O troch ježibabách

Pred mnohými rokmi, to ešte v časoch, keď bol pánom Polického rybníka hastrman Brekoš, sa vtedy hneď po západe slnka na brehu pri vodnom stavidle vždy prvého dňa v mesiaci konal pravidelný zlet všetkých čarodejníc a ježibab.

Zlietali sa sem čarodejné baby z celého rozľahlého okolia, kde sa tak vždy usporadúvala nielen veľká slávnosť, ale predovšetkým dôverná porada.

Hastrman Brekoš vždy sedel dôležito vo svojom sviatočnom, vyžehlenom zelenom fraku a vo vyleštených, vysokých červených gumákoch s nohou cez nohu na stavidle, fajčil si svoju obľúbenú fajku a dôkladne dával pozor, aby jeho hostí nikto nerušil a nepočúval ich pri ich debatách. Tento objekt prísne strážený Brekošom si čarodejnice vybrali na svoje pravidelné, tajuplné stretnutia len preto, že mu plne dôverovali a pri vode sa cítili dobre. Brekoš im vždy dobre strážil aj všetky tie metly a pomelá, na ktorých jedna po druhej priletela zo všetkých strán. Hastrman Brekoš za to od nich nikdy nič nežiadal, avšak privítal, keď mu tu a tam každá z čarodejníc darovala nejaký ten pekne zdobený hrnček navyše. Novým hrnčekom nikdy nepohrdol a vždy sa potešil, že už má zase do čoho ukladať všetky tie svoje nachytané dušičky.

Pre takéto skúsené a staré čarodejnice nebolo vyčarovanie hrnčeka žiadnym veľkým problémom, avšak mnohé z nich sa nikdy príliš nenamáhali a bystrý Brekoš si to všetko veľmi dobre pamätal. Dokonca si písal aj denník, kde mal o všetkých tých darovaných hrnčekoch všetky zápisky.

Nato čoskoro zistil, že ježibaba menom Rebelína, druhá Skrblície i tá tretia Křivohnáta mu ešte nikdy nedala ani jeden jediný hrnček a to už k nemu lietali pekných pár rokov, len čo je pravda! Po tomto zistení pristúpil jedného večera ku všetkým trom a povedal:

„A čo vy, krásavice, vy ma nejakým pekným hrnčekom nedarujete?“ opýtal sa ich hastrman, len aby sa im trošku pripomenul, avšak dostalo sa mu odpovede, ktorá sa mu ani trošičku nepáčila.

„Čo by si chcel, veď ich už nemáš dosť od ostatných?

Veď my také hrnčeky ani vyčarovať nevieme!“ Vyhovárali sa čarodejnice, lebo sa ani jednej z nich nechcelo čarovať hrnčeky. No jasné, lenže hastrman veľmi dobre vedel, že ho týmito slovami len tak odbili, a poriadne ho to nahnevalo. Cítil sa dotknutý, na všetky tri dostal veľkú zlosť a pomyslel si:

„Však len počkajte, ja sa vám za to nabudúce pomstím, to budete pozerať.“

A ako povedal, tak aj urobil a hneď pri nasledujúcom zlete na ne vyzrel. Poslal im klamlivý a nepravdivý odkaz so slovami:

Nasledujúce zhromaždenie sa bude konať o pol hodiny skôr. Prosím, prileťte včas! Nedochvíľnosť sa nevypláca. S pozdravom Brekoš-kráľ vodstva.

Ježibaby boli známe svojou zvedavosťou, preto chceli dorazieť medzi prvými, len aby im náhodou niečo neušlo. Na svoj let sa preto vydali radšej s predstihom. Naštartovali si metly a ešte pred zotmením sa zleteli všetky tri uprostred rybníka, kde chceli nasmerovať svoj spoločný prílet k stavidlu. Vtom však začuli známy hlas hastrmana, ktorý ich hneď začal lákať k brehu a obalamutil ich slovami:

„Poleťte ku mne, krasotinky moje, ukážem vám niečo zaujímavé.“ Zvedavé ježibaby nemeškali a celé netrpezlivé si hneď metličky nasmerovali každá smerom dolu k brehu a hurá za vodníkom!

A presne tak si to Brekoš predstavoval. Na nič nečakal a stiahol všetky tri pod hladinu, kde im zakrútil krky tak, že im tú ich dušičku skoro celú pridusil. Potom ich šupol do vopred pripravených hrnčekov, prikryl ich pokrievkou a mal vybavené.

„Chuchichi, tak milá Rebelíno, Skrblície i Křivohnáto, teraz si už o svojom lete na metle môžete nechať tak akurát snívať.“ Zasmial sa škodoradostne hastrman a všetky tri nato tatam zmizli pod vodou, bez toho, aby sa o tom ktokoľvek iný dozvedel. Brekoš sa len šibalsky uškŕňal a nahlas radostne zaplieskal, ale to sa už čoskoro začali zlietať všetky ostatné čarodejnice.

Brekoš hneď pospiechal ku stavidlu, len aby si žiadna z tých čarodejníckych báb nevšimla niečo podozrivé, ale obával sa zbytočne. Rebelínu, Skrblíciu, ba ani Křivohnátu nikto nepostrádal a zjavne tam žiadna z čarodejníc nechýbala.

Od tej doby hastrman Brekoš veľmi zleniveľ a spohodlnel a už ho nebavilo vôbec nič. Ani trošku sa nenamáhal. Prečo aj, keď mal pod pokrievkami chytené duše troch ježibab, ktoré vedeli čarovať? Na všetko požadoval ich rady a kúzla a beda im, keby ho neposlúchli, ako im len, panečku, vyhrážal!

Dokonca potom zrušil aj všetky ďalšie zlety čarodejníc a to len preto, že mu už bolo ťažko robiť im dozor a strážiť ich pomelá. To mu už za to nestáli ani tie pekné hrnčeky, ktoré mu čarodejnice často vyčarovávali. Teraz ich už mal habadaj, lebo nútil Rebelínu, Skrblíciu i Křivohnátu čarovať hrnčeky každý deň a to ich už mal toľko, že ich potom už ani nemal kam dávať.

Hovorí sa však, že božie mlyny melú síce pomaly, ale iste, a tak bol nakoniec hastrman Brekoš za svoje činy predsa len potrestaný. Za nejaký čas sa začal jeho rybník rok čo rok vypúšťať na účel výlovu kaprov, ale našťastie ho potom vždy zase znovu napustili. Avšak nastal rok, keď bol tento rybník vypustený už navždy a žiadnu vodu doň už nikto nikdy viac nenapustil. Stavidlo bolo odmontované a hastrman Brekoš sa musel odtiaľ vysťahovať už raz navždy aj s celým svojím veľkým, dušičkovým majetkom.

Potom sa začal zabývať v priestoroch Polického rybníka istý Bahňáček, ktorý sa tak stal pánom bažín a Brekoša tým nadobro a s veľkým potešením odtiaľ vyhnal.

Pri sťahovaní sa rozhnevanému Brekošovi nejaké tie hrnčeky naštrbli a rozbili sa im pokrievky. Duše z nich tak boli navždy oslobodené, medzi ktorými sa zachránili aj jeho najvzácnejšie, a to polapené duše všetkých troch ježibab, ktoré sa tak znovu mohli predsa len vrátiť do svojich ježibabských tiel, kam patrili odjakživa.

Sklamaný hastrman bol bez nich razom celkom hotový a nešťastný, lebo sa musel už zase spoliehať len a len sám na seba, ale predovšetkým nájsť si nový priestor na bývanie a to sa mu teraz ani trošku nepáčilo.

Rebelína, Skrblície i Křivohnáta boli zase voľné a hneď sa s veľkou radosťou poobzerali po nejakej tej novej, modernejšej metličke. Predsa len mohli zase po rokoch konečne naštartovať a znovu vzlietnuť a zaletieť si všade tam, kam sa im len zachcelo.

Od tej doby však o nich už nikto nikdy nič nepočul. Odleteli tak spoločne na miesta, kde ich už zrejme nikto nehľadal. Možné je však aj to, že si svoj let nasmerovali rovno do rozprávky, v ktorej tak žijú spokojne ešte dnes, kto vie?