Rozum a Šťastie

Raz sa stretlo Šťastie s Rozumom na akejsi lávke. „Uhni mi!“ povedalo Šťastie. Rozum bol vtedy ešte neskúsený, nevedel, kto komu sa má uhýbať; a tak povedal: „Prečo by som sa ti ja uhýbal? Nie si lepšie ako ja.“

„Lepší je ten,“ odpovedalo Šťastie, „kto dokáže viac. Vidíš tam toho gazdovho synka, čo na poli orie? Vojdi do neho; a ak pochodí s tebou lepšie ako so mnou, budem sa ti vždy slušne uhýbať z cesty, kedykoľvek a kdekoľvek sa stretneme.“

Rozum s tým súhlasil a hneď vošiel oráčovi do hlavy. Len čo oráč pocítil, že má v hlave rozum, začal rozumovať: „Čo musím ja až do smrti chodiť za pluhom? Veď svoje šťastie môžem dosiahnuť aj inde a ľahšie!“ Nechal oranie, zložil pluh a išiel domov. „Oco,“ vraví, „nepáči sa mi to gazdovanie; radšej sa budem učiť za záhradníka.“

Otec povedal: „Čo si sa, Vaňko, pominul s rozumom?“, ale potom si to rozmyslel a vraví: „No keď chceš, uč sa s pánom bohom, túto chalupu po mne dostane tvoj brat.“

Vaňko prišiel o chalupu; ale nedbal na to, išiel a dal sa ku kráľovskému záhradníkovi do učenia. Záhradník mu ukazoval máločo, o to viac chápal Vaňko. Čoskoro potom už ani záhradníka nepočúval, ako má čo robiť, a robil všetko po svojom. Najprv sa záhradník mrzel, ale potom, keď videl, že sa takto všetko lepšie darí, bol spokojný. „Vidím, že máš viac rozumu ako ja,“ povedal, a potom už nechal Vaňka záhradníčiť, ako sám chcel. Za nedlhý čas Vaňko zveľadil záhradu tak, že kráľ z nej mal veľké potešenie a často sa v nej s kráľovnou a so svojou jedinou dcérou prechádzal.

Tá kráľovská dcéra bola panna veľmi krásna, ale od svojich dvanástich rokov prestala hovoriť a nikto od nej ani slovo nepočul. Kráľ sa preto veľmi trápil a dal vyhlásiť: kto spôsobí, aby opäť hovorila, že bude jej manželom. A hlásilo sa mnoho mladých kráľov, kniežat a iných veľkých pánov, jeden za druhým; ale ako prišli, tak zasa odišli: nikomu sa nepodarilo dosiahnuť, aby prehovorila. „A prečo by som aj ja nemal skúsiť svoje šťastie?“ pomyslel si Vaňko. „Kdovie, či sa mi nepodarí privies ju k tomu, aby odpovedala, keď sa jej budem pýtať?“

A dal sa hneď u kráľa ohlásiť a kráľ ho so svojimi radcami zaviedol do izby, kde zostávala jeho dcéra. Tá dcéra mala pekného psíka a mala ho veľmi rada, pretože bol veľmi čulý: všetkému rozumel, čo chcela mať.

Keď Vaňko s kráľom a s tými radcami vstúpil do jej izby, robil, akoby tú kráľovskú pannu ani nevidel; len sa obrátil k tomu psíkovi a vraví: „Počul som, psík, že si veľmi čulý, a idem k tebe po radu. Boli sme traja tovariši: jeden rezbár, druhý krajčír a ja. Raz sme išli lesom a museli sme v ňom zostať cez noc. Aby sme boli pred vlkmi v bezpečí, urobili sme si oheň a dohodli sme sa, že budeme strážiť jeden po druhom. Najprv strážil rezbár a na skrátenie chvíle vzal poleno a vyrezal z neho peknú pannu. Keď bola hotová, zobudil krajčíra, aby zasa strážil on. Krajčír, keď uvidel drevenú pannu, pýtal sa, čo to je.

‚Ako vidíš,‘ povedal rezbár, ‚bolo mi dlho a vyrezal som z polena pannu; ak bude dlho tebe, môžeš ju obliecť.‘ Krajčír hneď vybral nožnice, ihlu a niť, strihol na šaty a dal sa do šitia; a keď boli šaty hotové, pannu obliekol. Potom zavolal na mňa, aby som išiel strážiť ja. A pýtam sa ho tiež, čo to má.

‚Ako vidíš,‘ povedal krajčír, ‚rezbárovi bolo dlho a vyrezal z polena pannu a ja som ju z dlhej chvíle obliekol; a ak bude dlho aj tebe, môžeš ju naučiť hovoriť.‘ A skutočne som ju do rána naučil hovoriť. Ale ráno, keď sa moji tovariši zobudili, chcel každý tú pannu mať. Rezbár vraví: ‚Ja som ju urobil.‘ Krajčír: ‚Ja som ju obliekol.‘ A ja som si tiež hájil svoje právo. Povedz mi teda, psík, komu z nás tá panna patrí.“

Psík mlčal; ale namiesto psíka odpovedala kráľovská dcéra: „Komu by patrila, ak nie tebe? Načo rezbárova panna bez života? Načo krajčírovo oblečenie bez reči? Ty si jej dal najlepší dar; život a reč, a preto právom patrí tebe.“

„Sama si o sebe rozhodla,“ povedal Vaňko, „aj tebe som ja zasa dal reč a nový život, a preto mi tiež právom patríš.“

Vtedy povedal jeden kráľovský radca: „Jeho kráľovská Milosť ti dá hojnú odmenu, že sa ti podarilo rozviazať jazyk jeho dcére; ale ju si vziať nemôžeš, si prostého rodu.“

A kráľ povedal: „Si prostého rodu, dám ti namiesto svojej dcéry hojnú odmenu.“

Ale Vaňko nechcel o žiadnej inej odmene počuť a povedal: „Kráľ bez výnimky sľúbil: kto spôsobí, aby jeho dcéra zasa hovorila, že bude jej manželom. Kráľovské slovo je zákon; a ak chce kráľ, aby iní jeho zákony dodržiavali, musí ich sám najprv zachovávať. A preto mi kráľ musí svoju dcéru dať.“

„Pochopovia, zviažte ho!“ volal ten radca. „Kto vraví, že niečo kráľ musí, uráža kráľovskú Milosť a je hoden smrti. Vaša kráľovská Milosť nech rozkáže, aby bol ten zločinec mečom popravený.“

A kráľ povedal: „Nech je mečom popravený!“

Hneď Vaňka zviazali a viedli na popravu. Keď prišli na popravisko, už tam na nich čakalo Šťastie a povedalo potajomky Rozumu: „Hľa, ako s tebou ten človek pochodil: až má prísť o hlavu! Ustúp, nech vojdem ja na tvoje miesto!“ Len čo Šťastie do Vaňka vstúpilo, zlomil sa katovi meč pri samej rukoväti, akoby ho niekto prestrihol; a skôr ako mu priniesli iný, prišiel z mesta na koni trubač, akoby letel, trúbil veselo a točil bielou zástavkou, a za ním prišiel po Vaňka kráľovský koč.

A to bolo tak: tá kráľovská dcéra povedala potom doma otcovi, že Vaňko predsa len pravdu hovoril a že kráľovské slovo sa nemá rušiť, a ak je Vaňko z prostého rodu, že ho kráľ ľahko môže urobiť kniežaťom. A kráľ povedal: „Máš pravdu, nech je kniežaťom!“ Hneď po Vaňka poslali kráľovský koč a namiesto neho bol popravený ten radca, ktorý kráľa na Vaňka podnietil.

A keď potom Vaňko a tá kráľovská dcéra spolu išli od sobáša, ocitol sa kdesi na tej ceste Rozum; a keď uvidel, že by sa musel stretnúť so Šťastím, sklopil hlavu a uháňal nabok, akoby ho oblial. A od tých čias, vraj, Rozum, kedykoľvek sa má stretnúť so Šťastím, vyhýba sa mu zďaleka.