Hlásky a šidihlásky- O Terezke a Pavlíkovi 4. príbeh

Pavlík a Terezka boli u babičky. Krásne svietilo slniečko a babička ich poslala von. Pavlík a Terezka mali u babičkiných susedov dvoch kamarátov a už sa tešili, že sa s nimi opäť po čase uvidia. Cez plot na nich radostne volali:

„Ahoj Romane! Ahoj Vašku! Pôjdete von?“

Roman s Vaškom vybehli pred dom a Pavlík s Terezkou sa čudovali, ako obaja chlapci za ten čas, čo ich nevideli, vyrástli. Ale ako neskôr zistili, nebola to len výška, čo sa na nich zmenilo, škoda.

„Čo budeme robiť?“ radili sa spoločne.

„Pôjdeme k dubu,“ navrhol Roman. To bol nápad! Deti sa tam hneď rozbehli. Taký veľký košatý dub to bol, mal konáre až po zem a deti sa na nich rady hojdali alebo po strome liezli. A práve tam sa to stalo prvýkrát:

Keď Roman liezol na konár, trochu sa mu zošmykla ruka. Nespadol, neublížil si, ale povedal pri tom také škaredé slovo, že sa Terezka zľakla.

„Tak sa nehovorí!“ napomenul Pavlík Romana prísne. Ale Roman sa len nepekne uškrnul.

Za chvíľu povedal nejaké škaredé slovo Vašek a potom znova. A opäť tu boli dva hlásky:

Jeden hovoril sladko a úlisne:„Pavle, to nevadí, takto dnes rozpráva kdekto. Veď sa s nimi nebudeš hádať, oni sú dvaja a keby sa začali biť, zle by to s tebou dopadlo, nechaj ich na pokoji, vôbec sa neozývaj! Nevšímaj si, ako rozprávajú.“

Druhý hlások bol prísnejší:„Pavle, takto to nesmieš nechať! Veď nedovolíš, aby pred tvojou sestričkou niekto takto hovoril. Statočne sa im postav a pomôže sa ti. Keď niekto z nich povie škaredé slovo, hvizdni na prsty.“

Pavlovi prekážalo čoraz viac, aké škaredé slová musel spolu s Terezkou počúvať, ale bál sa chlapcom niečo povedať. Raz to už predsa skúsil, tak čo má ešte robiť? Nebolo mu dobre a vôbec sa netešil z toho, že svieti slniečko a že môže liezť na taký krásny strom. A večer, keď zaspával, mu tie škaredé slová stále znely v ušiach, aj keď ich vôbec nechcel počúvať.

Ani sa babičke nečudoval, že im zakázala kamarátiť sa s Vaškom a Romanom. A tak sa hrali spolu len sami dvaja s Terezkou a hovorili si:

„Keby sme tu tak mali nejakých kamarátov... Prečo sa len tí chlapci nepolepšia, prečo stále tak škaredo rozprávajú?!“

Ale my vieme prečo: pre Vaška s Romanom predsa bola pripravená pomoc, ale niekto ju pokazil...

Pavlík sa trochu čudoval, prečo by mal hvízdať, ale spoznal ten hlas, ktorý mu už toľkokrát dobre poradil, a tak, keď Roman opäť povedal čosi škaredé, Pavlík povzbudivo žmurkol na Terezku a silno hvizdol na prsty. Hvizdol tak hlasno, ako sa mu to dosiaľ nikdy nepodarilo. Chlapci nič také nečakali, zľakli sa a ako boli zvyknutí, obaja povedali niečo hrubé. Pavlík okamžite dvakrát hvizdol. A hvizdol tak hlasno, že chlapcom zaľahlo v ušiach. To viete, že sa im to nepáčilo a začali Pavlovi nadávať. Ale dočkali sa len toho, že čo jedno škaredé slovo, to jedno prenikavé hvizdnutie. Držali si uši a volali na Pavla:

„Prestaň už s tým protivným hvízdaním!“

„Stačí, keď prestanete škaredo rozprávať!“ odpovedal Pavlík pevne a prísne.

Vašek na to povedal niečo škaredé, ale okamžite sa ozval ďalší hvizd. A ten už bol posledný. Keď boli chlapci s Pavlom a Terezkou, rozprávali už stále len slušne. Ako to s nimi bolo inokedy, to neviem, ale azda zistili, že sa bez škaredých slov zaobídu, a prestali ich používať úplne. Veľmi by som im to priala, pretože len ten, kto pekne rozpráva, môže byť čistým človekom.

Máte, deti, radi krásne vzrastlé stromy? Videli ste už niekedy vyvrátený alebo zlomený strom po víchrici? Ak nie, tak až budete mať príležitosť, dobre sa pozrite na jeho drevo, taký strom vyzerá navonok rovnako krásne ako všetky ostatné, ale väčšinou je vnútri zhnitý (preto vo víchrici spadol). Tak je to aj s ľuďmi, ktorí škaredo rozprávajú, navonok sú možno krásni, ale vo vnútri majú niečo nepekné, čo odpudzuje každého, kto usiluje o skutočnú krásu a ušľachtilosť.