O zabudnutej lastovičke

Kedysi, keď ešte žila lastovička Švitořinka, sa jej stala nezvyčajná príhoda.

Zaľúbila sa totiž do vrabčeka Čimčaráčka a všetok svoj čas trávila iba s ním. Opustila dokonca aj svoje pekné hniezdočko, ktoré si postavila na násype jedného veľkého majera, a nasťahovala sa za Čimčaráčkom. Od rána do večera trávili deň len spolu a jeden bez druhého neurobil ani skok, ani frnk. Ich láska bola naozaj jedinečná a taká veľká, že zaľúbená lastovička celkom zabudla na to, že nastala jeseň a všetky ostatné lastovičky sa chystajú na odlet. Čakala ich dlhá, predaleká cesta na juh, za teplom a za sluníčkom presne tak, ako to u lastovičiek býva každý rok zvykom.

Všetky lastovičky sa už začali zhromažďovať. Zlietli sa na telegrafných drôtoch, kde sa dohadovali a radili, ktorý deň vyletia do teplých krajov. Len lastovička Švitořinka sa na tomto zhromaždení nezúčastnila, pretože mala hlavu plnú vrabčiaka a na nejaký odlet toho roku vôbec nemyslela.

A tak sa stalo, že v septembri všetky lastovičky odleteli za teplom, len Švitořinka zostala. Až po pár dňoch zistila, že je už najvyšší čas chystať sa na cestu, a s vrabčekom Čimčaráčkom sa konečne rozlúčila. Len čo však zistila, že už sú všetky lastovičky dávno preč, ďaleko za horami, celá sa preľakla a začala nešťastne poskakovať. Lietala bezradne sem a tam a len márne tápala, čo si teraz sama počne a ako tu tú dlhú zimu prečká. Dostala strach o svoje prežitie a celá zúfalá letela rovno za vrabčekom, ktorému povedala:

„Ach, môj milý Čimčaráček, je zle! Lastovičky mi odleteli! Nepočkali na mňa a ja som tu teraz zostala celkom sama, samotinká. Čo so mnou len bude, čo si tu v snehu počnem, ajajaj, beda mi, beda!“ nariekala nešťastná lastovička, ale vrabček ju hneď začal upokojovať a povedal:

„Nič sa neboj, všetko dobre dopadne! Budeme celú zimu spolu. Nájdeme si kŕmidlo, kde nám ľudia budú sypať rôzne zrniečka, dobré zobanie aj dávať loj, aby nám bolo teplo. Neboj sa, láska moja, od hladu ani od zimy ťa tu umrieť nenechám!“ uisťoval Švitořinku vrabček, ale tá hneď celkom zúfalo na to:

„Ale miláčik, ja nemusím mať žiadne zrniečka, nieto ešte loj!
U nás lastovičiek je to inak, my potrebujeme hmyz a muchy. Ajajaj, bez nich tu ja nadobro zahyniem! No len povedz, kde nájdem v tom mraze a v kope snehu nejakú tú muchu? Beda mi, beda, umriem, vrabčeku!“ bedákala presmutne lastovička, ale Čimčaráček ju upokojoval a sľuboval, že už niečo vymyslí, len nech toľko nezúfa. Lastovička bola celá ustarostená, avšak vrabček rozmýšľal, až sa z neho dymilo, len aby mu jeho milá cez zimu nezahynula. Po chvíli sa obaja spolu zaleteli pozrieť na majer, kde mala Švitořinka predtým to svoje hniezdo. Čimčaráčkovi sa veľmi páčilo a hneď si chcel vyskúšať, ako sa mu v ňom bude sedieť.

A tak si obaja sadli do bývalého hniezda Švitořinky a spoločne rozmýšľali.

Vtom zazreli pavúčika, ktorý práve chytil muchu do svojej utkanej pavučinovej siete, a vrabčiak naňho zavolal: „Dobrý deň, pavúčik, ty vieš utkať peknú pavučinu, len čo je pravda!“ zalichotil mu vrabčiak. Pavúčika to veľmi potešilo a hneď ochotne ponúkol polovicu svojej chytenej muchy lastovičke. Tá ju však odmietla, pretože bola veľmi smutná a jesť jej tentoraz ani nechutilo, pretože mala hrdlo celkom stiahnuté. Pavúčik hneď spoznal, že je lastovička smutná, a spýtal sa:

„Načo ten smútok, lastovička, čo sa ti stalo?“ a vrabčiak hneď začal rozprávať za Švitořinku: „Vieš, pavúčik, ona je moja lastovička veľmi nešťastná, pretože zabudla spolu s ostatnými odletieť na juh. Sama tam netrafí a bojí sa, že tu zimu neprečká, lebo tu v zime muchy nelietajú.“ a pavúčik hneď na to: „Neboj sa, lastovička, ja ťa zahynúť nenechám, sľubujem! Tu v chlieve je v zime dosť teplo a nejaká tá mucha sa tu vždy objaví. Ja mám natkané všade samé pavučiny a muchy sa mi do nich chytajú samy. Rád sa s tebou o ne podelím, len ak ma nezobneš!“ povedal pavúčik a lastovička od radosti celá poskočila, ako veľmi ju pavúčik svojou štedrosťou prekvapil a potešil. Nemohla vôbec uveriť tomu, že je pavúčik taký dobrý a dobrosrdečný, a začala mu ďakovať: „Ďakujem ti, kamarát, si taký šľachetný a ohľaduplný a nie si ani trošku chamtivý, však nebyť teba, iste by som tu bola zahynula od hladu.“ povedala potešená Švitořinka a začala aj s vrabčiakom prešťastne lietať po celom násype.

Pavúčik bol rád, že ju rozradostil, a od tej chvíle sa z nich stali kamaráti. Zaliezol si zase do chlieva a s plným nasadením sa pustil do tkania sietí, kam nechal chytať všetky muchy, len aby ich bolo dosť aj pre lastovičku.

A tak začala lastovička s vrabčekom žiť v tom svojom lastovičom hniezde, pretože bolo dosť veľké pre oboch vtáčikov a bolo im v ňom spolu pohodlne.

Čoskoro nastala zima a udrel prvý mráz. Vonku sa rozsypala snehová perina a celá krajina bola zavalená snehom. Vrabčiak s lastovičkou všetko pozorovali zo svojho hniezda a bolo im pri sebe teplo. Čimčaráček si občas zaletel do kŕmidla nazobať sa všetkých tých dobrôt, len aby si nasýtil to svoje malé bruško, a lastovička zase pre zmenu navštevovala pavúčika v chlieve, kde mali svoje spoločné muchové hody. Inokedy si Čimčaráček so Švitořinkou zase zaleteli niekam k teplému komínu, kde sa spolu hriali.

Skôr než sa nazdali, jar už zase klopala na dvere a čoskoro sa vrátili aj všetky lastovičky z juhu. To bolo vtedy, pánečku, šťastné stretnutie, len čo je pravda! Švitořinka zimu skutočne prečkala a predsa len sa znovu stretla so svojimi priateľkami lastovičkami, ktoré na ňu vtedy na jeseň celkom zabudli a odleteli bez nej.

Ešte raz chcela svojmu pavúčikovi záchrancovi poďakovať za to, že ju nenechal cez zimu umrieť od hladu, ale nech hľadala, ako hľadala, dobrého pavúčika už nikde nenašla. Zostali po ňom len všetky tie husto utkané pavučiny, ale po pavúčikovi akoby sa bola zem prepadla.

Od tých čias si už Švitořinka svoj odlet na juh radšej pozorne strážila a už nikdy ho nezmeškala. Vrabček jej zakaždým strážil jej hniezdo, ktoré na jeseň opustila, a celú zimu myslel a spomínal len na ňu. Na jar sa už vždy nevedel dočkať, kedy sa so svojou milou opäť uvidí, a keď sa potom konečne znova stretli, o to krajšie bolo ich vítanie.

A tak boli lastovička s vrabčekom neskutočne šťastní a na svojho kamaráta pavúčika nikdy nezabudli! Švitořinka sa tak stala prvou a jedinou lastovičkou, ktorá zimu prečkala aj bez odletu na juh.

Nebyť však vrabčeka Čimčaráčka a predovšetkým pavúčika, ktorý sa neváhal podeliť aj s málom, kdovie, ako by to so zabudnutou lastovičkou vtedy nakoniec všetko dopadlo?