Múdra dievka a cár

Vedľa cárskeho paláca bolo veľké trhovisko a tam prichádzali ľudia z celého cárstva a predávali svoj tovar. Raz tam priviedol akýsi starec na predaj vola. Bolo to pekné dobytča a záujemcovia sa k nemu len tisli. Jeden kupec sa spýtal:
„Máš pekného volka, dedko. Za čo ho dáš?“
„Za cárovo ľavé oko,“ vravel starec.
Všetci sa čudovali, ako sa opovažuje niečo také nahlas povedať. Keby sa to donieslo k cárovi, dal by mu za tie trúfalé reči zotnúť hlavu. Za chvíľku prišiel iný kupec a vypytoval sa:
„Takého volka by som práve potreboval. Za čo ho predávaš?“
„Za cárovo ľavé oko,“ vravel zase starec.
Tá vec sa roznesla po celom trhovisku, a kým uplynula polhodinka, dozvedel sa o tom aj sám cár. Zamračil sa a prikázal, nech toho ukecaného vidiečana hneď k nemu privedú. Keď stál pred ním, cár si ho premeriaval očami a prísne sa ho pýtal:
„Počúvaj, dedko, načo potrebuješ moje ľavé oko, že za ne dávaš toho pekného vola?“
„Odpusť mi, vznešený pane,“ vravel starec a mädlil v rukách čiapku, „to ja sám neviem.“
„Ako to?“ čudoval sa cár.
„Mám doma jedinú dcérku,“ rozprával starec, „a tej nedokážem nič odoprieť, nech je to čokoľvek. To ona ma prinútila, aby som toho vola predával za cárovo ľavé oko.“
Cár sa zamyslel a vravel:
„No, keď je to takto, tak choď domov a nech príde sem do paláca Tvoja dcéra! Tá mi to azda vysvetlí lepšie.“
Ešte ten deň sa dievka objavila v paláci a cár sa jej pýtal:
„Čo to má znamenať, že si prikázala svojmu otcovi, aby žiadal za vola moje ľavé oko?“
„To len preto, tatíčko cáre,“ odpovedala dievka, „že som sa chcela dostať k Tebe. Inak by si si na mňa možno ani nespomenul.“
„A čo mi vlastne chceš?“
„Chcem Ti povedať, ako o Tebe zmýšľa ľud.“
„Tak to povedz!“
„Poviem, ale len ak sa nebudeš hnevať!“
„Čo by som sa hneval? Len mi povedz, čo ľud o mne hovorí,“ nútil ju cár.
Na to dievka vravela:
„Náš ľud o Tebe hovorí: Náš cár ľavé oko nepotrebuje.“
„A prečo ho nepotrebujem?“
„Pretože keď k Tebe prídu poddaní, aby si ich rozsúdil alebo rozhodol o ich prosbách, postavíš si vždy pánov po svojej pravici a chudobu po ľavici. A zakaždým dáš za pravdu bohatým. Preto sa medzi ľudom hovorí, že ľavé oko nepotrebuješ.“
Keď cár započul tú reč, zabudol na to, čo pred malou chvíľou sľúbil, rozhneval sa a dal dievku spútať a odviesť do väzenia. Ale o chvíľu, o pár dní ho hnev prešiel, všetko sa mu v hlave uležalo a umienil si, že dievku vyskúša, či je naozaj taká múdra. Rozkázal, nech mu ju predvedú.
„Počuj, dievča, keď toho toľko vieš, tak mi povedz, čo obnáša všetko moje bohatstvo.“
„To Ti bez okolkov poviem,“ odpovedala roľnícka dcéra, „ale pod jednou podmienkou.“
„A akou?“ pýtal sa cár.
„Že sa na niekoľko dní podriadiš Ty mne a urobíš všetko, čo Ti prikážem.“
„No nech sa páči,“ usmial sa cár, „ale zapamätaj si, ak neuhádneš, koľko obnáša celé moje kráľovstvo, budeš o hlavu kratšia.“
„Teraz však počúvaj Ty mňa,“ vravelo dievča. „Tvoje bohatstvo obnáša toľko čo jedna sliepka.“
„Robí si zo mňa blázna!“ rozhneval sa cár. „Hneď jej dajte zotnúť hlavu!“
„Len počkaj, vznešený cáre,“ vravela dievka. „Hlavu mi dáš zotnúť až o týždeň. Zatiaľ rozkazujem ja, nezabudni, čo si mi sľúbil.“
Hneď prikázala cára zavrieť a nariadila, aby ho nechali v žalári o hlade a smäde a nedávali mu vôbec nič na jedenie. Kým uplynul týždeň, zašla do väznice, zastavila sa pod okienkom jeho väzenia a podávala mu na mise peknú sliepku. Cár po nej chmatol, taký bol hladný, ale ona ju rýchlo odtiahla späť.
„Koľko za ňu dáš?“ pýtala sa ho.
„Všetky dukáty, čo mám,“ žobronil cár.
„To nestačí!“
„Dám Ti všetko, čo mám, celé svoje kráľovstvo,“ nariekal cár, lebo už bol polomŕtvy od hladu.
„Tak vidíš, cáre,“ vravelo dievča. „Nehovorila som Ti, že Tvoje bohatstvo vydá len za jednu sliepku?“
Potom cára pustila z väzenia. Keď sa tak sám presvedčil o jej rozume, nechal si ju na svojom dvore, aby mu pomáhala radou.