Janko a Marienka

U jedného hlbokého lesa žil chudobný drevorubač so svojou ženou a dvoma deťmi; chlapec sa volal Janko a dievčatko Marienka. Živobytie mali biedne a raz, keď do krajiny prišla veľká drahota, už nedokázal zaobstarať ani ich každodenný chlieb.
Keď na to aj večer v posteli myslel a od samých starostí sa prevracal, vzdychol a povedal svojej žene:
„Čo s nami len bude? Ako uživím svoje úbohé deti, keď sami pre seba nemáme nič?“
„Vieš čo, muž?“ odvetila žena. „Zavčasu ráno deti odvedieme do lesa čo najhlbšie, tam rozložíme oheň a dáme im každému kúsok chleba, potom pôjdeme za svojou prácou a necháme ich tam samých. Cestu domov už nenájdu, a tak sa ich zbavíme.“
„Nie, žena,“ povedal muž. „To nikdy neurobím, ako by som mohol uniesť na srdci, že by som svoje deti nechal v lese? Divá zver by na ne určite prišla a roztrhala by ich.“
„Ach ty, hlupák,“ povedala žena, „potom musíme všetci zomrieť od hladu, môžeš hobľovať dosky na rakvy.“
A pokoj mu nedala, kým muž nakoniec nesúhlasil.
„Je mi tých úbohých detí ľúto,“ povedal muž nakoniec.
Deti však od hladu nemohli zaspať a počuli, čo macocha otcovi vraví. Marienka sa dala horko plakať a povedala Jankovi:
„Čo s nami len bude?!“
„Ticho, Marienka,“ povedal Janko, „netráp sa, ja nás nejako ochránim!“
A keď starí zaspali, vstal, natiahol si kabátik, otvoril dvere a vykradol sa von. Mesiac jasne svietil a biele štrkové kamienky, ktoré ležali pred domom, sa blyšťali ako pravé grajciare. Janko sa zohol a nazbieral toľko kamienkov, koľko sa mu zmestilo do tašky. Potom sa vrátil a povedal Marienke:
„Buď pokojná, milá sestrička, a pokojne spi, Boh nás neopustí.“
A sám si ľahol späť do postele.
Keď nastal nový deň, ešte skôr ako vyšlo slnko, prišla macocha a obe deti zobudila:
„Vstávajte, vy leniví, ideme do lesa po drevo!“
Potom im každému dala kúsok chleba a povedala:
„Tu máte niečo na obed, ale nezjedzte si to skôr, lebo nič iné už nedostanete!“
Marienka dala chlieb do zástery, pretože Janko mal v taške kamienky. Potom sa spolu vydali na cestu do lesa. Keď prešli kúsok cesty, Janko sa zastavil a obzrel sa k domu a takto to opakoval každú chvíľu. Vtedy otec povedal:
„Janko, na čo stále pozeráš a zostávaš pozadu, dávaj pozor a nezdržuj sa!“
„Otec,“ odvetil Janko, „pozerám sa na svoju bielu mačičku, ktorá sedí hore na streche a dáva mi zbohom.“
Vtedy žena povedala:
„Ty hlupák, to nie je tvoja mačička, to je len ranné slniečko, ktoré svieti pri komíne.“
Janko sa však na mačičku nepozeral, ale vždy vytiahol z tašky jeden žiarivý kamienok a hodil ho na cestu.
Keď prišli do stredu lesa, povedal otec:
„Deti, teraz nazbierajte drevo, ja vám rozložím oheň, aby ste sa pri ňom mohli ohriať.“
Janko a Marienka nanosili celú kopu chrastia, ktoré muž potom zapálil. Keď sa plamene rozhoreli, žena povedala:
„Teraz si ľahnite k ohňu, deti, a odpočiňte si, my ideme rúbať drevo. Len čo budeme hotoví, prídeme a odvedieme vás.“
Janko a Marienka si sadli k ohňu, a keď nastalo poludnie, zjedol každý svoj kúsok chleba. A pretože počuli údery sekery, verili, že otec je nablízku. Ale to nebola sekera, ale konár, ktorý bol priviazaný na jednom suchom strome a vietor ním sem-tam búchal.
A keď tak dlho len sedeli, padali im viečka od únavy a o chvíľu obaja tvrdo zaspali. Keď sa konečne zobudili, bola už tmavá noc. Marienka sa dala plakať a nariekať:
„Ako sa z toho lesa dostaneme?“
Janko ju však utešoval:
„Len chvíľku počkaj, kým mesiačik nevyjde, potom už cestu domov nájdeme.“
A keď vyšiel mesiac, vzal Janko sestričku za ruku a šli podľa kamienkov, ktoré sa v mesačnom svetle trblietali a žiarili ako ryzie grajciare a cestu im ukazovali.
Celú noc kráčali a pri rozednievaní prišli Janko a Marienka opäť k otcovmu domu. Zaklopali na dvere, a keď im žena otvorila a videla, že sú to Janko a Marienka, povedala:
„Ach, vy neposlušné deti, čo ste v tom lese tak dlho spali? My sme už mysleli, že sa nechcete vrátiť domov.“
Ale otec sa zaradoval, lebo ho ťažko tlačilo na srdci, že ich nechal samých v lese.
Nedlho potom sa zasa zo všetkých kútov pozerala bieda a deti počuli, ako macocha v noci v posteli povedala otcovi:
„Všetko sme už zjedli, máme už len pol bochníčka chleba, potom bude naše trápenie na konci. Tie deti musia preč! Musíme ich zaviesť ešte hlbšie, aby cestu viackrát nenašli! Je to naša jediná záchrana!“
Mužovi z toho bolo ťažko na srdci a pomyslel si:
„Bolo by lepšie, keby si sa o posledné sústo podelil so svojimi deťmi.“
Ale žena ho nepočúvala, karhala ho a vyčítala mu. Kto povie A, musí povedať aj B, a keď raz povolil, musel to urobiť aj druhýkrát. Deti boli ešte hore a ten rozhovor počuli. Keď starí zaspali, Janko vstal a chcel ísť von zbierať štrkové kamienky ako predtým, ale žena dvere zamkla a Janko nemohol von. Ale utešoval sestričku a vravel:
„Neplač, Marienka, pokojne spi, veď nám milý Pán zasa pomôže!“
Zavčasu ráno prišla žena a zdvihla deti z postele. Každé z nich dostalo kúsok chleba, ešte menší ako predtým. Na ceste lesom Janko drobil chlieb v taške, občas sa zastavil a omrvinku chleba hodil na zem.
„Janko, prečo sa stále zastavuješ a obzeráš?“ spýtal sa otec. „Choď riadne svojou cestou!“
„Pozerám sa na svojho holúbka, ktorý sedí na streche a chce mi dať zbohom,“ odvetil Janko.
„Hlupák,“ povedala žena, „to nie je tvoj holúbok, to je ranné slnko, ktoré hore za komínom svieti.“
Ale Janko po ceste stále hádzal omrvinky.
Žena zaviedla deti ešte hlbšie do lesa, odkiaľ by sa už nemohli vrátiť. Potom rozložili veľký oheň a macocha im povedala:
„Zostaňte tu sedieť, deti, a keď budete unavené, môžete sa trochu vyspať. My ideme do lesa a budeme rúbať drevo. Večer, keď budeme s prácou hotoví, prídeme a odvedieme vás.“
Keď bolo poludnie, rozdelila sa Marienka o chlieb s Jankom, ktorý svoj kúsok po ceste rozdrobil. Potom obaja zaspali a nastal večer a nikto po úbohé deti neprišiel. Zobudili sa až v hlbokej tmavej noci a Janko utešoval sestričku a vravel:
„Len počkaj, Marienka, kým nevyjde mesiac, potom uvidíme omrvinky chleba, ktoré som nahádzal na cestu, a tie nám ukážu cestu.“
Keď vyšiel mesiac, zdvihli sa Janko s Marienkou, ale nenašli už ani jednu omrvinku, lebo tisíce vtáčikov, ktoré v lese a po poliach lietajú sem-tam, ich pozobali.
Janko povedal Marienke:
„Aj tak cestu domov nájdeme!“
Ale nenašli ju. Išli celú noc a ešte deň od rána do večera, ale z toho lesa nevyšli a boli tak hladní, lebo nemali nič okrem pár malín a čučoriedok, ktoré našli po ceste. A pretože boli obaja veľmi unavení, že ich nohy už nemohli ďalej nosiť, ľahli si pod jeden strom a zaspali. Nastalo už tretie ráno od chvíle, keď opustili otcov dom. A dali sa ho opäť hľadať, ale dostávali sa stále hlbšie a hlbšie do toho lesa, a ak čoskoro nepríde nejaká pomoc, musia v ňom biedne zahynúť.
Keď bolo poludnie, uvideli na jednej vetve sedieť krásneho snehobieleho vtáčika, ktorý tak krásne spieval, že zostali stáť a počúvali ho. A keď dospieval pieseň, zamával krídlami a letel pred nimi a oni šli za ním, kým nedorazili k chalúpke, na ktorej strechu si sadol.
Keď sa k tej chalúpke priblížili, uvideli, že je celá postavená z chleba, ozdobená koláčmi a okná má z čistého cukru.
„To je priamo ako pre nás urobené,“ povedal Janko:
„aby sme tú požehnanú hostinu okúsili. Ja si vezmem kúsok zo strechy a ty, Marienka, ochutnaj kúsok okna, bude to iste sladučké.“
Janko sa vytiahol do výšky a odlomil si kúsok strechy, aby vyskúšal, ako chutí. Marienka sa postavila k okennej tabuli a chrúmala ju.
Vtedy sa z chalúpky ozval tenučký hlások:
„Chrup, chrup, škrab,
kto mi ujedá hrad?“
A deti odvetili:
„To len vietor, bratíček
mesiačika a hviezdičiek.“
Deti jedli ďalej, bez toho, že by sa nechali zmiasť. Janko, ktorému strecha nesmierne chutila, si odtrhol pekne veľký kúsok a Marienka odtrhla jednu celú okennú tabuľu, obaja si potom sadli a pochutnávali si. Vtedy sa zrazu otvorili dvere a staručká žena, ktorá sa opierala o barličku, sa vykradla von. Janko a Marienka sa veľmi polakali, že im jedlo z rúk vypadlo, čo práve držali. Ale starenka pokývala hlavou a povedala:
„Ale, milé deti, kdeže ste sa tu vzali? Len poďte dnu a zostaňte u mňa, ja vám nič zlé neurobím!“
Chytila oboch za ruky a zaviedla ich do chalúpky. Potom im nanosila dobré jedlo, mlieko a lievance s cukrom, jablkami a orechmi. Potom im dve krásne postieľky bielo povliekla, Janko aj Marienka si do nich ľahli a mysleli, že sa ocitli v nebi.
Tá starenka sa k nim správala priateľsky, ale bola to zlá čarodejnica, ktorá na deti striehla, a tú chalúpku postavila len preto, aby ich sem prilákala. Keď nejaké dieťa upadlo do jej moci, tak ho zabila, uvarila a zjedla, a to bol pre ňu sviatok. Tá čarodejnica mala červené oči a ďaleko nevidela, ale mala veľmi jemný čuch ako nejaké zviera a ucítila, keď ľudia prichádzali.
Keď Janko a Marienka prišli do jej blízkosti, zlomyseľne sa zasmiala a povedala zlovestne:
„Teraz vás mám, už mi neujdete!“
Zavčasu ráno, skôr než sa deti zobudili, vstala, a keď ich videla tak spanilé s ružovými lícami odpočívať, povedala si pre seba:
„To bude šťavnaté sústo!“
Potom svojimi vráskavými rukami schmatla Janka a odniesla ho do malého chlievika a zavrela za ním zamrežované dvere. Mohol kričať, koľko chcel, nič mu to nepomohlo. Potom šla k Marienke, zatriasla ňou a prikázala jej:
„Vstávaj, dievka lenivá, nanos vodu a uvar svojmu bratovi niečo dobré, on sedí vonku v chlieviku a musí pritučnieť. Keď bude tučný, potom ho zjem!“
Marienka sa dala horko plakať, ale všetko bolo nadarmo, musela urobiť, čo si zlá čarodejnica želala. Teraz uvarila Jankovi to najlepšie jedlo, ale sama Marienka nedostala na jedenie nič iné než račie škrupiny. Každé ráno sa čarodejnica vliekla k chlieviku a volala:
„Janko, vystri prstík, aby som vyskúšala, či si dosť tučný!“
Ale Janko vystrčil von kostičku a stará, ktorá mala oči zakalené, nemohla nič vidieť a myslela si, že je to Jankov prst, a bola veľmi prekvapená, že stále netučnie. Keď uplynuli štyri týždne a Janko stále ostával chudý, stratila trpezlivosť a už nechcela dlhšie čakať.
„Hej, Marienka!“ zavolala na dievčatko. „Hni sa a nanos vodu! Nech je Janko tučný alebo chudý, ráno ho zabijem a uvarím!“
Ako nariekala úbohá Marienka, keď musela nosiť vodu, ako sa jej po lícach kotúľali slzy.
„Milý Bože, pomôž nám!“ prosila. „Radšej keby nás divá zver v lese roztrhala, to by sme aspoň zomreli spolu.“
„Nechaj si tie reči!“ okríkla ju starena. „Aj tak ti nepomôžu!“
Na druhý deň zrána musela Marienka zavesiť kotol s vodou a pod ním rozložiť oheň.
„Najprv upečieme,“ povedala starena, „pec mám rozpálenú a cesto vymiesené.“
Privolala Marienku k peci, v ktorej šľahali plamene.
„Vylez hore,“ prikázala jej, „a pozri sa, či je dobre rozpálená, či môžeme dnu sadiť chlieb.“
A len čo by bola Marienka pri peci, chcela ju tam starena strčiť a zatvoriť za ňou, aby sa tam upiekla a ona ju mohla zjesť. Ale Marienka pochopila, čo má zlá čarodejnica za lubom, a tak povedala:
„Ja neviem, ako to mám urobiť, ako tam vleziem?“
„Hlúpa hus,“ povedala čarodejnica, „ten otvor je predsa dosť veľký, len sa dobre pozeraj, ja sama ním preleziem.“
Vyšplhala sa hore a strčila hlavu do pece. Vtedy ju Marienka strčila, až vletela dovnútra, zabuchla za ňou železné dvere a zasunula závoru. Ha! Dala sa čarodejnica strašne vyť a nariekať, ale Marienka utiekla preč a tá zlovoľná starena sa tam biedne upiekla.
Marienka bežala rovno za Jankom, otvorila chlievik a zvolala:
„Janko, sme zachránení, tá stará čarodejnica je mŕtva!“
Tak Janko vyskočil von ako vtáčik z klietky, keď mu otvoria dvierka. Radostne si padli okolo krku, poskakovali a bozkávali sa. A pretože sa už nemali čoho báť, šli späť do tej čarodejníckej chalupy. V každom rohu stála truhlica s perlami a drahokamami.
„To je ďaleko lepšie ako štrkové kamienky,“ povedal Janko a nabral si do tašky, koľko sa tam zmestilo.
A Marienka povedala:
„Ja chcem domov tiež niečo priniesť.“
A naplnila si zásteru.
„Ale teraz ideme preč,“ povedal Janko, „aby sme boli z toho čarodejníckeho lesa čo najskôr vonku.“
Keď šli pár hodín, dorazili k širokej rieke.
„Nemôžeme na druhú stranu,“ povedal Janko, „nie je tu žiadny chodník ani mostík.“
„Neplaví sa tu ani žiadna loďka,“ odvetila Marienka, „ale tam pláva biela kačička, keď ju poprosím, snáď nám pomôže na druhú stranu.“
A zvolala:
„Kačička, kačička, milá, smelá,
tu stojí Janko a Marienka,
žiaden most ani cestička,
vezmi nás na chrbát, snehobiela.“
Kačička k nim priplávala, Janko si na ňu sadol a zavolal na sestričku, aby si k nemu sadla.
„Kdeže,“ povedala Marienka, „to by bolo pre kačičku ťažké, musí nás previezť jedného po druhom.“
Tak to dobré zvieratko urobilo, a keď boli obaja šťastne na druhom brehu a ešte chvíľu kráčali, zdal sa im les povedomý a stále známejší, až sa pred nimi konečne zjavil v diaľke ich rodný dom. Vtedy sa deti rozbehli a ešte pred chalúpkou uvideli svojich rodičov a tí boli šťastní a objímali sa.
Ten muž od tej hodiny, keď nechal svoje deti v lese, nebol šťastný a jeho žena tiež nie. Marienka vytriasla zásteru a perly a drahokamy sa rozleteli po izbe. A Janko k tomu hádzal plné hrste z tašky. Tak bolo všetkým starostiam naraz koniec a oni spolu žili ďalej v čistej radosti.