Perníková chalúpka 2

Býval jeden chudobný otec a mal dve deti, Janka a Marienku. Chodieval do lesa rúbať drevo a nemohol na deti dávať pozor; preto keď im, malým deťom, matka zomrela, oženil sa, aby mali deti zasa matku. Ale tá druhá matka nebola dobrá, nemala rada ani otca, ani deti, a otec mal prečo nariekať.
Raz sa tej macoche tie deti tak znepáčili, že mužovi prikázala, aby ich zaviedol a viac aby sa domov nevracali; márne sa muž bránil zaviesť svoje deti, ale žena pokoj nedala, on sa jej bál, a preto sa so smutným srdcom jedného dňa deťom prihovoril:
„Vezmite si krčiažky, pôjdete dnes so mnou do lesa na jahody.“
Deti od radosti skákali, vzali hneď krčiažky a s otcom sa uberali do lesa. Keď prišli hlboko do lesa, zaviedol ich otec na veľkú čistinu plnú jahôd, kde sa všetko len červenalo, a povedal im:
„No, milé moje deti, tu si zbierajte jahody, a ja tamto pôjdem rúbať drevo, kým ma budete počuť búchať, budete vedieť, že som na tom mieste.“ Deti dychtivo padli na jahody a otec odišiel nabok, priviazal medzi stromy palicu, ktorú vietor vháňal do stromov, a tá búchala, ako keď sa rúbe drevo. Keď tak deti pooklamal, vrátil sa domov a deti v lese nechal.
Keď mali deti už plné krčiažky a do sýtosti sa najedli, začali rozmýšľať, že sa pozrú za otcom. ..... I išli tam, odkiaľ sa po chvíľach ozývalo búchanie palice, ale nenašli tatka, len jeho palica visela na strome.
„Kdeže je len náš tatko, azda išiel domov a nás tu nechal,“ povedal Janko.
„Ale čo si to myslíš, však on tatko niekde bude a príde určite po nás, len tu buďme,“ povedala Marienka.
A tak čakali a z dlhej chvíle jedli zasa jahody z krčiažka, až boli krčiažky prázdne, museli ich teda zasa naplniť, a tak im čas ubehol. Kým sa začalo zmrákať, prestalo búchanie palice a deťom bolo úzko, i vzali krčiažky a šli hľadať otca.
„Slniečko sa skláňa, k večeru sa nakláňa, tatko, poďte domov!“ volali lesom; ale žiadnu ozvenu nepočuli.
„To sme už, milý Janko, zablúdili a tatka nenájdeme; musíme tu zostať cez noc,“ povedala Marienka; ona bola staršia a múdrejšia.
„Ale ja sa bojím,“ povedal na to Janko.
„No tak počkaj, ja vyliezem na strom, či neuvidím nejaké svetlo, a na tú stranu by sme sa potom dali,“ tešila ho Marienka a hneď aj na strom liezla. ..... Zo stromu sa pozerala dookola, keď videla zďaleka svetielko, zavolala na Janka, aby sa už nebál, zliezla dolu, a na tú stranu, kde svetlo videla, sa dali. I prišli z lesa von, na zelenú lúku; na tej lúke videli peknú chalúpku a tá chalúpka bola perníková. Šli až k okienku, pozreli dnu a videli tam sedieť starú babu a dedka.
„Počkaj,“ povedal Janko, „ja vyliezem na strechu, odlomím kus perníčka a budeme sa mať dobre.“
„A keď na nás prídu,“ Marienka sa strachovala, ale Janko už bol na streche a lúpal perníček a Marienke dolu hádzal.
I poslala baba dedka, aby sa išiel pozrieť, že sa jej zdá, akoby niekto lúpal perníček. Šiel dedko von a pýta sa:
„Kdože to na mojej streche lúpe perníček?“
„I nie, dedko, to vetrík,“ tenkým hláskom odpovedala Marienka pod oknom a dedko sa uspokojil. Deti sa boli najedli a pod oknom sa uložili na spánok.
Ráno vyliezol zasa Janko na strechu, aby si odlomil kus perníčka, a baba zasa poslala dedka pozrieť sa. Marienka chcela zasa dedka odbiť, ale on ich videl a šiel to babe povedať.
„Rýchlo, Janko, musíme utiecť, inak bude s nami zle,“ volala Marienka na Janka, lebo počula, ako baba dedka posiela, aby jej tie deti priviedol, že si ich upečie.
Janko skočil zo strechy, Marienka ho chytila za ruku, a utekali, čo mohli a kam ich oči viedli, a dedko sa hnal za nimi, ale že bol tučný a nemotorný, nemohol im predsa stačiť. Ale neboli by mu tie detičky ušli, keby sa tu bola odrazu nevyskytla žena na ľanovom poli.
„Prosím Vás, pani gazdiná, povedzte nám, kade by sme sa dali; zlý dedko z perníkovej chalúpky nás naháňa, chcú nás upiecť, že sme im kúsok strechy odlúpili.“
„Tu sa dajte do lesa, tou cestičkou, však ja dedka zdržím,“ povedala plejačka a ukazovala deťom do lesa.
Deti utekali ďalej, a o chvíľu pribehol dedko a silno oddychoval.
„Osoba,“ pýtal sa plejačky, „nevideli ste tade ísť deti?“
„Pleje sa ľan,“ odpovedala žena, akoby mu bola nerozumela.
„Osoba, ja sa Vás pýtam, či ste tade videli ísť deti.“
„Až vyplejem a dozrie, budeme trhať.“
„Osoba, rozumejte predsa, pýtam sa Vás, či ste videli tade ísť deti.“
„Až vytrháme, budeme drhnúť semeno a potom ľan močiť.“
„Osoba, čože nerozumiete, pýtam sa Vás, či ste videli tade ísť deti.“
„Po vymočení prestierať a v peci sušiť.“
„Osoba, Vy ste azda hluchá, pýtam sa Vás, či ste videli tade ísť deti.“
„No, a po vysušení budeme trieť a po vytretí hrebeňovať.“
„Osoba, nepočujete, pýtam sa Vás, či ste videli tade ísť deti.“
„Tak; no, a po hrebeňovaní budeme nadievať na praslice a priasť.“
„Osoba, čo mi do toho, pýtam sa Vás, či ste videli tade ísť deti.“
„Až napradieme pekných tenkých pradienok, budeme motať.“
„Osoba, osoba, pýtam sa Vás, či ste videli tade ísť deti.“
„Až namotáme, budeme tkať pekné tenké plátno.“
„Osoba, čo mi je do plátna, pýtam sa Vás, či ste videli tu ísť deti.“
„Až utkáme, budeme bieliť, až vybielime, budeme strihať a šiť košele, košieľky, šatky a stužky, sukne a zástery.“
„Osoba, čože si na ušiach sedíte, pýtam sa Vás, či ste videli tade ísť deti.“
„A tak, čo s tým budeme robiť? ..... No, budeme sa do toho obliekať a nosiť sa čisto bielo.“
„Osoba, prosím Vás, nevideli ste tade ísť deti?“
„Až to roztrhame? No, potom to podpálime, urobíme z toho trud. No, do trudu budeme potom kresať tak dlho, kým dá živú iskričku a boží ohníček ho nestrávi. Boží ohníček sa rozíde v dym, dym potom vo vzduchu, a to je koniec mojej reči.“
„Osoba, ja sa Vás na to nepýtal, pýtam sa Vás, nevideli ste tade ísť deti.“
„Deti, no, to ste mali hneď povedať, ako by som nevidela, veď som videla, išli tamtým smerom tou cestičkou po poliach, a priamo k tomu potoku, kde sú tie vŕby. Ale už ich nedohonite, skákali ako sokolíky,“ pri týchto slovách ukázala žena dedkovi na opačnú stranu, než kam predtým deti poslala. Dedko to poznal, od zlosti odpľul a späť domov šiel, a keď odišiel, aj žena z poľa zmizla a deti prišli domov.