Košeľa, meč a prsteň

Bol raz jeden kráľ, ktorý si vzal ženu, čo bola síce vznešená pôvodom, ale nie duchom, lebo svoju vernosť kráľovi porušovala každý deň. Po roku mu porodila syna, ktorý bol biely a červený práve tak ako mlieko a krv a bol deň odo dňa krajší. Čím viac rástol, tým viac sa ukazoval hodný svojho otca, lebo to bol ten najbystrejší a ten najurodzenejší a najcnostnejší mladík v celej ríši a všetci, čo ho poznali, hovorili, že je práve taký krásny ako udatný. Keď mal osemnásť rokov a bol v plnom rozkvete, tu k nemu kráľovná zrazu pocítila hriešnu lásku a povedala si:
„Ten sa musí stať mojím manželom, nech to stojí, čo to stojí!“ Dobre vedela, že na zámku by toho nedosiahla a tiež sa bála, že by o jej návrhu mohol povedať svojmu otcovi, a preto si vymyslela úklad: unesie ho do ďalekej cudzej krajiny a tam dosiahne svoj cieľ. Čoskoro mal krásny princ narodeniny a kráľ prikázal, aby mu vystrojili veľkú oslavu. Na druhý deň mali pri bohoslužbe v kostole hrať hudobníci od všetkých regimentov kráľovského vojska, na obed sa mala začať hostina, na ktorú pozvali niekoľko tisíc hostí, a večer mali byť všetky domy v meste, zámok a zámocké záhrady ožiarené a všade naokolo mali byť zapálené ohne. Tak sa aj stalo.
Keď vyšli z kostola, kráľovná viedla princa do záhrady a sladko mu niečo rozprávala, takže si ani nevšimol, že kráčajú stále ďalej a ďalej od zámku. Nakoniec, skôr než by sa človek nazdal, stanuli na brehu mora, ktoré bolo také široké, že človek druhý breh nedovidel, a nablízku kotvila nádherná loď.
„Ach, aký krásny dom to pláva po vode?“ zvolal princ, ktorý loď ešte nikdy nevidel.
„A to ho vidíš len zvonku,“ povedala kráľovná, „vnútri je ešte krajší než náš zámok.“
„Ach, to by som chcel vidieť!“ povedal princ a kráľovná ho zaviedla na loď a chodila s ním z jednej kajuty do druhej a v každej sa na chvíľu posadili. Keď sa zdržiavali na lodi nejakých pár hodín, princ povedal:
„Milá matka, čoskoro sa začne hostina, musíme sa ponáhľať, aby sme prišli načas a otec a naši hostia na nás nemuseli čakať.“
„Ale, ešte je čas.“ odvetila kráľovná, ale on chcel preč a vystúpil hore na palubu. Ako sa však zľakol, keď po záhrade nebolo ani stopy a naokolo videl len nebo a vodu. Kráľovná mala totiž s kapitánom dohovorené, že sa bude v určitú hodinu zdržiavať pri zámockých záhradách a keď budú na lodi, vytiahne kotvy a odplávajú do inej krajiny. Princ, od úľaku bez seba, bežal za matkou a volal:
„Matka, ten plávajúci dom je zbojnícka skrýša a lupiči nás uniesli.“
„Buď pokojný, môj synu.“ povedala kráľovná, „chcela som ťa len maličko postrašiť, čoskoro priplávame zase k brehu.“
A v tom mala pravdu, netrvalo to dlho a princ v diaľke uvidel tmavý bod, ktorý bol stále väčší a väčší, a keď prišli bližšie, bol to nádherný dubový les. Loď viedli práve k nemu, a keď pristáli, kráľovná vzala syna za ruku a povedala:
„Tu vystúpime, bude sa ti tu iste páčiť.“ Tak vystúpili na breh a vošli do toho krásneho lesa. Chlapec sa stále vypytoval, kedy už budú v kráľovských záhradách a či budú čoskoro doma, ale kráľovná ho vždy nejako upokojila a čoskoro stanuli na jednej čistinke. Tu povedala:
„Milý synu, som unavená. Chvíľu si tu odpočinieme.“ Keď teraz ležali jeden vedľa druhého v tráve, tu ho pobozkala a povedala mu o svojej láske, povedala mu aj, že ho unesla a teraz sa musí stať jej manželom, inak jej na mieste puknie srdce. Ale princ takú hriešnu túžbu prísne odmietol a povedal:
„Milá matka, pamätaj na veľký hriech, ktorého by sme sa obaja dopustili, to sa nesmie stať ani teraz ani nikdy v budúcnosti!“ A zostal vo svojom rozhodnutí neochvejný, hoci ho kráľovná presladkými slovami lákala a prehovárala. Keď videla, že je všetko stratené, tu k nemu zrazu pojala veľkú nenávisť, ktorá bola stále väčšia a väčšia, až bola väčšia ako jej materinská láska. Nedala na sebe však nič znať a správala sa priateľsky ako predtým a povedala, že chcela len vyskúšať jeho vernosť.
Potom, čo si odpočinuli, kráčali tým lesom spoločne hlbšie a hlbšie až do samého večera, tu sa pred nimi les otvoril a oni v diaľke uvideli vysoký nádherný zámok. Princ povedal:
„Milá matka, zostaň tu, najprv na ten zámok pôjdem ja a pozriem sa, kto tam býva, či to nie je zbojnícka skrýša, potom ťa tam zavediem.“ Ona s tým súhlasila, a tak išiel. Brána bola otvorená, vošiel na nádvorie a potom aj do komnát, ale všetci ľudia, ktorých videl, ležali v hlbokom spánku, sluhovia aj komorné, kuchári aj kuchárky, paholkovia aj slúžky. Keď prešiel celý zámok, prišiel nakoniec do vysokej a vznešenej siene, kde stál uprostred okrúhly stôl, na ňom ležala snehobiela košeľa a zlatý prsteň. Dookola stola bol strieborný nápis:
„Kto si oblečie túto košeľu, ten dokáže vládnuť tým mečom na stene. Kto si vloží do úst tento prsteň, porozumie reči vtákov.“ Princ sa otočil a naozaj na stene visel široký obojručný meč, a keďže bol v umení boja s mečom dobre vycvičený, chcel si ho vyskúšať, ale vôbec ho nemohol zdvihnúť. Tak si obliekol tú bielu košeľu a ten prsteň si navliekol na prst, okamžite mu bolo, akoby sa stal iným človekom, a v žilách mu prúdila svieža a čerstvá krv. Jedným skokom bol pri stene, schmatol meč a švihol ním tak ľahko, akoby to bol len ľahký mečík, ktorým sa zdobia dvorania. V tom okamihu začul nejaké pobehovanie, akoby bežalo sto ľudí cez päty-hlavy, dvere sa rozleteli a dovnútra vošli traja sluhovia v nádherných livrejach a pýtali sa:
„Čo prikazuješ, náš kráľu a pane?“ V prvej chvíli sa princ zarazil, ale potom sa spamätal a povedal:
„Pošlite do lesa ten najkrajší koč a privezte moju matku.“ Sluhovia sa uklonili a ponáhľali sa preč. Teraz sa princ v sieni obzrel a v jednom kúte našiel posteľ, ktorá stála za závesom, a ležal na nej starý muž so sivými vlasmi, ale s takou prefíkanou tvárou, že by od neho nikto nič dobré nečakal. Princ sa ho pokúšal zobudiť, ale starec len niečo zabrblal popod fúzy, obrátil sa na druhú stranu a spal ďalej. Keď prišla matka, naoko sa z krásneho zámku veľmi tešila, avšak v zlom srdci jej žiarila zášť a vo dne v noci rozmýšľala, ako by verného princa zničila. Ale k nemu sa mala priateľsky a každý deň mu hovorila, aká je šťastná, že má takého syna a že ho miluje nadovšetko na svete.
Keď bol princ pár dní na zámku, prechádzal sa raz po hradbách, keď tu začul bolestné nariekanie a vzdychanie, ktoré znelo, akoby vychádzalo zo zeme. Švihol svojím mečom a prišli sluhovia a on sa ich pýtal, odkiaľ tie zvuky prichádzajú a kto to tam vzdychá. Sluhovia povedali:
„To nevieme, to vie len ten starec, ktorý spí v sieni, lebo má kľúč k podzemným chodbám.“ Princ im prikázal, aby starca priviedli, ale jemu sa von nechcelo, až kým mu princ nepohrozil, že ho dá priviesť násilím, tak prišiel a priniesol zväzok kľúčov. Dotkol sa jedného kameňa v múre a tu sa pred nimi objavili malé dvierka, ktoré odomkol, viedli do tmavej chodby.
„Choďte dnu.“ povedal nevľúdne princovi. Ale ten sa tomu vyhol a prinútil starca ísť pred ním. Čím hlbšie šli do chodby, tým sa to vzdychanie približovalo. Nakoniec stanuli pred ďalšími dvierkami, ktoré starec tiež odomkol. Za nimi bola takmer tmavá diera, odkiaľ zo zámku vytekala špinavá voda a všetka nečistota. A v tomto škaredom prostredí sedela nejaká dievčina, odetá v samých handrách. Keď starca zazrela, skríkla:
„Choď preč alebo ma zabi, nech je koniec môjmu trápeniu.“ Tu z tmavej chodby vystúpil princ a starcovi prikázal, aby dievča vyviedol von. Ten sa spočiatku zdráhal, ale princ zdvihol meč, a tak poslúchol. Ale panna úpenlivo volala:
„Nevoďte ma, prosím, na svetlo Božie, kým nemám šaty, nechajte ma tu radšej zomrieť!“ Princ ju utešoval peknými slovami a hovoril:
„Zachránim vás a budete mať všetko, čo si budete priať.“ Potom vyhnal starca späť na zámok a poslal dievčine dve slúžky s vodou na umytie, krásnymi šatami a dobrým jedlom, aby sa trochu občerstvila.
Za nejakú chvíľu vyšla dievčina z tmavej chodby von a tá vám bola prekrásna! Mala vlasy zlaté ako slnečné lúče, pôvabnú tvár a oči modré ako nebo podvečer a pleť namaľovanú kvetmi lílií a ruží. Princ bol taký unesený, keď ju uvidel, že sa nemohol udržať a hneď k nej pospiechal, aby jej priateľsky stisol ruky. Vzal ju so sebou na zámok a pýtal sa, odkiaľ je a ako sa v tom škaredom väzení ocitla. Ona mu rozprávala:
„Som princezná a ríša môjho otca leží na druhej strane mora. Jedného dňa som išla so svojimi slúžkami na prechádzku po morskom brehu, tu zrazu priplávala nejaká loď s pirátmi, ktorí ma uchvátili a odvliekli na loď. Predali ma tomu vierolomnému starcovi, ktorý bol pánom tohto zámku, a ten mi nedal vo dne v noci pokoja a chcel, aby som sa stala jeho ženou. Keď som mu však svoju ruku odoprela a nechcela som o ňom viac počuť, tak ma nechal uvrhnúť do tej strašnej diery, kam mi každé tri dni nosil chlieb a vodu a pri tom sa pýtal, či som nezmenila svoj názor. Ale ja som nechcela, tak ma tam nechal, až do toho času, v ktorom si ma našiel.“ Princ, ktorý si ju od prvej chvíle zamiloval, povedal:
„Ruku toho starca ste odmietla, tak vám teraz ponúkam tú svoju, lebo bez vás nemôžem viac žiť, ak sa mojou ženou nestanete, nikdy si nevezmem žiadnu inú.“ Krásnej princeznej sa princ páčil oveľa viac než ten starec, a tak vo svojej nevinnosti povedala:
„Aj ja vás milujem tak, že nikoho iného za muža nechcem než vás.“ Tak sa pobozkali a veselo bežali ku kráľovnej matke. Keď tú novinu počula, bola to pre jej srdce skutočná rana, princa teraz nenávidela dvojnásobne a trojnásobne viac, ale povedala pokrytecky:
„Ach, ako som rada, že si našiel takú krásnu a cnostnú pannu, môj synu. Keby ma samu stretlo znenazdajky to najväčšie šťastie pod slnkom, nedokázala by som byť šťastnejšia, než som teraz.“ A oboch objala a tisla ich k sebe, ale v skrytosti svojho srdca mala napísané:
„Len počkajte, toto si odskáčete!“ Tu povedala princezná:
„Svadbu nebudeme mať tu, tú musíme osláviť u mojich rodičov, za ktorými sa mi veľmi stýska a ktorí majú o mňa iste veľké starosti. Dovoľte mi ísť k nim, potom nech môj ženích príde za mnou.“ Kráľovná povedala:
„Teraz ťa mám ešte radšej, pretože si taká láskavá dcéra. Urobme to takto, do roka a do dňa prídem ja a môj milovaný syn za tebou a bude svadba.“ Tajne si však myslela:
„Najprv mi musíš ísť z cesty ty, s ním potom budem rýchlo hotová.“ Princ nechal rýchlo vystrojiť loď a v lehote troch dní princezná odišla.
Zlá kráľovná podplatila kapitána lode, aby zariadil, že sa sám s princeznou ožení, nech to urobí, ako chce. Keď bola loď na šírom mori, išiel kapitán k princeznej a chcel si získať jej lásku a vášeň, ale ona ho nahnevane odmietla. Tu povedal:
„Máte dve možnosti, buď si ma vezmete za muža a svojmu otcovi poviete, že som vás zachránil, alebo vás hodím do morských vĺn! Máte tri dni na rozmyslenie.“ Keď opäť osamela, vrhla sa princezná na kolená a prosila Pána, aby ju z tohto nového nebezpečenstva zachránil. Tu dostala dobrý nápad, a keď pred ňu kapitán tretieho dňa opäť predstúpil a pýtal sa, ako sa rozhodla, povedala:
„Chcem odklad rok a deň a potom môže byť svadba.“ S tým kapitán súhlasil. Keď dorazili do jej krajiny, zaviedol ju k rodičom a rozprával im, ako ju zachránil z tmavej jaskyne a požiadal o jej ruku. Kráľ a kráľovná boli takí radi, že majú opäť svoje dieťa, že hneď súhlasili a za rok a deň sa mala konať svadba. Tu princezná povedala:
„Keď som ležala v tmavej jaskyni, urobila som svätý sľub, ktorý musím dodržať. Sľúbila som Pánu, že keď budem vyslobodená, nechám vybudovať hostinec, do ktorého bude mať každý pútnik voľný prístup a v ktorom budem ja sama týmto zbožným ľuďom slúžiť.“ Kráľ bol proti tomu a povedal, že to sa pre princeznú urodzeného rodu nehodí, ale kráľovná povedala:
„Čo človek sľúbi nášmu Pánovi, to nemôže nikdy porušiť, inak na jeho hlavu dopadne boží trest. Nechaj ten hostinec postaviť a nechaj ju tam slúžiť, ako sľúbila, to nemôže byť na škodu.“ Tak taký hostinec postavili; mnohí chudobní pocestní a zbožní pútnici tam našli odpočinok a posilnenie a žehnali zbožnej princeznej a modlili sa k Bohu, aby ju za jej dobrotu odmenil.
Keď bola princezná preč, falošná kráľovná stále nevedela, ako by princa zahubila, a tak sa nakoniec zverila sivému starcovi, ktorý bol hneď pripravený poradiť jej, ale musela mu sľúbiť, že sa stane jeho ženou, čo rada urobila. Povedal:
„Pozri, keď ho dostaneš do leviej jamy, ktorá je v zámockej záhrade, levy sa oňho postarajú.“ Tu kráľovná ľahla na lôžko a robila, že je na smrť chorá, a keď sa o ňu syn strachoval a vypytoval sa, čo by jej mohlo pomôcť, povedala:
„Milý synu, mohol by si mi pomôcť, ale je to veľmi nebezpečné a mohol by si ľahko prísť k zraneniu, to by som radšej zomrela, než aby sa ti niečo prihodilo.“
„Nedbám na žiadne nebezpečenstvo, milá mať,“ povedal princ, „keď ide o tvoj život.“ Kráľovná odvetila:
„Čo ty si za dobrého syna! Ja ti to teda poviem, keď si na hruď položím jedno z levíčat, potom z neho naberiem životnú silu, skôr než uplynie jediný deň, uzdravím sa.“ Princ sa na mieste rozbehol k leviej priekope, vošiel neohrozene dovnútra, a keďže lev človeku so šľachetnou krvou neublíži, tak ho nechali dospelé levy na pokoji. Keď však schmatol jedno mláďa, tu levica hrozivo zabručala a vstala, ale princ sa na ňu prísne pozrel, že sa v okamihu položila späť. Kráľovná si položila levíča na hruď a zvolala:
„Naozaj cítim, ako do mňa vstupuje sila, teraz som zachránená.“ Ale keď levíča nezostalo v pokoji a vystrkovalo pazúry, kráľovná sa rozkričala:
„Už mi je dobre, vezmi to zviera preč a zabi ho, aby mi viac neubližovalo!“ Princ vzal levíča a povedal:
„Prečo by som mal to úbohé zviera zabíjať? Veď zachránilo moju matku! Zaniesem ho teda späť k jeho matke, kde som ho vzal.“ Tak niesol levíčatko opäť do leviej priekopy a levica hlasno revala od radosti, že má svoje dieťa späť.
Tento plán sa nevydaril, a tak sa kráľovná opäť radila so starcom, ako by mohla princa zahubiť, a on povedal:
„Je len jediný prostriedok, musíš mu stiahnuť tú snehobielu košeľu, aby nemal silu zdvihnúť meč, potom ho ľahko premôžeme.“ Kráľovná pozvala na zámok hostí, potom išla k princovi a povedala:
„Milovaný synu, zachránil si ma od smrti, tak som nechala na tvoju česť vystrojiť veľkú hostinu, poď a posaď sa vedľa mňa, aby sme spoločne oslavovali.“ Syn ju veľmi potešený nasledoval do siene, kde už boli zhromaždení hostia. Keď bol ku koncu hostiny v usilovnom rozhovore s hosťami, nalila kráľovná do jeho pohára uspávací prostriedok. Potom zdvihla svoj kalich a zvolala:
„Nech žije môj syn, ktorý ma zachránil pred smrťou!“ Princ zdvihol svoj pohár a jediným dúškom ho vyprázdnil. Za malú chvíľu odišli hostia do svojich domovov, ale princ sa cítil celý unavený a ľahol si do postele, kde hneď zaspal. Teraz sa do komnaty vkradla kráľovná aj sivý starec, stiahli mu jeho bielu košeľu a starec si ju obliekol. Potom vzal nôž, podal ho kráľovnej a povedal:
„Teraz mu vypich ľavé oko.“ A ona to urobila. Starec mu vydlabal to pravé a potom ho hodili do leviej priekopy.
Princ sa od bolesti ihneď zobudil a pochopil, aká veľká bola faloš jeho matky; a k tomu musel počúvať, ako nad ním starec triumfuje. Keď pochopil, že ho hodili do leviej jamy, bol rád, lebo veril, že ho levy hneď roztrhajú a bude koniec jeho života, ktorým bol zrazu presýtený. Ale to sa nestalo, levica k nemu prišla a smutne bručala a pribehli levíčatá a lízali mu očné jamky, až sa rany celkom zahojili. Každý deň mu potom levica nosila kus mäsa, položila mu ho na kolená a on ho vzal a surové jedol a to bola jeho jediná obživa. To mäso prinášali levy jednou podzemnou chodbou, ktorá viedla z leviej priekopy do lesa. Keď sa princ jedného dňa belhal priekopou, objavil chodbu a vliezol dovnútra. Dlho cítil len ťažký, zatuchnutý vzduch, ale ako tak šiel, bol vzduch zrazu ľahší a čerstvejší, až zbadal, ako sa chodba rozširuje a v ústrety mu vanie čerstvá lesná vôňa. Začul vtáčiky, ako spievajú na stromoch, jelene a srnce ako skáču okolo a pocítil slnko, ako mu hrejivými lúčmi hľadí na tvár. Klesol na kolená a ďakoval Bohu za svoju záchranu a vydal sa ďalej, ako najlepšie vedel. K večeru to v diaľke zašumelo, šiel ďalej a prišiel na breh mora.
Kotvila tam loď, aby nabrala čerstvú vodu, a keď ho kapitán videl, ako tam klopká, nad úbohým slepým mladíkom sa zľutoval a zavolal naňho, či nechce ísť s nimi.
„Veľmi rád, lebo tu od hladu zahyniem.“ povedal princ a nastúpil na loď, kde mu dobrý kapitán doprial len to najlepšie a staral sa oňho tak, že sa mu deň za dňom vracala jeho dobrá nálada a odhodlanie do života. Keď loď dorazila k zemi, s mnohými vďakami sa s kapitánom rozlúčil a vydal sa po ceste ďalej. Jedného dňa prišiel do veľkého mesta. Pred bránou naňho zavolala nejaká žena:
„Vstúp do môjho domu, tu sa starajú o všetkých pocestných a pútnikov.“ Natiahol ruku a nechal sa odviesť do domu, kde dostal dobré jedlo a mäkkú posteľ. Skôr než išiel spať, prišla tá žena, sadla si k nemu a povedala:
„Povedz mi teraz svoj príbeh, to je moja odmena.“
„Radšej by som o tom mlčal,“ odvetil, „lebo je to príbeh veľmi smutný. Ale keď ho chcete počuť, tak vám ho porozprávam.“ A dal sa rozprávať o všetkom, čo ho stretlo. Tá hostiteľka bola čoraz pozornejšia, ale keď prišiel k tomu, ako vyslobodil z podzemia krásne dievča a ako si spolu slúbili, tu ho zovrela v náručí a plakala krvavé slzy:
„Ó môj milovaný, takto sa s tebou musím zísť!“ To vám bola veľká radosť a zároveň veľký smútok, keď jej porozprával, ako s ním jeho matka a zradný sivý starec naložili. Princezná nedokázala ovládnuť slzy, keď sa naňho pozerala a hľadela na jeho prázdne očné jamky. Keď bol so svojím rozprávaním na konci, nechala ho krásne obliecť, zaviedla ho k otcovi a povedala:
„Milý otec, dnes je najkrajší deň môjho života, lebo dobrý Boh mi zoslal môjho pravého zachrániteľa a vrátil môjho jediného ženícha.“ A nechala princa, aby kráľovi rozprával celý príbeh. Kráľ mu síce veril, ale jeho prvá radosť zo stretnutia s dcérou bola dávno preč, a teraz bol celý mrzutý z toho, že by sa mala vydať za slepého princa. Každopádne mu bol ten mladík ako princ milší než lodný kapitán, ktorý, keď sa o tej novine dozvedel, zmizol v prachu.
Kráľ nechal v odľahlom kúte kráľovských záhrad postaviť malý zámoček, kde usporiadali tajnú svadbu a potom sa tam nasťahovali a nedostávali od neho nič iné než jedlo, takže svoje odevy si museli obstarať sami, a tak princezná vo dne v noci priadla a tkala. Ale dvorania boli tým sobášom rozhorčení, lebo princ im nemohol vystrojiť bohatú hostinu, na ktorej by sa nechali vidieť, ani plesy a tanečné slávnosti, na ktoré by mohli vyviesť svoje ženy. A vôbec sa im nezdalo, že by im raz mal vládnuť slepý kráľ. A tak sa zaprisahali, že ten malý zámoček, kde žil princ so ženou, vyletí do vzduchu, čo sa aj čoskoro stalo. Jedného večera si obaja zo zámočka vyšli do svojej malej záhradky, aby sa tam nadýchali čerstvého vzduchu a posadili sa pod lipu. Tu si princ stiahol z prsta to jediné, čo sa mu podarilo zachrániť zo zámku, svoj zlatý prsteň, a strčil si ho do úst, lebo si chcel urobiť kratochvíľu a počúvať, čo si rozprávajú vtáky. Tu na lipu priletely tri vrany a dali sa hneď krákať. Tá prvá povedala:
„Ja viem niečo, čo by ste iste aj vy rady vedeli!“
„Čože je to?“ pýtali sa tie druhé dve. „My tiež niečo vieme.“
„Na druhej strane u richtára chcípol kôň, to bude chutná a výborná mršina!“ povedala prvá vrana. Tak sa dali krákať aj tie druhé dve.
„Ja viem niečo iné, keby to vedeli tí dvaja, čo tu sedia pod stromom, tak by tu nesedeli.“
„A čože to je?“ opýtali sa tie druhé dve.
„Dnes večer okolo desiatej hodiny vyhodia zámoček, kde obaja bývajú, do vzduchu, tak to vymysleli dvorania.“ Teraz prehovorila tretia vrana:
„Ja viem niečo, čo keby ten slepý vedel, to by bol až rád.“
„A čože to je?“ pýtali sa tie druhé dve.
„Tejto noci medzi jedenástou a dvanástou hodinou padá z neba rosa, kto si ňou potrie oči, ten na mieste opäť uvidí. No, teraz poletíme k tomu mŕtvemu koňovi, kým ho neodnesú.“ Tak sa vrany zdvihli a odleteli preč. Princ si navliekol prsteň opäť na prst a povedal svojej žene:
„Poď, pôjdeme od zámočka kúsok ďalej, je taký krásny večer.“ A ona ho nasledovala. Keď boli sotva štvrť hodiny ďaleko, zrazu sa zablyslo a potom to zapraskalo, ako keby zrazu vypálilo tisíc kanónov. Princezná sa zľakla, až bezvládne klesla k zemi; keď jej potom princ všetko porozprával, tu sa zaradovala a ďakovala Bohu za záchranu ich života a ľahli si v lese na odpočinok pod jeden strom.
Dievča čoskoro zaspalo, ale chlapec bol na stráži. Keď bolo krátko pred dvanástou, tápal okolo seba rukami v tráve a rosou, ktorá mu na nich ulpela, si potrel prázdne očné jamky. Čím viac si ich potieral, tým viac sa mu rozjasňovalo, a keď si ich pretrel po tretí raz, opäť uvidel mesiac, ako žiari cez stromy, a opäť uvidel svoju milovanú ženu, ako tam celá prekrásna ležala v mesačnom svite. Z čírej radosti a blaženosti ju pobozkal, tu sa zobudila a pozrela sa naňho a takmer by ho nepoznala, tak jasne a nádherne mu žiarili oči. Princ tou zázračnou rosou naplnil fľaštičku a zavesil si ju na krk, lebo si pomyslel, kdovie či ju niekedy nebude potrebovať. A tak prerástlo to veľké nešťastie, ktoré ich predtým stretlo, vo veľké šťastie a oni boli napriek všetkej svojej biede tými najbohatšími ľuďmi na svete. Ale mali zažiť ešte mnohé trápenia a čas ich skúšky nebol ešte ani zďaleka na konci. Ráno šli ďalej tým lesom a živili sa koreňmi a bylinkami. Ale keďže princezná nebola takej chôdzi zvyknutá, bola čoskoro unavená a okolo poludnia si sadla pod jeden dub, položila si hlavu do princovho lona a zaspala. On ju radostne pozoroval, ako jej krása žiari, tu uvidel na jej krku visieť vrecúško na šnúrke a keď ho opatrne otvoril, našiel vo vnútri drahokam, ktorý sa mu tak páčil, že šnúrku rozviazal a kameň si dlho prezeral. Ale keďže chcel vidieť aj hru slnka na tom kameni, tak ho položil do trávy vedľa seba, vzal princezninu hlavu zo svojho lona a položil ju na machový vankúšik z listia, ktorý predtým pripravil. Keď sa však načiahol po svoj kameň, mal ho nejaký krkavec a hral sa s ním. Princ po ňom skočil, ale krkavec odletel kúsok ďalej a sadol si neďaleko odtiaľ na jeden strom. Princ ho prenasledoval a hodil po ňom kameň, krkavec však poskakoval z konára na konár, zo stromu na strom, až napokon úplne zmizol v krovi. Smutný chlapec sa vydal na cestu späť, ale nenašiel ju a zablúdil a blúdil stále hlbšie a hlbšie do lesa a bol stále nešťastnejší. Tu cestou stretol nejakého urodzeného pána a pýtal sa ho na strom, pod ktorým spala jeho žena, ale muž mu nevedel pomôcť a povedal:
„Takýchto stromov máš v tomto lese tisíce, ten už nenájdeš. Poď so mnou a nebudeš sa mať zle.“ Tak šiel s tým pánom do jeho krásneho mramorovo bieleho domu, vnútri sedelo jedenásť chlapíkov pri bohato prestretom stole a nechali si chutiť. Ten muž im povedal:
„Teraz je váš počet plný, teraz vás je dvanásť, zostanete tu rok a deň a budete mať všetkého dostatok, ale na konci toho roka musíte uhádnuť tri hádanky. Komu sa to podarí, dostane mešec zlata, ktorý sa nikdy nevyprázdni, kto však neuhádne, ten zomrie.“ Tu sa tých jedenásť zaradovalo a výskalo a toho pána velebilo a radovalo sa na zbláznenie; a tak to šlo po celý rok. Často volali na princa, aby sa na ich veselení tiež podieľal, ale on bol tichý, držal sa späť a ich si nevšímal, jedol a pil málo, lebo bez prestania myslel na svoju úbohú ženu.
Teraz sa pozrieme, ako sa jej darilo. Keď sa zobudila a svojho muža nikde nevidela, dlho ho volala a prirodzene zbytočne. Tu zrazu pocítila, že nemá na krku svoje vrecúško, a tu si pomyslela, že jej ten kameň ukradol a potom s ním ušiel. Tá myšlienka ju tak trápila, že keby nebola taká zbožná, sama by sa zo sveta zbavila mizernou smrťou, ale takto svoj horký osud poručila do rúk Božích a vliekla sa tým lesom ďalej, kým neprišla k moru. Tam pri brehu kotvila loď, tak sa nalodila a po mnohých týždňoch vystúpila na breh v cudzej krajine. Išla a išla, kým v diaľke nezazrela zámok, a keď prišla bližšie, spoznala, že je to zámok, na ktorom ju vyslobodil princ. Tu do nej vstúpila radosť, lebo si myslela, že jej muž musí byť tam a keď ju opäť uvidí, nedokáže ju zapudiť. A tak išla na zámok a pýtala sa na princa, sluhovia jej práve chceli porozprávať o jeho smutnom osude, keď sa tu objavila kráľovná a spoznala ju:
„Ach, to si ty? Čo tu robíš?“ pýtala sa jej zlá žena, tu jej princezná porozprávala, ako hľadá svojho muža, ktorého stratila v lese. „Poď so mnou dnu.“ povedala kráľovná, keď ju princezná nasledovala, rýchlo zamkla dvere a zavolala sivého starca. Dievča schmatli, vylúpli jej oči a hodili do leviej priekopy. „Tam môžeš hľadať svojho muža.“ volali na ňu posmešne. Ale levy neroztrhali ani princeznú, mladé levy jej lízali prázdne očné jamky, až ich vyliečili a starí jej nosili obživu, takže sa zachovala pri živote.
Zatiaľ v lese uplynul rok a tých jedenásť chlapov na tie tri hádanky ani raz nepomyslelo, o to viac na ne myslel princ a rozmýšľal a rozmýšľal, čo by to asi mohlo byť, ale nič ho nenapadlo. Jedného večera sa posadil v lese pod jeden dub a tu priletely tri pustovky, zleteli dolu do lístia toho duba a začaly štebotať.
„Čo si tak môžu rozprávať?“ pomyslel si princ, položil si pod jazyk prsteň a načúval.
„Hejsa, bratia,“ povedala prvá pustovka, „ráno budeme mať veľký sviatok, jedenásť tučných tovarišov a jedného chudého princa.“
„Ako to myslíš?“ opýtala sa tá druhá.
„Zajtra musí uhádnuť tri hádanky a nevedia ani jednu.“ povedala tá tretia.
„A vy ich viete?“ opýtala sa tá druhá a ony začaly kričať jedna cez druhú:
„Ja! Ja to poviem!“
„Tak začni ty.“ povedala tá druhá a tá prvá začala:
„Tá prvá hádanka je, z čoho je postavený ten dom, tá druhá, odkiaľ je to jedlo a tá tretia prečo nie je v dome tma ani v noci.“
„No a ty nám povedz riešenie.“ povedala druhá pustovka tej tretej. „Ten dom je postavený z kostí úbohých hriešnikov, to jedlo pochádza z kráľovského stola a večné svetlo je v tom dome od drahokamu, ktorý ten čarodej v podobe krkavca tomu úbohému princovi ukradol v lese a zavesil na strechu domu.“ Keď pustovky dohovorily, zdvihly sa a letely ďalej. Rozradostený princ si spokojne ľahol a po prvý raz za celý rok pokojne zaspal. Druhého dňa chlapi opäť zasadli k hodovaniu a hrám, tu sa objavil ten pán z lesa a volal už z diaľky:
„Teraz, milí braši, sa postavte do radu, budete hádať hádanky.“ Tých jedenásť nestratilo dobrú náladu a princ sa postavil na samý koniec radu. Pán sa opýtal:
„Z čoho je postavený tento dom?“
„Z pálených tehál.“ povedal ten prvý.
„Z lomového kameňa.“ povedal ten druhý.
„Z ílu a dreva.“ povedal ten tretí a tak ďalej až došlo na princa a ten povedal:
„Z kostí úbohých hriešnikov.“
„Ty si uhádol.“ povedal ten pán a opäť sa opýtal:
„Ďalej mi povedzte, odkiaľ pochádza vaše jedlo!“
„Predsa z kuchyne!“ volalo tých jedenásť, ale princ povedal:
„Z kráľovského stola.“
„Ty si uhádol.“ povedal pán:
„A do tretice mi povedzte, prečo je v dome aj v noci také svetlo ako vo dne.“
„Od nejakej lampy.“ volalo tých jedenásť hneď, ale princ povedal:
„Od drahokamu, ktorý si mi ako krkavec ukradol a zavesil na strechu.“
„Ty si uhádol a tu je mešec zlata, ktorý sa nikdy nevyprázdni.“ povedal ten pán a dal mu mešec, ale tým jedenástim zrazil hlavy. Medzitým vošiel princ do domu a vzal si svoj drahokam a putoval ďalej svojou cestou tým lesom, kým nedošiel k samotnému moru. Tak šiel ďalej až do prvého prístavu, kde si najal loď.
„Pri tom všetkom nešťastí som mal toľko šťastia,“ pomyslel si, „kdovie, či opäť nezískam ten zámok a k tomu svoju ženu.“
Bol tmavý temný večer, keď jeho loď pristála pri brehoch neďaleko zámku. Prezliekol sa za námorníka, vystúpil na zem a šiel na zámok. Potichu sa vkradol dovnútra a na povalu. Keď všetci spali, vystúpil na strechu a vliezol komínom do komnaty, kde vtedy našiel spiaceho starca. Prvé, čo uvidel, bola jeho snehobiela košeľa, ktorá ležala na zlatom okrúhlom stole. Navliekol si ju, schmatol meč, ktorý visel na stene, a dal sa prehľadávať komnatu, starec ležal v tej istej posteli ako predtým a vedľa neho kráľovná. Trikrát švihol princ mečom a dovnútra vpadli tí traja sluhovia a radostne ho zdravili ako svojho pána a kráľa.
„Zviažte tých dvoch a hoďte ich do klietky, kde ich budú držať ako dobytok.“ Zvolal, a tak sa stalo.
Kráľovná sa síce pokúšala lžami a pretvárkou princa popliesť, ale nepodarilo sa jej to, boli zviazaní a hodili ich do klietky. To prvé, čo mu sluhovia povedali, bolo, že tu bola princezná a pýtala sa po ňom. Tu mu srdce poskočilo novou nádejou. Vypytoval sa kráľovnej, kde princezná zostáva, ale ona nechcela nič povedať a márne ju hľadal v jej starom väzení. Tu mu na jeho zarmútenú myseľ prišlo, že by sa mal odvďačiť tým dobrým levom a vystrojiť im poriadnu hostinu. Nechal zabiť množstvo dobytka a sluhovia im museli to mäso znášať do levinca. A potom tam šiel sám, aby ich sám nakŕmil. Ach, môj ty bože, to bolo radosti, keď otvoril dvere a tam v levinci našiel opäť svoju milovanú ženu. Vzal ju do náručia a bolo to zase veľa šťastia v tom všetkom nešťastí. Ihneď ju zaviedol na zámok a očné jamky jej umyl rosou, ktorú vtedy nazbieral do fľaštičky, a ako blažene sa naňho za pár okamihov usmievala! Teraz boli až obaja plní šťastia a usporiadali jednu slávnosť za druhou, aby riadne oslávili svoje stretnutie.
Potom princ všetko po poriadku opísal svojmu otcovi, ako sa to všetko malo, a so svojou milovanou ženou sa vydal ku starému kráľovi, klietku s kráľovnou a tým starcom vzali so sebou, aby ich potom oboch odovzdal otcovi na potrestanie. Princ potom po ňom prevzal vládu, neskôr zdedil aj kráľovstvo svojej ženy a k tomu zámku patrilo tiež kráľovstvo, takže sa stal kráľom troch ríš.