Najkrajší kvet

V prastarých časoch rozkázal jeden kráľ zabiť všetkých starých ľudí, ktorí už nemôžu pracovať.

Vtedy žil jeden syn, ktorý mal svojho otca radšej než čokoľvek na svete. Keď kráľovi vojaci prehľadávali celú krajinu, ukryl svojho otca na dvore pod veľké necky a tajne mu nosil jedlo. A jeho veľká synovská láska bola čoskoro bohato odmenená.

Kráľ tejto krajiny mal krásnu dcéru, ale žiadneho syna. Rozmýšľal a rozmýšľal, ako by svoju dcéru vydal za najšikovnejšieho a najmúdrejšieho mládenca svojho kráľovstva, ktorý by sa potom stal jeho nástupcom. A vymyslel tri hádanky.

Dal vyhlásiť, nech sa nasledujúceho rána zídu všetci mládenci z kráľovstva pred východom slnka na vysokej hore. Kto prvý zazrie vychádzajúce slnko, splní úlohu.

V noci, skôr než sa vydal na cestu, prosil chlapec svojho starého otca o radu. Otecko mu povedal: „Môj milý synu, keď prídeš na kopec, budú všetci mládenci hľadieť smerom na východ, kde sa každé ráno ukáže slnko. Ty naopak ukáž východu chrbát, otoč sa na druhú stranu a pozri sa na najvyššiu horu. Keď prvý lúč ožiari jej vrchol, zvolaj: ‚Kráľu, pozrite, slnko!‘“

Ako starček povedal, tak sa aj stalo. Všetci mládenci, ktorí prišli na kopec, netrpezlivo zízali na rannú stranu. Chlapec, ktorý ukrýval svojho otca, hľadel na najvyššiu horu. Keď na jej vrchol poslalo slnko svoj prvý lúč, zvolal: „Vaše Veličenstvo, pozrite, slnko!“

Kráľ ho potľapkal po pleci a povedal: „Splnil si úlohu.“ Ostatní mládenci ho obstúpili a pýtali sa: „Ako to, že si sa otočil od slnka na druhú stranu?“ On im odpovedal: „A predsa som zazrel slnko skôr ako vy.“

Keď sa vrátil domov, povedal otcovi: „Dnes bol kráľ s mojou odpoveďou spokojný, ale neviem, ako to bude zajtra. Bojím sa, že túto úlohu tvoja skúsenosť nevyrieši.“ „Len povedz,“ vyzval syna otec. A chlapec začal rozprávať: „Druhú hádanku vyrieši ten, kto príde bosý a obutý zároveň.“

Dedko sa zasmial a povedal: „To je veľmi jednoduché, ale nikto okrem teba to nezvládne. Chlapci budú skúšať to i ono, ale vždy budú nejako obutí: buď si natiahne nohavice, alebo jednu nohavicu a druhú nohu bude mať bosú, tretí si obuje iba jednu topánku. Ty si z topánok odtrhni podrážky, tak budeš obutý aj bosý zároveň.“ A toto práve kráľ myslel.

Prišiel určený deň a mládenci sa chystali na skúšku. Syn zodvihol obe nohy s topánkami, aby kráľ videl bosé päty. „Urobil si to správne,“ potvrdil kráľ. „Ty, synček, jediný si splnil do bodky moje želanie.“

Potom im kráľ uložil tretiu úlohu. Pozajtra sa majú zísť na tom istom mieste. Vyhrá ten, kto bude mať za svojím klobúkom zapichnutý najkrajší kvet.

Starec už doma čakal, kedy sa syn vráti, a hneď sa ho pýtal: „Tak akúže hádanku ste dostali dnes?“ „Ach, tú nevyrieši nikto,“ vzdychol chlapec. „Komu by sa mohlo medzi toľkými krásnymi kvietkami podariť nájsť ten, ktorý sa zdá kráľovi najkrajší?“

„Milý synu,“ upokojoval ho otec, „na svete nie je krajší kvet než pšeničný klas. Zapichni si ho za klobúk a uvidíš, že to bude správne.“ „Urobím, ako ste prikázali, milý otecko,“ povedal syn a odtrhol na poli klas.

Nadišiel určený deň a mládenci sa schádzali na mieste, ktoré kráľ stanovil. Keď zazreli pšeničný klas za klobúkom, začali sa nahlas smiať: „Hlupák,
pšeničný klas nie je kvet.“

Kráľ už z diaľky videl mládenca s pšeničným klasom za klobúkom. Šiel k nemu, objal ho a povedal: „Ty, môj milý synu, zdedíš môj trón. Naozaj nie je krajší kvet, než je obilný klas.“

Potom sa obrátil k mládencom: „Nie je na svete nič lepšie než pohľad na lán zlatej pšenice, ako sa vlní vo vetre. A nič nevonia omamnejšie než bochník chleba čerstvo vytiahnutý z pece na stôl. Žiadny záhradný kvet nevonia lahodnejšie. Starostlivo siejte tú najlepšiu rastlinu a ešte starostlivejšie zberajte jej zrnká!“

Potom sa kráľ obrátil na chlapca s klasom za klobúkom a opýtal sa: „Synu môj, odkiaľ si vzal v tvojich rokoch toľko múdrosti?“ Mládenec sa zľakol a nevedel, čo má odpovedať. Nakoniec sa osmelil a povedal: „Vaše Veličenstvo, rád by som vám to povedal, ale bojím sa vášho trestu.“

„Neboj sa,“ povedal mu prívetivo kráľ a chlapec sa priznal: „Keď ste prikázali, že musíme zabiť svojich rodičov, predstúpil som pred svojho otca a povedal som mu: ‚Milý otecko, vy ste mi dali život, s láskou ste ma živili a vychovávali a za to vám ja mám váš život vziať? Nie, to by moje srdce neunieslo. To nech mi radšej odsekne hlavu.‘

Na to mi otec poradil: ‚Milý synu, vytesaj veľké necky a postav ich na dvore do kúta. Vzadu urob dvierka, aby som mohol občas na svetlo. Ty mi budeš tajne nosiť jedlo.‘ Tak som urobil a dodnes udržiaval svojho drahého otecka pri živote. Dal mi toľko dobrých rád a odovzdal toľko skúseností. Bol to on, kto rozlúštil vaše tri hádanky.“

Kráľa dojala iskrivá synovská láska, objal chlapca a povedal mu: „Môj milý priateľu, za to, čo si urobil, si mi ešte dvakrát milší než doteraz. Dokázal si, že máš šľachetné a dobré srdce. Mne si otvoril oči. Poznal som, aké dôležité sú pre nás múdrosť, skúsenosť a vedomosti starých ľudí, aj keď už nemôžu ďalej pracovať.“

Od toho dňa si začali všetkých starých ľudí vážiť. Synovia a dcéry boli svojim rodičom vďační a s láskou sa o nich starali do posledných dní ich života.