Dudák Jíra

Ako za noci mačkám na tanec vyhrával a akú bohatú odmenu si za to zaslúžil

Medzi Bavorovom a Volyňou sa tiahne lesnaté pohorie Mláka a na jednom jeho konci stoja na strmom kopci zrúcaniny hradu Helfenburku. Hovorilo sa o ňom, že tam vraj straší divý muž a stráži zlaté poklady. Keď to počul dudák Jíra z Předslavic, strašne sa tým babským táraninám smial.
„Ľudia, kam na tie táraniny chodíte? Čo ja už som sa okolo nachodil vo dne aj v noci, ale nikdy som tam žiadne strašidlo nestretol.“
Jeho žena mu hneď skočila do reči a pred susedkami, čo u nich driapali perie, ho poriadne vyhrešila.
„Keby si nebol taký bezbožník a darmožráč, múdrymi ľuďmi by si sa neposmieval. Ty nikomu neveríš, ani snáď pánubohu. Stále len toho capa mačkáš pod pazuchou, ani doma nedáš s tou muzikou pokoj a k poriadnej práci ťa musím naháňať.“ Susedky sedeli na lavici ako obarené a boli zvedavé, čo dudák žene povie. Jíra však zobral čiapku a bol raz-dva za dverami. Dávno si už odvykol hádať sa so ženou. Aj tak to k ničomu nevedlo. Medzi ľuďmi po hostincoch mu bývalo veselšie. Jeden povedal to a druhý ono, ale jeho žena sa celý deň len hnevala a hrešila. Jíra ani nevedel, čo by jej povedal, aby mu zase niečo nevyčítala.
Jedného dňa si odniekiaľ doniesol vo vreci kocúra. Keď ho v izbe vypustil, bolo zle.
„Kdeže si toho čerta zobral? Ja také zviera nechcem v dome ani vidieť. Hneď ho vezmi a odnes tam, kde si ho vzal. Len sa pozri, ako sa ježí a gúľa očami. Ak ho nevynesieš, sama ho z chalupy vyhodím!“ kričala žena.
„Ani sa ho nedotkneš!“ rázne povedal Jíra. „Toho kocúra som si doniesol pre svoje potešenie, aby som mal doma s kým sa rozprávať. Ak ho udrieš, uvidíš, akú mám pádnu ruku.“
Žena sa predsa len zľakla, pretože ju Jíra nikdy ešte neudrel a nepovedal jej krivé slovo. Čierneho kocúra si nevšímala, ale ani mu nikdy nedala žrať. Jíra mu dával vždy kúsok zo svojho a potom kocúr zaliezol na pec, kde celý deň vyspával. Myší si nikdy nevšímal, mohli okolo neho poskakovať, ako chceli. Keď bol dudák Jíra dlho vo svete, kocúr sa zvyčajne niekam stratil a vrátil sa vždy načas, práve keď Jíra vchádzal do dverí. Hneď sa mu začal točiť okolo nôh a pekne priadol, túlil sa k nemu. Až si to žena všimla: „Tvoj kocúr isto chodí niekam do čarov. Len čo vyjdeš z domu, zmizne a nikde ho nemôžem nájsť. Však počkaj, ešte nám prinesie do domu nejaké nešťastie a ty budeš ľutovať, že si ho kŕmil.“
Jíra pohladil kocúra, potom si ho vzal na kolená.
„Daj už pokoj s tými nárekmi!“ odbil ženu. „Chlieb ti neujedá a prácu tiež nespraví. Ja sa s ním rád rozdelím o všetko. Ten mi aspoň nikdy nepovie krivé slovo a je vďačný za každé pohladenie.“
A tak bol kocúr v dome svojím pánom. Po izbe sa prechádzal, kedy sa mu zachcelo. Na peci vyspával, ako sa mu páčilo. Túlal sa po nociach bohvie kde a vracal sa spokojne domov do chalupy, kedy ho napadlo.
Raz bola v Bavorove zase veľká muzika a dudák Jíra tam vyhrával dlho do noci. Peniaze sa mu pekne sypali, až ich mal plný opasok. Keď sa potom zdvíhal na odchod, bolo už niečo k polnoci a hostinský mu na cestu ešte nalial fľaštičku rascovice.
„Mal by si tu zostať do rána, Jíra!“ hovoril mu. „Ja ti ustelem v komore a vyspíš sa ako v raji.“
„Kdeže, sused!“ bránil sa Jíra. „Už som dva dni nebol doma. Žena mi kocúra nenakŕmi a bezo mňa by pošiel od hladu.“
„Kvôli kocúrovi by som domov nespechal,“ smial sa mu hostinský. „Ak bežíš ešte niekam za dievčaťom, to je iná. Ja to na teba nepoviem.“
Jíra sa dušoval, že je v tom len ten čierny kocúr, a potom rázne vykročil z hostinca.
Nohy sa mu trochu pletali, ale na to už bol zvyknutý, keď niekde priveľa vypil.
Potom si to namieril domov najkratšou cestou, rovno popri Helfenburku, aby bol čo najskôr v posteli. Dudy mal cez plece a golier si vyhrnul až na uši, baranicu nasadil pekne do čela. Vykračoval zostra, akoby cestu ukrajoval.
Tu zrazu sa objavilo pod hradom proti nemu svetielko a stále sa blížilo. Jíra nebol žiadna baba. Ani ho nenapadlo, že by sa mal báť. Len v duchu rozmýšľal, kto tadiaľto v noci tak neskoro ide. Z tmy sa vynoril cudzí muž s rozsvieteným lampášom a hovorí:
„Dudák, chceš si zarobiť nejaké peniaze?“
Jíra sa zastavil a pretrel si oči. Ako mu to svetlo svietilo do tváre, veľa toho okolo seba nevidel. A keď sa ho ten muž znova pýtal, odpovedal mu veselo:
„Ale to vieš, že chcem. A kto by aj nechcel, to by bol pekný hlupák.“
„Tak poď so mnou, dudák! A zahraj mojim hosťom do tanca! Do rána je ešte ďaleko a domov máš odtiaľto aj tak len na skok.“
„Skok neskok, k muzike vždy rád bežím!“ vychvaľoval sa dudák. Cudzí muž sa ho na nič nevypytoval a vykročil cestou hore k hradu. Jíra prehodil dudy z jedného pleca na druhé. V hlave mal poriadne nakúpené a tá rascovica mu ešte pridala. Stále si len nevedel spomenúť, kde toho muža už videl. Mal vysoké čižmy až po kolená a klobúk ako nejaký Švéd. Kabát tiež nemal najhorší. Trochu mu vŕtalo hlavou, prečo si taký pán nepošle po dudáka sluhu. Keď došli k hradnej bráne, Jíra pozeral okolo seba ako Janko. Všade bolo plno svetla a ľudu. Hrad bol z gruntu nový a po zrúcaninách ani pamiatky. Sluhovia pobehovali sem a tam ako na cisárskom dvore.
„Dudák, sadni si tuto na ten stôl, nech je ťa odvšadiaľ dobre počuť. A hraj, kým budeš môcť!“ prikázal mu ten cudzí muž. „Páni budú sami platiť muziku. Kým budú platiť, nedaj sa ničím z muziky vyrušiť. Dnes si môžeš zarobiť pekné peniaze.“ Dudák sa nenechal poháňať, spustil hneď kalamajku a za ňou obkročák, potom rejdovák. A to vám bola mela. Páni v lemovaných kabátikoch, dámy v samom hodvábe a čipkách sa pustili do tanca. Nič nedbali, že tancujú na hradnom kamenistom nádvorí a nie v panskej komnate. Po každom kúsku prišiel k Jírovi jeden pán a dal mu zlatý dukát. Jíra mal z toho oči navrchu hlavy. Úctivo mu poďakoval a rýchlo vyhrával ďalej pesničku za pesničkou, aby sa im dobre tancovalo. Keď tých dukátov bola pekná hromada, schoval ich dudák za košeľu a položil vedľa seba baranicu. Čoskoro bola aj tá plná a panstvu sa stále chcelo tancovať.
„To je iná muzika ako v hostinci,“ pochvaľoval si v duchu Jíra. „Títo páni akoby mali črievice z čertovej kože, ani ich nohy nebolia.“
Bolo už dávno po polnoci, ale dudák necítil žiadnu únavu. Hlavu mal už jasnú a pesničky sa mu len sypali. Na východe začínalo nebo pomaly blednúť, keď sa zahľadel jednému pánovi do očí a zdalo sa mu, že sa pod tým panským klobúkom zablyskli mačacie oči. Pozrel rýchlo na jeho dámu a tu videl, že jej z čipkovaného rukáva trčí strakatá mačacia labka. A tam tomu z nohavíc zase mačací chvostík a tej druhej spadli črievice z mačacích nôh. Jíra bol u vytrženia.
„Ejha! To je pekná šlamastika, Jíra! Akože sa ty z toho dostaneš?“ V baranici peňazí stále ešte pribúdalo. Každý z tých kocúrov musel mať pri sebe veľký váčok peňazí, keď tak dobre platili. A škoda bolo nechať tej vydarenej muziky. Ako sa tak Jíra okolo seba obzeral, zrazu uvidel uprostred kruhu statného čierneho macka, práve takého, aký mal doma. Od tej chvíle z neho nespustil oči a stále len uvažoval, či je to jeho kocúr alebo nie. Práve sa točil dokola s jednou mladou mourovatou mačkou a poskakoval na dvoch nohách ako šašo. „Ale ty neviemkto!“ zašepkal Jíra. „Keď prídeš domov, ja ti pekne kožuch vyprášim. Preto ty vyspávaš stále na peci a nechceš myši chytať.“
Čierny kocúr sa po ňom pozrel a Jíra veril, že mu rozumel, pretože zničoho nič nechal mourovatú mačku stáť uprostred kruhu a utekal preč. Ostatní kocúri spustili krik, že ešte nezaplatil, a nechceli ho pustiť. On sa však dral zo všetkých síl z kruhu von. Bola z toho veľká bitka, až chlpy lietali.
„Aha, pozrime sa! Tak ja ťa doma živím zadarmo a ty by si mi ani muziku nezaplatil?“ rozhneval sa Jíra, keď to videl, a začal kričať na kocúrov: „Len ho bite! Len mu dajte!“
Ako sa hlasno rozkričal, svetlo naokolo pohaslo a bola takmer tma. Len mačky a kocúri vreštali a bili sa. Niektorá škrabla aj Jíru, preto rýchlo nechal muziku, zobral baranicu s dukátmi a bežal spamäti z brány von. Ale tá mačacia sebranka sa za ním rozbehla, driapala z neho kabát a nohavice. Jačali ako sto čertov, až Jírovi zaliehali uši. K tomu všetkému sa pred bránou objavil čierny macko a skočil mu pod nohy. Jíra urobil kotrmelec, až sa mu v hlave zaiskrilo, a ďalej už nič nevedel. Keď sa úbožiak prebudil, ležal pri ceste pod hradom a hlava mu brnela. Pozrel sa na seba a videl, že má šaty, akoby ho cez tŕnie pretiahol. Dudy boli ale v poriadku. „Takú muziku som v živote nevidel,“ povzdychol si, keď sa zbieral zo zeme. „Celý som polámaný, ruky a nohy necítim. Ale kdeže mám baranicu?“ Chvíľu hľadal dookola, kým ju našiel schovanú pod dudami. Bola plná peňazí. Jíra sa hneď spamätal. Za košeľou ich bolo tiež dosť, aj v koženom opasku. „Dobre mi zaplatili, to sa musí nechať,“ pochvaľoval si Jíra. „Ani sa mi veriť nechce, že to všetko bola pravda. Len čo chytím toho čierneho macka, tak mu napráskam, čo sa doňho zmestí. Aj tak nič iné ten čert nezaslúži.“
A šiel pomaly domov. Zlaťáky ho ťažili, a tiež sa mu ani nechcelo. Aj tak musel do chalupy vkĺznuť tajne humnom, aby ho nikto nevidel. Žena bola sama doma, a keď Jíru uvidela, tresla rukami. Ale ešte ani nestihla ústa otvoriť, Jíra spustil:
„Kdeže je ten náš kocúr?“
„Čo ja viem? Asi sa zase niekde túla. Aký pán, taký kramár. Jeden sa túla po hostincoch a druhý lieta po všetkých diabloch. Dávno som ti hovorila, aby si toho čerchmanta vyhnal. Ale ty nie! Ty máš svoju hlavu! Teraz mi ale najprv povedz, kde si sa tak zničil? Že sa, Jíra, nehanbíš!“
„Daj mi s tým krikom pokoj! Hlava ma bolí ako črep,“ okríkol ženu Jíra. „A toho kocúra už tiež nechcem ani vidieť, aj tak je tým všetkým vinný len on.“
„Čo to táraš, Jíra? Ide asi na teba horúčka. Hneď si choď ľahnúť do postele! Ja ti odostelem,“ povedala žena ustarane.
Potom šla navariť plný hrnček nejakého korenia, aby sa muž vypotil. Jíra poslušne vliezol do postele, ale tie dukáty ho pod košeľou tlačili. Neostalo mu nič iné, než aby ich zo seba vytriasol! Keď to žena videla, rýchlo ich zbierala do zástery a potom dala do nového džbána.
„Jíra, kdeže si tie peniaze vzal?“ pýtala sa ho opatrne, aby ho znova nerozhnevala.
„Kdeže, poctivo som ich zarobil pri muzike. Len sa neboj, nie sú ukradnuté. Ale teraz mi už daj pokoj, musím sa vyspať.“
Žena ho ešte prikryla kožuchom a potom chodila okolo postele po špičkách. Nikdy sa ale nedozvedela, ako to všetko bolo. Jíra nikomu nepovedal, ako prišiel k toľkým peniazom a čo ho na Helfenburku stretlo. Od tých čias veril, že tam straší, a viackrát na hrade nebol.
Čierny kocúr sa domov nikdy nevrátil. Možno že obchádza okolo zrúcanín dodnes a občas strojí muziku.