetu lepšie než ten druhý, a tak to zostalo, aj keď trochu povyrástli. Starší bol vždy len na dvore, behal, skákal a driapal sa na koníka, ktorý bol s ním rovnako starý. Ten druhý ale najradšej poskakoval po mäkkých kobercoch, vláčil sa okolo matky a nikam inam nevyšiel, len s ňou do záhrady; preto mu aj matka viac priala než prvému a mladší zostal jej maznáčikom. Chlapcom bolo sedem rokov, keď sa kráľ z boja vrátil a s nevýslovnou radosťou privinul matku aj deti k srdcu.

„Ktorý je vlastne starší z nich a ktorý mladší?“ pýtal sa otec. Tá si myslela, že sa manžel pýta preto, aby vedel, ktorý má byť nastávajúcim kráľom, a podsunula svojho maznáčika za staršieho. Kráľ miloval svoje deti síce rovnakou mierou, ale keď prišli do mládeneckých rokov, počul predsa starší menovať mladšieho budúcim kráľom, a to ho mrzelo tak, že mu život doma zunoval a túžil iba do sveta. Raz sa svojmu malému koníkovi sťažoval na svoj bôľ a ľútosť a hovoril mu, že by najradšej odišiel z domu preč.

Tu mu kôň ľudským hlasom odpovie: „Keď sa ti doma nepáči, choď do sveta, ale bez otcovho dovolenia nechoď ani krok. Radím ti však, aby si nikoho nebral so sebou a na iného koňa nesadal než na mňa. Bude to na tvoje šťastie.“

Princ sa podivil, že kôň hovorí ľudským hlasom, a pýtal sa ho, ako to, že tak robí.

Koník mu odpovedal: „Na to sa ma nepýtaj; ja chcem byť tvojím ochrancom a radcom, dokiaľ ma budeš poslúchať.“ Princ koníkovi prisľúbil, že sa vo všetkom zachová podľa jeho rady, a odišiel do zámku pýtať sa otca, či smie ísť do sveta. Keď svoju žiadosť rodičom predniesol, otec nechcel nikdy na to privoliť, ale matka bola hneď ochotná. Princ však od svojho predsavzatia neupustil a nakoniec aj od otca vyprosil súhlas. Hneď sa mali chystať služobníci, kone a družina pre princa na cestu. Ale on si to všetko zakázal a povedal otcovi: „Načo potrebujem, otče, toľko družiny, koní a ľudí okolo seba, ja si zoberiem nejaké peniaze a pôjdem na svojom malom koníkovi sám a sám do sveta; to mi nenarobí toľko starostí a ťažkostí.“ Zasa musel otca prosiť, kým mu to dovolil. Nakoniec bolo všetko na cestu pripravené, mladý kôň stál osedlaný pri bráne a hore sa princ lúčil so svojimi rodičmi a s bratom. Plakali všetci horko a v poslednej chvíli to bolo aj matke ľúto, že dieťa necháva ísť tak do sveta; i prikazovala mu prísne, aby buď za rok prišiel domov, alebo aspoň dal o sebe vedieť.

Za nejakú hodinu klusal s ním koník v šírom poli pekne ďaleko za hlavným mestom. Niekto by si mohol myslieť, že sedemnásťročný kôň už nie je taký čerstvý! Ale ten kôň nezostarol, pretože to nebol obyčajný kôň; srsť mal ako zamat a nohy ako struny a bol čerstvý ako srna. Cesty ubúdalo; dlho išli, a princ nevedel, kam ho koník nesie, keď zrazu uvidel veže krásneho mesta. Tu sa koník odklonil z cesty, klusal cez pole až k jednej skale, ktorá stála neďaleko pekného hájika, a keď tam prišli, kopol nohou do skaly, tá sa otvorila a oni vošli dovnútra. Bola to pekná pohodlná maštaľ.

„Teraz ma tu necháš,“ povedal koník princovi, „a sám pôjdeš do blízkeho mesta na dvor; musíš sa vydávať za nemého. Kráľ ťa prijme do služby, maj sa však na pozore, aby si sa neprezradil. Keď niečo budeš potrebovať, nech je to čokoľvek, príď ku skale, trikrát zaklop a skala sa ti otvorí.“

Princ si pomyslel: Môj koník je taký múdry, určite vie, načo mi to poslúži; vzal svoje šaty a šiel. Prišiel do sídelného mesta, ktoré bolo neďaleko skaly, a dal sa u kráľa ohlásiť. Kráľ, keď videl, že je nemý, zľutoval sa nad jeho mladosťou a nechal si ho u seba. Čoskoro však videl, že ho môže veľmi dobre potrebovať na všetko riadenie. Nech bolo v zámku čokoľvek, on vo všetkom vedel poradiť a celý deň po zámku behal a hľadal. Keď kráľ potreboval pisára, nebolo nad neho šikovnejšieho. Všetci ho mali radi, ale že bol nemý a na všetko odpovedal len „bajaja“, zostalo mu to meno Bajaja, takže ho potom nikto inak nevolal. Kráľ mal tri dcéry, jednu krajšiu než druhú. Najstaršia sa volala Zdobena, druhá Budinka a tá najmladšia Slavena. Pri týchto troch dievčatách bol Bajaja najradšej a aj mal dovolené byť s nimi hoci celý deň. Veď bol nemý, k tomu mal tváre snedé až strach a nosil jedno oko zaviazané; mohol si kráľ myslieť, že by sa niektorej princeznej zapáčil? Princezné ho ale predsa mali rady a všade musel s nimi chodiť. On im viazal vence, prinášal kytice, zvíjal zlaté nite, kreslil vtáky a rozličné kvety na vyšívanie, a to sa im páčilo. Tej najmladšej však slúžil najradšej a čo pre ňu urobil, bolo vždy najkrajšie, takže ju sestry v žarte doberali. Slavena bola samá dobrota a nechala si od sestier všetko páčiť.

Krátky čas bol Bajaja na dvore. Raz ráno vojde do siene, kde kráľ raňajkoval, a vidí ho sedieť celého zarmúteného. I pýta sa ho znameniami, čo mu chýba.

Kráľ sa naňho smutne pozrel a povedal: „Milý chlapče, prečo sa ma pýtaš; nevieš, aké nešťastie nám hrozí a aké trpké tri dni ma čakajú?“

Bajaja pokrútil hlavou, že nevie, a na jeho tvári bolo vidieť veľké zľaknutie.

Povedal mu zase kráľ: „Tak ti to poviem, hoci nám pomôcť nemôžeš. Pred rokmi sem priletelo troch drakov, jeden deväťhlavý, druhý osemnásťhlavý a tretí dvadsaťsedemhlavý. Bola vtedy v mojom meste taká núdza, že od hrôzy vstávali vlasy na hlave. Ľudia sa skrývali, lebo si neboli istí životom. Pomaly už nebolo ani kúska dobytka nikde, pretože sa všetko muselo tým obludám dať, aby nevstúpili do mesta. Napriek tomu predsa mnoho ľudí zožrali. Keď som sa už nemohol dlhšie na ten nárek pozerať, dal som priviesť na dvor čarodejnicu, aby mi povedala, čím by som tie obludy z krajiny vyhnal. Ale beda, keď mi oznámila, že tým, ak im sľúbim svoje tri dcéry, ktoré mi práve rozkvitali. Ja som si myslel, že si pomôžem, len keď ich z krajiny odbavím, a prisľúbil som tú nevídanú obetu. Kráľovná zomrela od žiaľu, ale dcéry sa o tom nedozvedeli. Od tej chvíle sa draci vysťahovali a po všetky tie roky o nich nebolo počuť, až včera večer pastier pribehol celý bez seba, že sú dravci zase v tej istej skale, kde predtým boli, a že strašne revú. Ja nešťastný otec, zajtra musím dať prvé svoje dieťa v obetu pre svoju krajinu, pozajtra druhé a potom tretie, a potom budem žobrákom.“ Tak nariekal úbohý kráľ a vlasy si z hlavy trhal.

So sklesnutou tvárou šiel Bajaja k princeznám, ale na smrť sa ich zľakol. V čiernych šatách, s tvárami ako z bieleho mramoru sedeli všetky tri vedľa seba a plakali prežalostne, že majú svoj mladý vek tak krutým spôsobom skončiť. Bajaja ich začal tešiť a ukazoval, že sa pre ne určite nájde nejaký vysloboditeľ. Úbohé ho nepočuli a neprestávali roniť slzy. Taký zmätok a zármutok bol po celom meste, lebo každý kráľovskú rodinu miloval. Celé mesto bolo spolu s hradom potiahnuté čiernym súknom.

Bajaja sa ponáhľal tajne z mesta cez pole ku skale, kde mal koníka zatvoreného; keď trikrát zaklopal, skala sa otvorila a on vošiel do nej. Pohladil koníkovi lesklú hrivu, pobozkal mu bielu lysinu a povedal: „Koníku milý! Teraz idem k tebe po radu, a ak mi pomôžeš, budem navždy šťastný.“ Potom začal koníkovi rozprávať všetko, čo sa v zámku udialo. „O tom o všetkom viem,“ odpovedal koník, „a preto som ťa sem priviedol, aby si princeznám pomohol. Zajtra zavčasu ráno sem príď a ja ti ostatné poviem.“

S veľkou radosťou bežal Bajaja k zámku a mnohý by mu mohol zazlievať, že je taký veselý; ale našťastie ho nikto nevidel. Celý deň nevyšiel z izieb princezien a všeličo vymýšľal, ako by ich trochu potešil, čo sa mu ale nepodarilo.

Na druhý deň ráno ešte za šera bol už pri skale. Koník ho privítal a povedal: „Teraz zdvihni pod mojím válovom kameň a čo tam nájdeš, to vyber.“

Bajaja ochotne poslúchol a vybral z diery, ktorá bola pod kameňom ukrytá, veľkú truhlicu. Koník mu prikázal, aby ju otvoril, a keď aj to urobil, vytiahol troje krásne šaty, meč a uzdu na koňa. Jedny šaty boli červené, striebrom a diamantmi vyšívané, a čo na nich bolo pevné, bolo z lesklej ocele; k tomu biely a červený chochol. Druhé boli celé biele, zlatom vyšívané, a brnenie a prilba zo zlata; chochol biely. Tretie boli ale svetlomodré, striebrom, diamantmi a perlami bohato vyšité; k tomu biely a modrý chochol. Ku všetkým trom bol jediný meč, ktorého pošva sa len ligotala drahým kamením, tak ako uzda na koňa. „Tieto troje šaty sú tvoje, najprv si však vezmi tie červené.“ Bajaja sa pristrojil, pripäl si meč a uzdu hodil koňovi cez hlavu. „Toto ti hovorím, nesmieš sa báť a zo mňa zliezť. Len seká do tej obludy a spoľahni sa na svoj meč.“ Tak prikazoval koník, keď vychádzal zo skaly. Medzitým bolo v zámku smutné lúčenie a zástup ľudí vyprevádzal úbohú Zdobenu z mesta. Už boli neďaleko osudného miesta, princezná zosadla, a keď videla, že má ísť ku skale, padla v mdlobách na zem. Vtom letí z diaľky kôň a na ňom sedí rytier s červeným a bielym chocholom. Keď prišiel až k nim, prikázal, aby sa ľudia vzdialili, princeznú odviedli a jeho nechali samého. S akou radosťou každý ten rozkaz vyplnil, to si môžeme pomyslieť; ale princezná nechcela odísť, chcela sa pozerať, aký to bude mať koniec. Sotva vystúpili na jeden vrch, už sa s treskom skala otvorila a deväťhlavý drak vyliezol von a obzeral sa po svojej koristi. Tu pricvála na koníkovi Bajaja, vytiahne meč, jedným rázom utne tri hlavy. Drak sa zvíjal, chrlil oheň a metal sebou, až mu jed ďaleko široko striekal, ale princ si to nevšímal, sekal, kým mu všetkých deväť hláv neodsekal, ostatné dorobil koník kopytami.

Keď drak zahynul, obrátil sa princ a uháňal, odkiaľ prišiel. S údivom hľadela za ním Zdobena, ale spomenula si, že bude otec čakať, preto sa rýchlo s celou družinou obrátila k zámku. Opísať otcovu radosť, keď videl dcéru živú, a radosť sestier, že sa azda aj im vysloboditeľ dostaví, kto by to dokázal! Bajaja tiež pribehol a tu stále ukazoval, aby verili, že im boh vysloboditeľa pošle. Hoci sa báli druhého dňa, predsa už boli veselšie a s Bajajom sa rozprávali.

Na druhý deň bola vyvedená Budinka. Tak ako prvý deň sestre, stalo sa aj jej. Sotva prišli na miesto, videli rytiera s bielym chocholom prichádzať a o chvíľu s osemnásťhlavým drakom statočne zápasiť, až obluda zdochla. Po vykonanej seči uháňal ako prvý deň. Keď sa princezná vrátila do zámku, ľutovali všetci, že udatnému rytierovi nemôžu preukázať svoju vďačnosť.

„Ja viem, sestry,“ povedala Slavena, keď boli pohromade, „vy ste rytiera neprosili. Ale ja pred ním kľaknem a tak dlho ho budem žiadať, aby so mnou šiel, kým to neurobí.“

„Čo sa smeješ, Bajaja?“ pýtala sa Zdobena, keď videla usmievavú tvár nemého. Ale Bajaja začal skákať po izbe a dával na vedomie, že sa teší na toho rytiera.

„Blázon, ešte tu nie je,“ odpovedala Zdobena.

Na tretí deň bola vyvedená Slavena a tentoraz šiel s ňou sám kráľ. Srdce úbohej sa chvelo, keď si pomyslela, že ak vysloboditeľ neprijde, bude vydaná drakovi. V tom okamihu sa strhol radostný krik, že rytier ide. Tak ako prvých dvoch drakov, zabil Bajaja aj tretieho, hoci on aj jeho kôň div neklesli od vyčerpania. Vtedy pristúpil kráľ i Slavena a prosili rytiera, aby s nimi šiel do hradu, čo on nijako urobiť nechcel. Slavena kľakla pred ním, a chytiac sa jeho rúcha, prosila tak vrúcne, tak milo, že princovi srdce bilo. Vtom sebou koník trhol a už nebolo rytiera vidieť.

Smutná, že sa nemôže svojmu vysloboditeľovi odmeniť, vracala sa Slavena s otcom domov. Všetci si mysleli, že privedú rytiera, ale nádej ich opäť sklamala.

Teraz boli zase všetci šťastní! To ale netrvalo dlho a nastal im nový zármutok. Jedného dňa dostal kráľ vyzvanie od susedného kráľa na vojnu. Kráľ sa toho veľmi zľakol, lebo vedel, že je sused oveľa silnejší. Hneď teda rozpísal listy a poslovia sa rozleteli na všetky strany, aby zvolali kniežatá a veľkých pánov na kráľovský dvor na snem. To sa stalo rýchlo a panstvo sa zišlo ani nevidieť. Kráľ im predniesol svoju sťažnosť a prosil ich o pomoc, dávajúc ako odmenu svoje dcéry. Kto by sa bol za takú odmenu zdráhal? Všetci sa rozišli a sľúbili, že sa v určený deň so svojimi vojskami dostavia. Teraz sa všetko chystalo na boj a kráľ sám chcel svoje vojsko viesť do poľa. Predposledný deň prišli kniežatá a konala sa veľká hostina; potom sa kráľ rozlúčil s plačúcimi dcérami, prikázal ešte Bajajovi, aby dával na všetko pozor, a za zvuku trúb a píšťal sa vydali do poľa.

Bajaja poslúchol kráľovo slovo, na všetko dohliadal, ale predsa nezanedbal s najväčšou ochotou starať sa o rôzne zábavy pre princezné, aby sa im nezastesklo. Zrazu mu ale napadlo, že ochorel, a nedbajúc na lekára, ktorý mu chcel pomôcť, vravel, že si pôjde sám po korenie, ktoré ho lepšie než všetky lieky vylieči. Princezné si pomysleli, že je blázon, a nechali ho ísť. Ale on nešiel po korenie, to aj tak pre jeho bolesť nerástlo nikde inde než v jasných očiach krásnej Slaveny, on šiel k svojmu koníkovi, aby sa s ním poradil, či má kráľovi vo vojne pomôcť. Koník ho privítal, prikázal mu, aby sa obliekol do bielych šiat, vzal meč, na neho vysadol, že pôjdu do boja. Bajaja ho za to vybozkával.

Koľko dní už trvala vojna a kráľovo vojsko slabelo, lebo nemohlo odolať veľkej sile nepriateľov. Hlavná bitka bola určená na druhý deň, kde sa malo rozhodnúť, kto s koho. Celú noc dával kráľ rozkazy a vyslal aj poslov k dcéram s nariadením, čo sa má stať, keby prehrali. Ráno sa odovzdali do ochrany božej a stavali sa do šíkov. V tom okamihu zaznely trúby, zbrane začali rinčať, strely lietať a krik a hrmot sa rozliehal po širokej doline. Vtom sa ocitol medzi nepriateľmi mládenec v bielych šatách, v zlatej prilbe s bielym chocholom. Sedel na malom koni a v ruke držal obrovský meč, ktorým tak rázne do nepriateľov sekal, že si nemysleli inak, než že to zlý duch kyjakom do nich mláti. Vtedy sa spamätalo aj kráľovské vojsko a postavilo sa statočnému hrdinovi po boku. Čoskoro nepriatelia cúvali, a keď biely rytier zabil ich vodcu, rozpŕchli sa ako stádo bez pastiera. Vtedy bol však biely rytier ľahko ranený na nohe, takže mu krv zafarbila biele rúcho. Ako to kráľ zazrel, zoskočil dolu, roztrhol svoj plášť a zaviazal mu sám krvavú ranu, prosiac ho, aby s ním vošiel do stanu. Ale rytier mu poďakoval, bodol koňa a bol preč. Kráľ od ľútosti div neplakal, že mu už počtvrté rytier ušiel, ktorému bol zaviazaný toľkými vďakami. Víťaz sa vracal s nesmiernou korisťou domov. S jasotom ho privítali v hlavnom meste a v zámku boli pripravené rozličné slávnosti a zábavy. „Nuž, správca môj!“ oslovil kráľ Bajaju, „ako si riadil náš dom, kým som bol vzdialený?“

Bajaja pokynul, že dobre, ale princezné sa dali do smiechu a Slavena povedala: „Musím sa ti, otče, sťažovať na tvojho správcu, lebo je neposlušný. Začal chorľavieť, náš lekár mu chcel dať liek, ale on povedal, že si pôjde sám po korenie. Šiel, a neprišiel až za dva dni, celý chromý a chorľavejší, než bol predtým.“

Kráľ sa obrátil na Bajaju, ten sa však usmial a zatočil sa na päte, ako by ukazoval, že mu nič nechýba. Keď princezné počuli, že ich vysloboditeľ opäť pomohol otcovi v boji, neradi privolili k tomu, aby sa stali manželkami kniežat, lebo sa domnievali, že by predsa mohol rytier prísť pre niektorú. Samozrejme, žiadna nevedela, či je pekný, pretože ho v tvári nevideli, ale každá si ho vymaľovala ako anjela. Kráľ bol v rozpakoch, ako to s odmenou vyriešiť. Každý z kniežat mu pomáhal, koľko mu sily stačilo, a všetci sa vo vojne statočne držali. Komu dať dcéry? I vymyslel si jeden prostriedok, ktorým by všetkým vyhovel, a potom vošiel ku kniežatám a riekol: „Priatelia milí! Ja som povedal, že tým, ktorí mi v tej vojne najviac pomôžu, dám svoje tri dcéry za manželky. Vy ste mi ale všetci verne pomáhali, a preto chcem takto urobiť, aby som nikomu nekrivdil. Postavíte sa do radu a moje dcéry zhodia z balkóna dolu každá zlaté jablko; ku komu sa to jablko dokotúľa, ten sa stane manželom tej princeznej. Ste s tým spokojní?“

Všetci, že áno. Kráľ to oznámil princeznám a tie museli byť s tým tiež spokojné, aby nenechali otca v hanbe. Skvostne sa pristrojili, každá vzala do ruky zlaté jablko a šla na balkón, pod ktorým stáli v rade kniežatá a páni. Medzi divákmi hneď pri samých ženíchoch stál Bajaja. Najprv hodila jablko Zdobena; kotúľalo sa, kotúľalo a priamo k nohám nemého. Ale Bajaja sa uhol a ono sa kotúľalo k jednému peknému kniežaťu, ktoré ho s radosťou zdvihlo a z radu vystúpilo. Teraz hodila Budinka a ako predtým kotúľalo sa aj druhé k nohám Bajajovým; ale zase ho nemý tak šikovne odmrštil, že sa zdalo bežať priamou cestou k druhému peknému pánovi, ktorý ho zdvihol a s túžbou hľadel k balkónu na peknú nevestu. Teraz hádzala Slavena; ale tentoraz sa Bajaja jabĺčku neuhol, ale ho s radosťou zdvihol, bežal hore, pred princeznou kľakol a jej ruku bozkával. Ale ona sa mu vytrhla, bežala do svojich izieb a horko plakala, že si musí vziať nemého. Kráľ sa hneval, kniežatá reptali, ale čo sa stalo, stalo sa a nedalo sa napraviť. Potom bola hostina a po hostine bolo rytierske zápasenie, pri ktorom mala rozdávať ceny jedna nevesta. Pri hostine sedela Slavena ako zarazená a slova nepovedala; ženícha Bajaju nebolo vidieť a kráľ si myslel, že azda nahnevaný utiekol. Všetci úbohú ľutovali, a chcúc ju trochu z toho vytrhnúť, prosili, aby ona rozdávala ceny.

Slavena napokon privolila. Už sedeli páni okolo zábradlia, už sa súperi potýkali a jeden druhého premáhal, vtom oznamuje hlásnik, že stojí vonku rytier na malom koni a žiada, aby bol pripustený do hry. Kráľ kývol, že áno. Vtedy vojde na kolbisko rytier v modrom a striebornom odeve, na striebornej prilbe biely a modrý chochol. Princezné by boli takmer vykríkli, keď videli postavu a koňa statočného vysloboditeľa. Rytier sa poklonil dámam a začal sa s kniežatami potýkať; ale koľko ich bolo, on ich všetkých premohol a zostal víťazom. Slavena zišla k nemu a niesla zlatý pás. Rytier pred ňou kľakol na kolená a ona mu zavesila na krk pás, ktorý sama vyšívala. Ruky sa jej triasli a líca horeli; ani nevedela, či tak páli slnko, alebo ohnivé zraky krásneho rytiera. S očami sklopenými počula len sladké slová: „Nevesta krásna, ešte dnes ťa uvidím.“ Kráľ a obe nevesty zišli dolu, aby rytiera zadržali a jemu sa za všetko odslúžili. Ale on pobozkal v lete Slavene ruku a vtom zmizol. Tá myslela na slová, ktoré jej pošepol. Zase boli hody a len Slavena sedela vo svojej izbe a nechcela medzi hostí.

Mesiac vysvitol a od skaly niesol koník naposledy svojho pána. Keď ho doniesol až k hradu, zoskočil Bajaja dolu, pobozkal mu krk a lysinu a koník mu zmizol z očí. Neradi stratil náš rytier verného priateľa, ale za to ho čakala sladšia náhrada.

Zamyslená sedela Slavena a myslela si, že rytier už sotva príde; vtom otvorí slúžka dvere a vraví, že chce Bajaja s princeznou hovoriť. Slavena neodpovedala a hlava jej klesla do vankúšov. Vtom ju niekto vezme za ruku, ona zodvihne hlavu a vidí pred sebou krásneho hrdinu, svojho vysloboditeľa.

„Hneváš sa na svojho ženícha, že sa pred ním skrývaš?“ pýtal sa Bajaja.

„Prečo sa ma na to pýtaš, veď nie si môj ženích,“ šepkala Slavena. „Som, panna, pred tebou stojí nemý Bajaja, ktorý ti kytice viazal, od smrti vyslobodil teba i tvoje sestry a otcovi vo vojne pomohol. Ja som tvoj ženích!“

Že sa Slavena naňho nehnevala, mohol by každý uistiť. O dobrú chvíľu potom sa rozleteli dvere hodovnej siene a do nich vkročí Slavena s rytierom v bielom odeve a zlatej prilbe, predstavujúc ho otcovi ako svojho ženícha, nemého Bajaju! Otec sa radoval, hostia sa divili a sestry hľadeli spod oka. Až teraz nastala pravá veselosť a pilo sa na zdravie snúbencov až do bieleho rána.

Po svadbe odišiel Bajaja so svojou Slavenou, aby sa išiel pozrieť k rodičom; ale ako sa zľakol, keď videl celé mesto potiahnuté čiernym súknom. Hneď sa pýta, čo to znamená, a počuje, že umrel mladý kráľ. Ponáhľal sa k zámku, aby svojich rodičov potešil, čo sa naozaj len jemu mohlo podariť, lebo držali aj jeho za nebožtíka, pretože o ňom tak dlho nepočuli. Zase sa do zámku nasťahovala radosť, čierne súkno sa odstrelo a miesto neho nastúpilo červené. Bajaja bol kráľom vo svojom kráľovstve a užíval do smrti so svojou manželkou nezakaleného