O ďatľovi Richardovi

Ďateľ stromy lieči,
nik lepší mu v lese nestačí.
Doktorát si urobil,
prácu svoju zbožňoval.
Na červotočoch veru
spravil si kariéru.
Vo vetvách má skvelý výhľad
na preventívnu prehliadku lesa ako na dlani.
Šak pre zárobkovú prácu tu
má najlepšie predpoklady pre ňu.
Les je jeho ordinácia,
čo by robil bez svojej práce?
Prácu svoju má rád,
urobil si doktorát!

Bol raz jeden ďateľ, myslím, že sa volal Richard. A ten sa, ostatne ako všetci v jeho rodine, rozhodol ísť na štúdiá. Netrvalo dlho a získal doktorát a ako darček za dobré študijné výsledky dostal svoju vlastnú ordináciu – nemalý les na kraji dediny. Doktor lesa – ako sa už ďatľom hovorí – mal tak od večera do rána práce až nad hlavu. Však viete, keď sa vám celý les rozchorie – to potom neviete, kde vám hlava stojí!
Tu borovicu bolela hlava, tu zas smrek, že ho trápi reuma, a storočný dub, že ho bolia kolená, ako keby mal sto rokov! Ale náš doktor Richard si vedel so všetkým rady. Po jeho prehliadke sa starý dub cítil, ako keby sa práve vyliahol zo žaluda.

Všetky stromy mali svojho doktora radi, od najvyššej borovice počnúc po najmenší smrček na konci lesa končiac. Kto už nebol taký nadšený, boli ostatní obyvatelia lesa. Problém bol totiž v tom, že pri liečení používal náš ďateľ zvláštnu a povedzme trochu hlučnejšiu techniku. Zobákom kloval do stromov tak hlasno, že to bolo ostatným až nepríjemné. Každé ráno, len čo začali ordinačné hodiny, vyliezla veverička so svojou rodinou a na celý les sa sťažovala: „Že vraj kto má takú hrmotu počúvať? A že ak si ďateľ nezvolí inú metódu liečenia, bude sa to musieť riešiť na vrchnom lesnom súde.

Keby sa sťažovala iba večne nespokojná veverička, nič také veľké by sa nedialo. To by určite vetrík zametol pod lesný mach. Lenže k veveričke sa pridal aj jazvec, potom divý zajac, srna i divé prasa. A keď už sťažnosť podpísala aj sova, ktorá cez deň kvôli hluku nemohla spať, bolo všetko na spadnutie. Preto keď priletel náš ďateľ do ordinácie, nestačil sa čudovať, koľko pacientov na neho čaká. A neboli to stromoví pacienti! „Tak to prrr!“, ja liečim iba stromy, začal ďateľ. Ale to už zvieratká spustili a sťažnosti sa valili jedna za druhou ako lavína. Buď vraj zvolí inú, tichú metódu liečenia, alebo nech odíde. Márne ďateľ vysvetľoval, že inak liečiť jednoducho nevie. Čo mal úbohý robiť? Hoci nerád, svoju ordináciu opustil.

Ráno sa po lese rozhostil pokoj. Veverička hneď na to, že dobre urobili, že to hlučné liečenie zastavili včas. A ostatní z lesa jej na to len blažene prikyvovali. Len stromy smutne prizerali. No a skutočnosť, že les nemá doktora, vietor roznieslo do všetkých kútov. A to prišlo vhod komu inému než červotočom! Tí sa do lesa zbehli a pustili sa do všetkých stromov. Hrýzli ich a prelezali skrz-naskrz! S lesom bolo zle! Stromy skomierali jeden za druhým. A keby sa ďateľ čisto náhodou nedozvedel, čo sa deje, les by ste tam už márne hľadali. Zvieratká boli ešte rady, keď ďatľa uvideli. Ten sa vrhol na liečenie, bola to radosť! Tu klovol, tam zasa, no a červotoče museli tam, odkiaľ prišli. Tiež sa im nechcelo, mračili sa, jazyky vyplazovali, päsťami hrozili, až to nebolo pekné. Keď bol ten posledný, najhúževnatejší červotoč preč, začali sa zvieratká ďatľovi ospravedlňovať. Staré pravidlo totiž hovorí, že všetko zlé je na niečo dobré. A tak sa ním začali riadiť. Ďateľ sa tak mohol vrátiť späť do svojej ordinácie. A nejaký červotoč sa už v ďatľovom lese neukázal. Ibaže by zablúdil!