Podivuhodný vták

Boli raz jeden muž a jedna žena a tí mali dve deti a na jedenie nič. Jedného dňa žena povedala mužovi: „Daj si nabrúsiť sekeru a podetni v lese strom, možno bude na ňom škorcie hniezdo.“ To muž urobil, a keď prišiel do lesa, uvidel prekrásneho vtáka, schmatol sekeru a hodil ju po ňom, ale netrafil a vták letel ďalej. Muž vtáka prenasledoval celý deň, až sa tento nakoniec tak unavil, že zvesil krídla a padol k zemi. Muž ho schmatol a odniesol domov, kde ho položil do košíka. Za malú chvíľu začal vták tak prekrásne spievať, že sa schádzali ľudia zo susedstva, aby počúvali. Ale muž a žena i deti boli takí hladní, že sa rozhodli vtáka zabiť. Tu ich začali susedia prehovárať, aby to nerobili, že by to bola večná škoda, a tak títo úbožiaci na nejakú chvíľu na hlad zabudli a nechali podivuhodného vtáka žiť. Tú noc im vták zniesol vajce, ale nebolo to obyčajné vajce, ale prekrásny drahokam, od ktorého žiarila celá izba.

Ráno boli susedia opäť tu a čudovali sa ešte viac, obzerali si žiarivý kameň aj toho krásneho vtáka. Práve do tej dediny prišiel aj jeden obchodník. Keď o tom zázraku počul, išiel zvedavo s ostatnými do domu a ten kameň ho očaril. Ale chudák mu nechcel kameň predať; až keď mu ponúkol takú hromadu peňazí, za ktoré by utíšil hlad svoj aj hlad svojich detí, tak mu ho nakoniec dal, lebo si pomyslel: „Možno mi ten môj vták znesie ďalšie vajce.“ A nemýlil sa, nasledujúceho rána ležal na tom istom mieste opäť drahokam. Keď to obchodník počul, zabedákal: „Beda, si zničený človek, ak toho vtáka nezískaš!“ a utekal hneď k tomu mužovi a povedal: „Čo chceš za toho vtáka? Povedz si!“ Chudák však povedal, že vtáka nepredá za žiadnu cenu, hoci mu obchodník ponúkal nekonečne veľké sumy zlata, neobmäkčil ho. „Dovoľ mi, aby som si toho vtáka aspoň poobzeral,“ poprosil obchodník. Muž mu podal kôš a on schmatol vtáka za ľavé krídlo, zdvihol ho a prekvapene videl, že pod ním stojí napísané: „Kto zje moje srdce, nájde každý deň pod vankúšom tri zlaťáky.“ Zdvihol teda aj pravé krídlo a tam stálo napísané: „Kto zje moju pečeň, ten sa stane rímskym kráľom.“ Chudák, ktorý nevedel čítať, sa obchodníka spýtal: „Čo je tam napísané?“ „Niečo veľmi hrozné,“ odvetil obchodník: „ten vták do dvoch dní zomrie! Ak ho však hneď zabijete a pripravíte mi ho na jedenie, dám vám za neho cenu, ktorú som vám predtým ponúkal.“ Tu si muž pomyslel: „Lepší vrabec v hrsti ako holub na streche.“ a vtáka zabil.

Tej vôni, keď sa vták piekol na ražni, by odolal máloktorý. Neodolali ani dvaja mužovi synkovia, a keď videli, že na pekáči leží vtáčia pečeň a srdiečko, neváhali a oba kúsky hneď zjedli, starší chlapec srdce a ten mladší pečeň. Keď bola pečienka hotová a niesli ju na stôl, obchodník hneď spoznal, že chýbajú srdce aj pečeň, a tak zanadával: „Ja sa napáliť nenechám! Ja som chcel celého vtáka, chýba to najlepšie, srdce a pečeň!“ Schmatol svoje peniaze aj drahokam a odišiel. Otec sa veľmi nahneval, že prišiel o toho krásneho vtáka aj dobrý zárobok, a keď zistil, že srdce aj pečeň zjedli jeho synovia, tak ich nemilosrdne zbil a hnal preč z domova. Práve išiel okolo starý vojak a chlapcov sa mu zželelo. „Keď ich ľutuješ, tak si ich vezmi, ale odveď ich poriadne ďaleko! Ešte počkaj, ja si ich najprv poznačím,“ povedal otec a každému chlapcovi odrezal malíček na ľavej ruke. Tú ranu im potom vojak ošetril, keď ich odviedol do lesa, kde prenocovali. Ráno sa zobudili a vojak našiel pod hlavou toho staršieho chlapca tri zlaťáky, tak mu ich zašil do cípu jeho kabátika a potom ich oboch zaviedol do kráľovského mesta, kde ich posadil na stĺpik pri zámockej bráne a šiel svojou cestou.

Kráľ bol práve v okne, chlapcov uvidel, ale nechal ich tam sedieť; ale keď po chvíli prišla k oknu princezná, hneď poslala jednu slúžku, aby tých úbohých chlapcov priviedla do zámku. Posadili ich k stolu a pri jedle im chlapci rozprávali, ako ich otec zbil a odrezal im prsty, pretože zjedli pečeň a srdiečko jedného vtáka, ako sa nad nimi zmiloval dobrý vojak, ošetril ich a vzal so sebou do veľkého mesta. Kráľ aj princezná pocítili ľútosť a nechali ich u seba a obaja dostali pušku, aby mohli chodiť každý deň na poľovačku. Kráľ mal jednu vernú slúžku a tá sa rozhodla jedného dňa odísť zo služby, ale predtým ešte predstúpila pred kráľa a povedala: „Každého rána od tej chvíle, čo sú tu títo dvaja chlapci, nachádzam pod vankúšom toho staršieho tri zlaťáky, tu sú, nechýba ani jediný.“ To sa kráľovi zdalo trochu desivé, a tak dcére povedal: „S tými chlapcami je to čudné, pošleme ich radšej preč.“ Vzali kabát toho staršieho, zašili mu tam to zlato, potom ich zaviedli do lesa a nechali ich tam. Chlapci išli spoločne ďalej, až prišli na jednu križovatku, kde losovali, ktorou cestou sa ktorý z nich vydá. Tak sa stalo, že starší ťahal na východ a mladší na juh, do mesta Ríma.

Keď mladší brat neskoro večer dorazil k Večnému mestu, brány boli už zatvorené, musel teda na noc zostať vonku. Rimania mali toho roku už sedem kráľov, ale všetci postupne zomreli, takže teraz už nikto nechcel byť rímskym kráľom. Tak sa radní rozhodli, že ten prvý, ktorý prejde bránou, keď sa zavčasu ráno otvorí, sa stane kráľom. Tým prvým bol ale mladší brat, a tak ho radní hneď pozdravili ako svojho kráľa, a pretože proti tomu nič nemal, posadil si na hlavu korunu a dal sa do panovania a budovania krásnych palácov a zámkov a veží.

Starší brat na svojej ceste čoskoro dorazil do malého mesta, kde zostal, oženil sa tam a nejaký čas si žil celkom dobre, lebo mal ženu, ktorej sa páčilo, že jej muž má toľko dukátov, pretože ona ich vedela míňať. Jedného dňa sa ho však spýtala, odkiaľ tie zlaťáky pochádzajú, a on jej to dôverčivo vyrozprával, ako to zvyčajne muži robia, že vlastnej žene povedia všetko. Tie peniaze pochádzajú od vtáčieho srdca, ktoré kedysi zjedol. A bolo to! Jeho neverná žena bežala hneď do lekárne, kúpila tam uspávací prášok a dávidlo a oboje to svojmu mužovi podstrčila. Ten čarovné srdce vyvrhol, ona ho okamžite prehltla a odvtedy mala pod hlavou tri dukáty ona, a tak svojho muža vyhnala z domu a vzala si iného.

A čas bežal, ako býva jeho zvykom, neúprosne a bez ustania.

Celý rok sa starší brat smutne potĺkal svetom. Spočiatku sa mu darilo celkom dobre, lebo mal so sebou tie dukáty, čo mu kedysi zašili do cípu kabáta, ale keď sa aj tie minuli, nevedel, čo si počať, a upadol do veľkej biedy. Jedného dňa kráčal celý nahnevaný lesom, keď tu uvidel starú ženu, ako leží bezmocne v blate, bola to čarodejnica. „Pomôž mi,“ zavolala naňho: „ja ti tiež pomôžem.“ Tak ju zdvihol z blata a ona mu dala uzdu a povedala: „Cez čo túto uzdu prehodíš, nech je to kameň, strom, zviera či človek, premení sa to hneď na koňa.“ „To by bolo niečo,“ pomyslel si: „to musím hneď vyskúšať.“ Prehodil uzdu cez kameň a hneď pred ním stál kôň, tak naň vyskočil a išiel rovno do mesta, kde býva jeho žena. Pred mestskou bránou koňovi uzdu zložil a bol z neho zasa kameň. Potom vošiel do mesta a potajomky sa vkradol do domu svojej ženy, bez toho, aby si ho všimla. Šla práve po dvore, tak k nej pristúpil a prehodil cez ňu uzdu a bol z nej kôň, na ktorého si vyskočil a cvalom uháňal preč až k mestu Rímu, kde sa jeho kôň od vyčerpania skoro zosypal. „Počkaj, to ešte nebolo všetko!“ povedal, pretože uvidel zástupy ľudí, ktorí vozili obrovské kamene na stavbu. „Toto je práca pre koňa ako stvorená.“ A dal sa s koňom tiež voziť kamene, až z toho bol kôň celý chudý, proste len kosť a koža. Tu ho ľudia, ktorí boli kvôli nemu ukrátení na svojich zárobkoch, zo závisti a zo zlomyseľnosti zažalovali pred najvyšším súdom ako trýzniteľa zvierat a on bol odsúdený na smrť.

Keď mal byť obesený, prišiel aj kráľ a tu odsúdenec spoznal svojho mladšieho brata a zvolal: „Brat môj, čože ani u teba nenájdem trochu milosti?“ Kráľ si odsúdenca dlho prekvapene obzeral a nakoniec staršieho brata spoznal, padol mu okolo krku a povedal: „Brat môj, rád by som ti udelil milosť, ale čo by bolo so spravodlivosťou, keby som ju ja sám ako kráľ nectil?“ „Ja nežiadam milosť, milý brat, ale spravodlivosť, no najprv ma vypočuj.“ Teraz mu rozprával svoj príbeh, ako sa odvíjal od ich rozlúčky. „Dobre,“ povedal kráľ: „dokáž, že ten kôň je tvoja žena.“ Tu starší brat zložil koňovi uzdu a stála pred nimi jeho žena, ktorej potom podali dávidlo, aby vyvrhla čarovné srdce a starší brat ho prehltol a od tej chvíle opäť nachádzal pod svojou hlavou zlaťáky. Zostal u brata kráľa a stal sa správcom jeho pokladu. Kráľ potom prikázal: „Nevera musí byť ovšem potrestaná!“ a nechal jeho ženu popraviť, ako si zaslúžila.

Obaja bratia spolu žili šťastne a spokojne, ale predsa ich niečo trápilo. Jedného dňa vyhľadali svojho otca, ktorý ich však nechcel poznať. Tu mu povedali: „Len si spomeňte, otec, dali ste nás jednému starému vojakovi a predtým ste nám každému odrezali malíček z ľavej ruky, ten vojak nás ošetril, ale pozrite sa na tie jazvy.“ Teraz musel mať otec ich tvrdenie za pravdivé, veď už dlhý čas ľutoval, že ich vtedy vyhnal kvôli peniazom. Povedal: „Teraz ma potrestajte, lebo si to zaslúžim!“ Ale synovia povedali: „Otec, tak to malo byť, lebo keby ste nás vtedy nevyhnali, nikdy by sme nedošli takého šťastia a slávy.“

Aj ten obchodník sa jedného dňa dopočul o tom, ako sa vyplnilo to, čo bolo napísané pod krídlami čarovného vtáka. Zo samej závisti a dusiac sa pokorením išiel do lesa a tam sa obesil.