O perníkovej chalúpke

Bol raz jeden ocko a ten mal dve deti. Janka a Marienku. Bol chudobný a často sa v ich chalúpke nenašiel ani kúsoček chleba. Mamička zomrela, keď boli deti maličké, a tak sa životom prebíjali samy. Často trpievali hladom a ocka to veľmi trápilo.

Vo svojom zúfalstve sa jedného večera rozhodol, že Janka a Marienku ráno vezme hlboko do lesa, aby nenašli cestu domov, a nechá ich tam. „Možno si nájdu nejakého dobrodinca, u ktorého sa im bude dariť lepšie ako doma“.

Ráno nasledujúceho dňa vraví: „Deti, musíme do lesa po drevo, poďte so mnou, kým budem rúbať, vy sa zatiaľ môžete najesť lesných plodov“. Janko s Marienkou nadšene začali poskakovať, lesné jahody a maliny mali veľmi radi a už sa tešili, ako si napchajú bruška. Ocko schmatol sekeru a išlo sa.

Viedol ich hustým lesom hlbšie a hlbšie. Potom začal pracovať a sekerou chystať drevo, aby ho mohol vziať domov. Deti zatiaľ hľadali, čo by si zobli, behali po lese a orientovali sa podľa zvuku ockovej sekery. Tu našli krásnu malinu, tu černicu, až došli na čistinu osvetlenú slniečkom, plnú sladkých jahôd. Plné hrsťky si sypali do úst a spokojne sa vyhrievali na teplučkej lúčke.
Keď svetlo slniečka začínalo slabnúť, vydali sa smerom k ockovi, odkiaľ sa ešte pred chvíľou ozýval zvuk sekery. Teraz však bolo ticho.

„Ocko!“ volali Janko a Marienka. Ale nikto neodpovedal. A tak chodili lesom a hľadali svojho ocka. Slniečko sa zatiaľ schovalo medzi stromy a pomaličky sa stmievalo. Deti sa začali báť. Najviac mladšia Marienka. Keď nastala tma, rozmýšľali, čo robiť. „Vyliezem na vysoký strom, či neuvidím nejaké stavenie.“ vraví Janko. Marienka bola už taká unavená z toho putovania, že len kývla, ako že áno.

Janko zdatne vyšplhal na najvyšší strom, ktorý v blízkosti našiel, a obzeral sa na všetky strany. Na západnej strane predsa len niečo zazrel: „Marienka, v diaľke svieti malé svetielko, vydáme sa tam!“ A tak sa zaradovali a začali sa predierať hustým lesom smerom k nemu.

Hladní a vyčerpaní zrazu stáli pred chalúpkou, z ktorej okienka vychádzalo to svetlo. Plné radosti sa deti k chalúpke rozbehli. Ako sa však čudovali! Chalúpka bola celučičká z perníka! Strecha bola pokrytá tými najväčšími a najvoňavejšími koláčmi, okná boli ozdobené marcipánom a plot, ten bol celý z čokoládových latiek! Janko sa nerozmýšľal, vyskočil naň a utrhol zo strechy obrovský koláč a polovicu dal svojej sestričke. Sotva sa doň pustili, otvorili sa dvere a vyšla stará čarodejnica. Keďže v tej tme nič nevidela, zaškriekala: „Kto mi to tu oberá môj perníček??“ Janko pohotovo odpovedal: „To len vetrík, to len vetrík!“. Baba zašla späť a deti si vydýchli.
Dojedli koláč a odlomili si kúsok voňavého perníkového srdiečka. Tu sa opäť rozleteli dvere chalúpky a znovu sa ozval ten škriekavý hlas: „Kto mi to tu oberá môj perníček??“ „To vetrík, to vetrík!“ rýchlo zašepkal Janko.

To sa už starej čarodejnici nezdalo, vyšla von a začala sa okolo všetkých tých sladkostí obzerať. „Už vás mám, darebáci!“ volala. Deti nemali kam ujsť. Chytila ich hneď a hybaj s nimi do chalúpky. Janka zavrela do klietky, že si ho vykŕmi, a Marienka jej musela slúžiť. Varila, prala a upratovala. Babizňa Jankovi nosila tie najlahodnejšie jedlá, aby pekne pritučnel a mohla ho upiecť a zjesť. Každý deň prichádzala ku klietke a zavolala: „Janko, vystrč prstík, nech spoznám, aký si tučný.“ Ale Janko vždy vystrčil kus oblého drievka a stará čarodejnica napoly slepá nič nespoznala, len jej bolo čudné, že chlapec netučnie.

Raz však stratila trpezlivosť a zreve na Marienku: „Zakúr v peci, dnes bude Janko na obed, nech je tučný alebo nie!“ Dievča sa rozplakalo, ale poslúchnuť muselo. Oheň v peci už prskal a čarodejnica chystala veľkú lopatu. Potom vytiahla Janka z klietky a vraví: „Pekne si sadni na lopatu a poriadne sa drž, aby si nespadol!“ Janko si teda na lopatu sadol, ale ako ju baba dvíhala, hneď sa zase skotúľal na zem a do pece sa tak ani za nič nedostal. Babizňa bola celá bez seba od zlosti.
„Ukážte mi teda, babička, ako sa na lopate sedí.“ prosil Janko a žmurkal na Marienku.
Čarodejnica, ako bola nazlostená a už jej to tak nemyslelo, poslúchla, sadla si na lopatu, aby Jankovi ukázala, ako sa má držať, ale ten rýchlo pristúpil aj s Marienkou, obaja zo všetkých síl lopatu nadvihli a skôr než sa babizňa nazdala, strčili ju do pece a rýchlo zasunuli železné dvierka, aby sa nedostala von. Upiekla sa tam na škvarôčik.

To sa deťom uľavilo! Najedli sa dobrôt z chalúpky, nabrali si, čo sa len dalo, a vydali sa hľadať cestu domov. Medzitým ocko tak ľutoval, že svoje deti v lese nechal napospas osudu, a tak veľmi sa mu za nimi cnelo, že každý deň chodieval po lese a hľadal ich. A ako sa tak v tom lese hľadali, tak sa aj našli. Padli si do náručia a ocko prosil deti o odpustenie. Plní šťastia, že sú zase spolu, sa vydali domov.