O žobrote žobráckej a pokore pokornej

Žil raz jeden hradný pán, ktorý si želal, aby sa jeho jediný syn oženil a zaručil tak pokračovanie rodu a držbu hradného práva. Usporiadal teda veľkú hostinu, na ktorej všetkým oznámil, že ožení syna. Ten mu odvetil, že je na ženenie pripravený, ale musí mu tu pred všetkými sľúbiť, že voľbu nevesty nechá na ňom a nebude mať nič proti tomu, aké dievča si domov privedie, či bohaté alebo chudobné, hlavné, aby sa mu páčilo. Potom sa mladý gróf vydal na obchôdzku okolia a v jednej dedine videl pri studni dievča, ktoré sa mu veľmi páčilo. Keď dorazil domov, zavolal si krajčírku a jednu slúžku, ktorá bola asi tak veľká ako to dievča, a dal zmerať a ušiť šaty. Keď boli hotové, zapriahli mu kočiar a on sa vydal s novými šatami do dediny k chatrči, kde dievča býva. Doma našiel ju i jej matku, ktorú hneď požiadal o ruku jej dcéry, že ju vraj videl pri studni a nechce za ženu žiadnu inú. Matka odvetila: „To je určite nejaký váš žart alebo bláznovstvo, ja som chudobná žobráčka a nemôžem svojej dcére nič dať. Ale ak je váš záujem vážny, nebudem proti.“ Vtedy sa opýtal dcéry a ona mu odvetila rovnako ako matka, a tak jej mladý gróf povedal: „Áno, myslím to vážne, ale musíš mi sľúbiť, že ma vždy a vo všetkom budeš poslúchať.“ Dievča mu to sľúbilo srdcom i rukou, a tak jej daroval tie krásne šaty a ona si ich obliekla a padli jej ako uliate, nasadli do kočiara a išli na zámok, kde mali svadbu.

A bežal čas, ako býva jeho zvykom, neúprosne a bez prestania.

Uplynuli dva roky a hradná pani porodila prekrásne dievčatko. Keď mala dva roky, vtedy mladý gróf povedal: „Milá žena, sľúbila si mi, že budeš vždy a vo všetkom poslušná. Ľud začína šomrať, že naše prvorodené dieťa nie je chlapec, ktorý by zabezpečil pokračovanie rodu a práva. Preto si myslím, že bude lepšie, keď to dieťa dáme preč.“ Pani odvetila: „Čo som sľúbila, to dodržím.“ Dala dcérke svoje požehnanie a potom ju odniesli preč, ani nevedela, kam prišla, a ani sa na to nepýtala.

A bežal čas, ako býva jeho zvykom, neúprosne a bez prestania.

Uplynuli ďalšie dva roky a hradná pani tentoraz porodila krásneho chlapčeka, keď mu však boli dva roky, mladý gróf povedal: „Milá žena, sľúbila si mi, že budeš vždy a vo všetkom poslušná. Ľud šomre, že náš syn a dedič je dieťa bývalej žobroty žobráckej. Preto si myslím, že bude lepšie, keď to dieťa dáme zase preč.“ Proti tomu nemohla jeho matka nič povedať, a tak dala synčekovi požehnanie a odovzdala ho sluhom. Obe deti, bez toho aby to vedela, odviezli ku vzdialeným príbuzným, ktorí ich náležite vychovávali a starali sa o ne ako o vlastné.

A bežal čas, ako býva jeho zvykom, neúprosne a bez prestania.

Uplynulo niekoľko rokov, keď tu gróf jedného dňa svojej žene povedal: „Milá žena, sľúbila si mi, že budeš vždy a vo všetkom poslušná. Ľud začína šomrať, že som sa oženil s takou žobrotou žobráckou, ak chcem mať pokoj, musíme sa rozísť. Vráť sa do svojho rodného domu k matke, ja sa ožením s nejakou urodzenou dievčinou a ľud bude opäť spokojný.“ Žena posmutnela a povedala: „Ja som sľúbila, že ťa vždy a vo všetkom poslúchnem, a svoje slovo dodržím bez toho, aby som šomrala.“ Gróf jej priniesol jej staré šaty, ktoré vtedy schoval, ona si vyzliekla svoj krásny odev a vkĺzla do handier. Ešte dostala na cestu pár drobných a išla domov. Matka sa ju pokúšala utešovať: „Ja som ti vravela, že to pôjde len dovtedy, kým mu nebudeš na ťarchu.“

A bežal čas, ako býva jeho zvykom, neúprosne a bez prestania.

Uplynuli ďalšie dva roky a vtedy si ju gróf opäť zavolal a nariadil jej, aby pomohla s upratovaním a čistením zámku, pretože on sa bude ženiť. Žena opäť poslúchla a upratovala s ostatnou čeľaďou zámok odhora nadol. Keď bol zámok vyčistený a vyleštený, až sa z toho jednému krútili oči, gróf povedal: „Na svadbe nás budeš obsluhovať pri stole.“ Žena mlčky prikývla a išla si po svojej práci.

Keď prišiel svadobný deň, vedľa grófa sedelo mladučké a krásne dievča a on sa svojej ženy opýtal, ako sa jej nevesta páči. Ona odvetila: „Mne sa páči, len jej prajem, aby sa vám tak páčila až do konca vášho života a neskončila tak kruto odmietnutá ako ja.“ Vtedy jej gróf padol okolo krku a zvolal: „Ja som nikdy nechcel žiadnu inú! Tá, čo tu vidíš a máš ju za moju nevestu, to je naša dcéra, ktorú som ti vzal. Ten krásny chlapec vedľa nej je náš syn! Teraz si opäť moja žena a budeš so mnou žiť na zámku a budeme spolu verne držať, kým nás smrť nerozdelí.“