Tri zakliate kniežatá

Kedysi za dávnych čias bol jeden bohatý zemän, ale veľmi márnotratný; v kocky hrať, hodovať, loviť bolo jeho najmilšou prácou v piatok i vo sviatok. Keď už takto celý svoj majetok premárnil, odsťahoval sa z mesta na starý zámok a tam žil so svojou rodinou ako chudák.
Mal manželku a tri dcéry, krásne, dobré, na vydaj. Ale keď sa stal núdznym úbožiakom, priatelia ho opustili a opustený žil na starom zámku. Jediným zemänovým rozptýlením bol lov. Raz, keď zase lovil, zatúlal sa do lesa a dlho nemohol nič uloviť, až mu tu zrazu cez cestu preskočí zajac. I namieri rýchlo, vystrelí a zajac padne; no ako k nemu beží, tu zrazu z húštiny sa vyrúti obrovský medveď, a zdvihnúc sa na zadné nohy, s načiahnutými prednými labami sa na zemäna sápe, s hrozným revom.
„Ako si sa mohol opovážiť zabiť môjho poddaného? Za to Ťa teraz buď zožeriem, alebo mi svoju najstaršiu dcéru za ženu dáš!“ zamumlal medveď, a labisko položiac zemänovi na plece, vycenil na neho zuby.
Čo mal robiť ..... chtiac-nechtiac musel povedať, že ju dá, ak nechcel byť roztrhaný.
„Za sedem týždňov si po ňu prídem,“ zamumlal medveď a v hrmote praskajúceho mu pod nohami chrastia odišiel. ..... Preľaknutím zastavená krv v žilách zemänových začala hrať, keď medveď odišiel, ale pri pomyslení na sľub a na dcéru sa mu oči zalievali. Smutný šiel domov a ešte smutnejší vkročil do izby; a keď sa ho najstaršia dcéra pýtala, ako sa mu darilo, a zajaca z rúk mu brala, nemohol sa zdržať plaču. I bolo hneď vypytovanie, čo sa stalo, prečo je otec smutný, žena, dcéry okolo neho, a čo sa mu stalo, aby povedal. Nemohúc sa im dlhšie ubrániť, začal rozprávať, čo sa mu prihodilo:
„Nešťastná to bola hodina Tvojho narodenia,“ dodal, „a mojej ešte nešťastnejšia, lebo som Ťa medveďovi dal, a za sedem týždňov si po Teba príde!“
Matka, dcéry začali nariekať a plakať, len najstaršia mlčala, potom povedala otcovi:
„Netrápte sa, milý otec, za Váš život ja rada svoje šťastie dám, keď už je tak súdené!“
Nebolo jej, pravda, ľahko, keď na medveďa pomyslela, ale nechcela ešte viac ťažiť otcovi srdce.
S bolesťou čakali siedmy týždeň a otec len stále myslel, ako by si dcéru predsa len zachoval. I zvolal teda okolitých susedov a kohokoľvek známeho, aby na ten deň k nemu prišli na svadbu. I neodoprel mu to nikto; v určený deň sa do zámku zišlo množstvo hostí a medzi nimi mnoho smelých junákov, všetko ozbrojené, lebo starý zemän tak žiadal. Keď sa zišli, zveril im svoje nešťastie a o pomoc proti medveďovi ich žiadal. Veľmi radi mu všetci pomoc sľúbili a každý sa chystal krásnu pannu medvedej ohavy zbaviť. ..... Ale ženích neprichádzal, už sa slnko cez poludnie prevalilo, a ženícha nikde. V tom zahučí tichá, krásna hudba, ale z diaľky, akoby pod zemou vyhrávala, avšak čo chvíľa hlasnejšie, krajšie znela a bližšie sa niesla. Za chvíľu zadunela zem pod dupotom konských kopýt a z lesa vychádza dlhý rad pozlatených kočov, na slnku sa trblietajúcich. Idú priamo do zámku a na dvore zastavia. Šesť bujných koní hrabe zem pred najkrajším kočom a z neho vyskočí mladé knieža, krásne ako ruža, od zlata a drahého kameňa sa skvejúce ako lúka pred pokosením od kvetov. Za ním všetka družina z vozov vyskákala a v pätách za ním do zámku kráčala. Oči všetkých spočinuli na novoprišlých hosťoch, hlavne však na kniežati, ktorému rovného nebolo medzi prítomnými. Klaňali sa mu, vítali ho, a ono pekne ďakujúc na všetky strany, k starému zemänovi sa uberá a bez všetkých okolkov prosí, či by mu najstaršiu dcéru za ženu dať nechcel.
„Zo srdca rád by som Vám ju dal, krásne knieža, ale prisľúbil som ju jednému medveďovi, ktorého práve teraz čakáme,“ ospravedlňoval sa starý zemän.
„Ej, čo je po medveďovi,“ usmialo sa knieža, „medveď nech má medvedicu a krásnu pannu dajte mladému junákovi, ktorý ju bude vedieť milovať.“
Starý zemän sa dal rád presvedčiť a súhlasil, ak sa to aj dcére bude páčiť. Dcéra nebola proti, veď sa jej naozaj bolo čo páčiť. A tak sa z medvedej svadby stala kniežacia!
Knieža dalo hneď z koča zložiť truhlicu zlata, ktorú starému zemänovi darom doviezlo. Potom bol sobáš a hneď po sobáši hostina.
Hostina bola veselá! Krásna muzika hrala, panstvo spievalo, veselilo sa, akoby ani druhý deň svitať nemal.
Veselá to bola svadba, ale krátka. O niekoľko hodín kázalo knieža zapriahať, so všetkými sa pekne rozlúčilo, mladú svoju ženu k sebe do najkrajšieho koča vysadilo a von z brány k lesu hrmel celý rad kočov, až iskry od zeme lietali. Starý zemän čakal so strachom medveďa, ale medveď neprišiel. Zemän, majúc peňazí dosť, začal starý spôsob života: dával hostiny, hral v kocky, lovil, jazdil a peniaze očividne miznú. Priatelia ho mali zase radi, na rukách by ho boli nosili.
Márne opatrná žena napomínala, zemän nedal pokoj, až boli peniaze preč; ako prvý raz, tak ho priatelia zase opustili a zostal s rodinou sám. Raz vzal zase pušku a podľa zvyku šiel do lesa; zver nebola ani na videnie, vysoko vo vzduchu len jastrab krúžil. I namieril naň zemän, vystrelil a jastrab z výšky dolu sa rúti; avšak len čo jastrab na zem dopadol, zahučalo to lesom, akoby ním víchrica lomcovala, a ako šum vetra zatočil sa nad zemänovou hlavou obrovský orol.
„Ako si sa mohol opovážiť zastreliť môjho poddaného?“ skríkol naň orol. „Za to Ťa buď roztrhám, alebo mi svoju prostrednú dcéru dáš za ženu. Vyber si, čo chceš!“
Nebolo z čoho vyberať, lebo orlí zobák nad ním sekal ako kováčske kliešte a pazúry ho len-len že neuchvátili. Sľúbil teda prostrednú dcéru svoju orlovi za ženu.
„Za sedem týždňov si po ňu prídem!“ zavýskol orol, a ako šum vetra vysoko do vzduchu zakrúživ, kdesi za horami zmizol. Smutný, zarmútený vracal sa zemän domov a veľké si robil výčitky, že dcéru takto zapredal. No ale stalo sa a už sa odstať nemohlo. Rodina hneď spozorovala, že sa otcovi čosi nemilé prihodilo, ale hoci na neho otázkami dotierali, predsa im to dlho povedať nechcel, až mu napokon srdce pretieklo a všetko povedal. Matka nariekala, ale prostredná dcéra utešovala rodičov:
„Ach, rodičia moji, netrápte sa pre to, veď ja si rada vezmem orla, kráľa vtákov, keď je mi už tak súdené; dúfam, že aj tam mi dobre bude.“
Keď nebolo inak, tešili sa rodičia aspoň tým, že dcéra nezúfala; ale zármutku sa predsa len zbaviť nemohli. O sedem týždňov mala byť svadba, a starý zemän i žena dali, čo mali najlepšieho ešte vo svojom dome, aby vystrojili poriadne veselie. Aj si myslel starý zemän, keď orol príde, že toľko mužov strelnou zbraňou ozbrojených ho ľahko sprovodí a nevestu mu nedajú. ..... Už nastal posledný deň siedmeho týždňa, už všetko čakalo, mladí junáci mali pušky nabité, aby orla privítali, nevesta hoci statočná, predsa smutná bola, ale orol nikde! ..... Keď slnko ukazovalo na poludnie, tu sa ozvala kdesi z diaľky príjemná hudba, a čím bližšie sa niesla, tým krajšie a ľúbeznejšie znela. Stíchli hostia, počúvali, čakali; i zaduní zem pod konskými kopytami a z lesa vychádza rad pozlatených kočov, a kým by si päť napočítal, sú na dvore. Prvý voz bol najkrajší a v ňom sedelo mladé knieža, trblietajúce sa od zlata a drahých kameňov ako nebo od hviezdičiek.
Ako na dvore zastavili, samo prvé z voza skočilo a za ním vyskákala aj všetka jeho družina. Hoci aj ostatní draho oblečení boli, predsa každý len krásu a bohatý odev kniežaťa obdivoval; knieža však šlo priamo k starému zemänovi, poklonilo sa mu a bez všetkých príprav prosilo, či by mu prostrednú dcéru za ženu dal. „Moje najväčšie šťastie by bolo, keby som Vašu žiadosť splniť mohol a Vás, krásne knieža, synom nazývať, ale sľúbil som žiadanú dcéru jednému orlovi za ženu, a teraz si po ňu má prísť.“
„Ej, nerobte si z toho žiadne starosti; orol nech si vezme orlicu, junákovi dajte dievčinu, ktorý ju bude vedieť milovať,“ odpovedalo knieža s úsmevom. Čo mal zemän povedať; súhlasil, ak to dcére proti mysli nebude. Isteže, dcére krásne knieža milšie bolo ako orol, a hoci aj kráľom vtáctva bol. Keď mal súhlas otca i dcéry, prikázalo knieža zložiť dve truhlice zlata a striebra, čo priniesol otcovi darom. Potom bol sobáš a hneď aj hostina. ..... Nikomu by sa nebolo zdalo, že to tak dopadne; namiesto potýčky s divým orlom veselá zábava a ples. Nedlho, čo veselie trvalo, a už kázal mladý zať zapriahať, a pekne sa všetkým do priazne odporúčajúc, mladú svoju paňu do koča k sebe vysadil a von bránou leteli k lesu, hustý oblak prachu za sebou nechávajúc. Dlho sa pozerali hostia za odídenými a matka si trochu poplakala, ale čo, veď sa nedostala orlovi, ale krásnemu kniežaťu, a orol keby prišiel, vyplatili by ho ..... avšak márne orla čakali ..... neprišiel.
Zase bol zemän bohatý, zase mal dosť priateľov, a staré vášne s peniazmi sa vrátili, ale vyberie sa aj hlboká studňa, rozkotúľalo sa aj bohatstvo zemänovo, až na toľko, čo stačilo skromne žiť so ženou, dcérou a čeľaďou na starom zámku. Nechodil už za zverou ani na vtákov s puškou, ale ryby loviť chodil; to bola nevinná zábava.
Jedného dňa, keď mu prišla zase chuť vyjsť si na ryby, vzal udicu a šiel. Cestou premýšľal všelijako o svojom živobytí a myslel si, keby kedy zase k nejakému bohatstvu prísť mal, že by ho už nepremárnil. I šiel hustým lesom, a keď z neho vyšiel von, ocitol sa v doline, ku ktorej sa vrchy a stráne zo všetkých strán povoľne dolu ťahali; uprostred bolo zelenkavé jazero, pri ktorom zemän ešte nikdy nebol. Keď k nemu prišiel, hodil hneď udicu do vody, tešiac sa, že bude hojný lov; a naozaj, sotva muškou navnadená udica do vody sa namočila, už prilákala lačnú rybku, ktorá sa po krátkom snažení mušku chytiť sama zadrhla. ..... A po nej druhá, tretia a viac ich. Zemän mal radosť, že sa mu lov darí; ale netrvala tá radosť dlho!
Náhle sa jazero od samého spodku vzburilo a s hukotom vlny vysoko vyhadzovalo; vo vlnách pleskal sa obrovský rybí chvost. Vlny hnali sa k brehu a z príboja vyvalila sa na breh nevídane veľká ryba. ..... V rozovretom chrapúni mohol sa voz pohodlne obrátiť.
„Ako si sa mohol opovážiť moje poddané hubiť?“ zafrfľala ryba, „za to Ťa buď hneď prehltnem, alebo mi dáš svoju najmladšiu dcéru za ženu. Zvoľ si, čo chceš!“
Ťažká voľba pre úbohého zemäna, vidiaceho pred sebou široko otvorené rybie hrdlo! Pokiaľ mu strachom možno bolo s rozumom sa poradiť, nevedel inej rady život si zachrániť než dcéru rybe sľúbiť. To aj urobil.
„Za sedem týždňov si po ňu prídem!“ zafrfľala ryba, silným mľasknutím papuľu zavrela a do vody sa vrhla, až vysoko vlny na breh sa vyhodili. Potom rýchlo na dno sa ponorila a do piesku zaryla, až sa jazero zakalilo.
Viac ju zemän nevidel. Ako čistú vodu jazera, tak zakalila ohavná ryba aj dušu zemänovu. Smutný, rozosmutnený šiel domov; jediné mal ešte potešenie, najmladšiu, najmilšiu dcérku, a tú mal tak zbytočne stratiť.
Došuchtal sa domov ako nočný mrak! Dcéra, matka hneď okolo neho, čo je smutný, čo sa mu stalo, ale on dlho povedať nemohol, čo ho tlačí, ale napokon predsa len povedať musel, nebolo nič platné.
„Už som dve dcéry akoby stratil,“ povedal s plačom, „pretože pánboh vie, kde sú a čo sa s nimi stalo, keď o nich ešte žiadne správy nemám. No ale predsa aspoň to viem, že som ich ľuďom do rúk odovzdal, ale Teba, dieťa moje, som sľúbil, lebo som sľúbiť musel, ohavnej rybe za ženu! Ach ja nešťastný otec!“ a plakal ako dieťa a matka ešte viac nariekala. Aj dcéra bola zarmútená; sestry jej sa aspoň za pekných mužov vydali, ale ona za obludu ísť mala. Bolo jej čudno okolo srdca, keď na to pomyslela, a jediná jej nádej bola tá, že azda ryba nepríde, ako neprišiel ani medveď, ani orol.
Pozval si zemän na určený deň zase starých svojich priateľov, ktorí sa na pitku a hody prosiť nedali a zo starej známosti zemänovi sľúbili, že dcéru jeho chrániť budú a rybu že zabijú. Keď určený deň svitol, schádzali sa hostia zo všetkých strán, mladí, starí, na obranu peknej panny. Už bolo poludnie, už bolo aj po poludní, a ryba nikde! ..... Ale tu náhle zahučí pekná hudba kdesi ďaleko, akoby pod zemou vyhrávala, a čím bližšie sa niesla, tým krajšie, hlasnejšie znela. Za chvíľu zadunela zem pod dupotom konských kopýt a z lesa vychádzal dlhý rad pozlatených vozov a priamo k zámku. ..... Kým by si päť prstov napočítal, a boli na dvore. Prvý voz bol najkrajší a v ňom sedelo knieža samo, také krásne a bohato oblečené, že mu na svete rovného nebolo a nebude.
Skočiac z voza, šlo priamo k zemänovi a družina jeho za ním. Predstúpiac pred neho, uklonilo sa a začalo ho pekne prosiť, či by mu nechcel dať svoju najmladšiu dcéru.
„Samozrejme že by som Vám ju, krásne knieža, rád dal a radoval sa, že moja dcéra šťastná bude, ale sľúbil som ju jednej ohavnej rybe, ktorá si teraz po ňu prísť má.“ povedal zemän.
„Ej, čo nám po rybe, ryba nech má rybu a mne dajte krásnu svoju dcéru, nech ju k srdcu pritisnem a domov odvediem,“ odpovedalo knieža, lahodne sa usmievajúc.
Súhlasil zemän, ak aj dcéra súhlasí. Ale kto by mal ochotnejšie súhlasiť než ona! Dobrá to výmena, za rybu krásneho junáka! Keď aj dcéra súhlasila, prikázal ženích zložiť pre otca dary; boli to tri truhlice zlata a striebra. Boli hneď sobáš a po sobáši hostina! ..... Svadba tá bola zo všetkých najveselšia, hudba, čo knieža si doviezlo, hrala noty, aké kedy svet vymyslel, že sa aj starým pánom žily rozohrali, a len-len že si medzi mládežou nezatancovali! Ale keď boli v najlepšom, prikázal mladý zať zapriahať a za chvíľu sa pekne so všetkými rozlúčil, nevestu k sebe na voz si posadil a von bránou leteli vozy s hrdými koňmi, že len tak za nimi dunelo.
Ryba neprišla.
I mysleli priatelia bohatého zase zemäna, že bude s nimi hrať, loviť, skrátka taký život viesť, ako vždy predtým viedol, ale tentoraz sa zemän dal na pokánie; umienil si peniaze šetriť, aby nepadol zase do chudoby. Stál verne v slove. Jediné, čo jeho i manželku jeho trápilo, bolo to, že nevedeli, kam sa predsa deti ich podeli, a matka želela často, že osamela ako tá lipa, keď jej halúzky osekajú.
I vyslyšal boh jej želanie a obdaril ju na staré roky synkom; i ďakovali za ten dar obaja s nemenšou radosťou než za prvé svoje deti, a že ho radi videli, dali mu meno Radovid. Rástol chlapec a stal sa z neho krásny, dobrý junáčik. Otec ho vyučil, ako sám vedel, i v zbroji ho cvičil, takže z neho vyrástol chlapík, ako sa patrí. Stal sa jedinou radosťou svojich rodičov, a tešili sa, že bude opatrovať ich starobu.
Zemän prísne zakázal všetkým sluhom, aby sa pred synom ani najmenšia zmienka o dcérach nerobila, aby sa mladý Radovid ani nedozvedel, že sestry kedy mal. Ale mladý junák videl, že majú rovesníci jeho sestry, i pýtal sa, prečo on ich nemá. Ale rodičia mu to vyhovárali, že nemá každý brat sestru, že on ich tiež nemal, ale syn videl, že sú pohnutí a že matke slzy v očiach hrajú, a preto si to nedal vyhovoriť. Mal starú pestúnku, ktorá mu však nič odoprieť nemohla; k tej sa obrátil a tak dlho sa jej prilichoťoval a ju prosil, kým mu všetko nevyrozprávala, ako sa čo stalo s jeho sestrami a že nikto nevie, kde sú. ..... Ona aj sestry jeho vychovala.
Keby dobrá starenka bola tušila, čo z toho vyjde, bola by si radšej jazyk na uzol zviazala. Len čo sa pravdu mladý junák dozvedel, umienil si sestry vyhľadať. Ako sa rodičia zľakli, keď im úmysel svoj oznámil, nemožno povedať; otec prosil, presviedčal, matka plakala, ale všetko márne, úmysel jeho bol neochvejný, ani slzami matkinými, ani prosbami otcovými nedal sa obmäkčiť.
„Ja musím sestry svoje vidieť,“ povedal, „a keby aj na inom svete boli. A okrem toho mi na škodu nebude vo svete šťastie skúsiť. Nech bude ako bude; len mi, otec, dobrého koňa dajte a dobrú zbroj, ktorá mi i do neba i do pekla cestu prerubávať bude!“
Keď to rodičia počuli, videli, že nie je pomyslenia, aby sa dal synček presvedčiť, a teda radšej otec hľadel všetkým potrebným ho zaopatriť. Dali mu teda na cestu peniaze, zbroj, dobrého koňa i služobníctvo, aby sa mu nič zlé nestalo. Keď mal všetko pokope, rozlúčil sa so starými rodičmi i pestúnkou a na cestu do sveta sa vydal. Išli priamo k lesu, odkiaľ a kade, ako mu otec povedal, kniežatá prichádzali i odchádzali. ..... I viedla ich cesta ďalej a ďalej horami, dolinami, až sa dostali do hustých lesov, tisícročnými stromami zarastených. Strom vedľa stromu, pod stromami husté krovie; museli si každý krok cestu prerubávať. A nebola by ich tá cesta mrzela, keby potravy bývalo, ale tú už spotrebovali, a ľudské obydlie ani na videnie. I nútili sluhovia pána, aby ustal, a nechceli ďalej, že v lese zahynú, ale on na nich nedbajúc len ďalej rúbal a rúbal. ..... I prišli po biede, po núdzi do hustého hlbokého lesa, a tu kone, akoby ich k zemi pripútal, ani len o krok ďalej ísť nechceli, keď ich však nazad obrátili, veselo zarehtali.
Bola to hraničná čiara, cez ktorú nikto prejsť nemohol, jedine mladý synček zemänov Radovid. Keď to zbadal, dal kone sluhom a povedal im:
„Nie je Vám súdené túto čiaru prekročiť, priatelia moji; vráťte sa domov k mojim rodičom, pozdravujte ich, a že sa nevrátim naspäť, kým sestry nenájdem. I môjho koňa so sebou vezmite, lebo mi ho nie je v týchto lesoch treba.“
Sluhovia sa teda vrátili domov a on sám hustým lesom ďalej sa predieral, cestu si šabľou klčujúc. Už prešiel dva vrchy a dve doliny, už aj tretiu, keď tu prišiel k veľkej skale. V skale bola puklina a z tej pukliny vychádzali modravé obláčiky dymu. I puklina i dym padli mu hneď do oka. „Eh,“ myslí si, „a keby tam aj nejaká ježibaba bývala, predsa len pôjdem dnu,“ a bez dlhého rozmýšľania ku skale sa bral, a keď prišiel až k pukline, kadiaľ vychádzal dym, videl, že je síce úzka, ale že sa predsa nejako pretlačí. I vliezol teda do nej, ale čím ďalej šiel, tým viac sa rozširovala, až mohol celkom voľne ísť, len že bola tma v nej ako vo vreci. Kus ďalej videl čosi sa blýskať ako ohníček, a čím ďalej šiel, tým bolo jasnejšie, a tu náhle ocitol sa vo veľkej, ako izba vytesanej jaskyni; uprostred oheň horel a jaskyňu osvetľoval. Pri ohni sedela pekná pani, hrajúca sa s dvoma medvieďatami. Zbadajúc pred sebou človeka, vyskočila a s údivom vykríkla:
„Ach, kde si sa tu vzal, človeče boží? Veď tu nevidieť ani vtáčika, ani motýlika, nieto človiečika. Uteč, ako môžeš, lebo keď môj muž príde, hneď Ťa roztrhá!“
„No, kde som sa tu vzal,“ odpovedal Radovid, „idem sestry hľadať, ktoré sa za tri kniežatá vydali,“ a začal pani rozprávať, čo mu pestúnka rozprávala. Pekná pani spoznala hneď z jeho reči, že to jej brat, lebo to bola zemänova najstaršia dcéra. Privítala ho s veľkou radosťou a hneď sa k nemu posadila a musel jej o domove rozprávať. Ale sotva začal rozradostený brat rozprávať, ozvalo sa pred jaskyňou nahnevané mrmlanie medveďa, a na prosbu sestrinu rýchlo skočil Radovid pod koryto, v kúte zastrčené. ..... Len čo sa ukryl, už sa medveď do jaskyne vrútil, muž krásnej jeho sestry, a čuchajúc po kútoch zareval:
„Ženo, čuchám ľudinu, sem s ňou, nech ju roztrhám!“
„Ach, mužíček môj drahý, kdeže by sa tu človek vzal, veď tu nie je ani vtáčika, ani motýlika, nieto človiečika! Len sa upokoj,“ chlácholila ho žena. Ale medveď nič nedbal a len nepokojne po jaskyni behal a revel, že sa to až v tretej doline ozývalo. „Keď mi ho nechceš dať, tak si ho sám nájdem!“ a s týmito slovami hnal sa ku korytu. Už ho prevrátil, vtom udrela dvanásta hodina ..... jaskyňa sa zatriasla a v krásny, veľký zámok sa premenila, medveď v krásne knieža a medvieďatá v pekných chlapcov. S medvedou podobou prešla kniežaťu aj divosť a namiesto rozdrápania radostne švagra bozkávalo a objímalo, rado, že ho neroztrhalo. ..... Po srdečnom privítaní sa dali do rozhovoru; Radovid rozprával o rodičoch, knieža a kňažná o svojom stave.
„Videl si, milý švagor, že som zakliaty v medveďa, a rovnako sú zakliati aj moji mladší bratia, prostredný v orla, najmladší v rybu. Zakliatie naše trvá dvanásť hodín a v tú dobu sa my v ohavné netvory premeníme, po krajine túlame a divokosťou svojou ľudí trápiť musíme. Naša družina i všetko panstvo sa premení v zver a zámky a dediny sa zmenia v pusté lesy a skaly. Keď určená hodina odbije, dostávame svoju ľudskú podobu a kraje naše ožijú. A tak to je každý boží deň! Že sme kvôli našej sestre zakliati, viem, ale ako by si nás mohol vyslobodiť, neviem, i pochybujem, že by to možné bolo, lebo strašné sú putá nášho zakliatia. No ale keď si si tak umienil, skús to: Choď k môjmu mladšiemu bratovi, azda Ti ten bude môcť niečo poradiť. Odo mňa si vezmi aspoň tento chlpček z medvedej srsti, ktorý Ti dobre pomôže. Keď budeš v nebezpečenstve, len ho pomädli, a hneď Ti šesť medveďov príde na pomoc.“
S radosťou prijal Radovid chlpček a dobre si ho ukryl; ku všetkému bol ochotný, len o to prosil švagra, aby mu cestu k bratovi ukázal, čo on veľmi rád sľúbil. Keď si to všetko povedali, svojho milého hosťa štedro pohostili, zadupalo šesť krásnych koní pod oknami.
„Už Ťa koč čaká,“ povedal švagor, „a kone poznajú cestu. Choď s Bohom, lebo sa hodina môjho zakliatia približuje.“
Bolestne sa rozlúčili, lebo nevedeli, či sa zase kedy uvidia. Keď sa rozlúčili, sadol Radovid do koča a kone ako na vetre leteli s ním cez hory doly, až sa len tak za nimi práši. Práve prišli na hranice panstva švagrovho, keď osudná hodina minula; v tú chvíľu ocitol sa Radovid na zemi, namiesto koní videl šesť myší utekať späť k lesu a z koča sa stala orechová škrupina. Sám stál v pustom lese pri potôčiku ako prst. Za potôčikom videl ťahať sa do lesa cestu, pustil sa po nej, nech by ho kamkoľvek zaviedla. Dlho šiel lesom, cez doliny, cez planiny a vrchy a všetku potravu, čo so sebou mal, už spotreboval, keď tu prišiel k jednému takému vysokému dubu, že mu rovného nevidel. Do šírky i do výšky rozkladali sa jeho konáre a medzi nimi hore stál dom. Ako to Radovid zbadal, pomyslel si hneď, že to bude obydlie prostrednej sestry. Dlho čakal, či sa ukáže, aby mu hore pomohla, ale nevyšla. I začal teda volať, čo hrdlo stačilo, a na dub búchať. Keď tak chvíľu volal a búchal, ukázala sa hore pekná ženská postava, pýtajúc sa:
„Kto to volá a búcha?“
„Ja som to, ja,“ volal Radovid, „Tvoj brat, sestra moja drahá; pomôž mi nejako hore sa dostať!“
„Môj brat?“ čudovala sa pani, „ja som žiadneho brata nepoznala. Ale nech si ktokoľvek, človeče boží, uteč, ako môžeš, lebo keď môj muž príde, hneď Ťa roztrhá!“
„Roztrhá, neroztrhá,“ odpovedal Radovid, „len mi pomôž, aby som sa hore dostal, potom Ti budem rozprávať, kto som a čo chcem!“ Dala sa uprosiť; spustiac dolu lano, pomohla Radovidovi vyštverať sa hore. Keď bol hore, sadol s paňou na hromadu machu k mladému orlíčaťu a začal sestre rozprávať, kto je a čo chce. Zaplakala sestra od radosti a brata objímala, ale aj strach mala, aby orol, keď príde domov, brata neroztrhal. ..... Len čo sa spoznali a privítali, zahučalo to vo vzduchu, akoby sa búrka valila, a to orol letel.
„Len, bratček môj drahý, rýchlo sa skry do tohto machu, azda Ťa nejako uchránim!“ prosila ho sestra.
Len čo sa skryl, už orol do hniezda sa vrútil, škriekajúc:
„Ženo, čuchám ľudinu, sem s ňou, nech ju roztrhám!“
„Ach muž môj drahý,“ chlácholila žena, „kdeže by sa tu vzala, veď tu ani vtáčika, ani motýlika nevidieť, nieto človiečika!“
„Keď ho nechceš vydať, nájdem si ho sám,“ zapišťal orol nahnevane a začal mach prehadzovať ..... už zadrapil aj do hromady, kde Radovid ukrytý ticho sedel, keď tu dvanásta udrela. V tom okamihu akoby sa zem zatriasla, domček na strome sa premenil v nádherný zámok, orol v krásne knieža, orlíča v pekného chlapčeka a všetko vôkol ožilo.
Rado bolo knieža, že svojho švagra neroztrhalo a s ním tešiť sa mohlo. Strojila sa hneď slávna hostina a Radovid musel rozprávať o rodičoch, a prečo prišiel. „Moji starí rodičia sa majú ako starí ľudia; zdravých som ich zanechal a so žiaľom som ich opustil; ale keď som chcel sestry i švagrov poznať! No, najstaršiu sestru už tiež poznám, i švagra, medveďa! ..... Švagor medveď,“ pokračoval ďalej, „mi rozprával, ako ste zakliati, a ja som si predsavzal Vás zo zakliatia vyslobodiť. Pýtal som sa švagra, ako by sa to mohlo stať, ale on mi poradiť nevedel, len ma k Tebe, drahý švagrík, poslal, že mi azda Ty niečo budeš môcť povedať.“
„Ach, švagrík môj drahý,“ odpovedalo knieža, „márne sa namáhaš, pretože pochybujem, že by si nás mohol vyslobodiť. Ťažké je naše zakliatie. V tom Ti ani ja poradiť neviem, ale keď si si už tak umienil, choď k môjmu najmladšiemu bratovi, ten Ti určite odhalí celé tajomstvo.“
„Pôjdem, pôjdem, len mi cestu ukáž.“
„Na hranicu svojho panstva Ťa dám odviezť a potom choď cestou, ktorá sa Ti ukáže. Keď pôjdeš tou cestou, prídeš k jednému jazeru; tam daj pozor, a kde sa bude z vody dymiť, tam skoč do vody. ..... Vezmi si týchto niekoľko orlích pier, a keď budeš v nebezpečenstve, len ich pomädli a hneď Ti šesť orlov príde na pomoc.“
Radovid švagrovi pekne poďakoval, pierka schoval a za chvíľu zadupalo šesť koní pod oknami.
„No, švagrík môj drahý,“ povedalo knieža, „už sa môj čas blíži; koč je už pre Teba pripravený, choď s Bohom, aby Ťa moja divokosť nezastihla.“
Bolestne sa rozlúčil Radovid s milovanou sestrou a švagrom, ktorí ho až k vozu sprevádzali. Ako sadol, dali sa kone do letu, a ako tátoši leteli cez hory, doly. Keď prišli na hranice, minula určená hodina a Radovid ako po prvý raz videl sa na zemi sedieť. Kone sa na vrabce premenili a voz na sliepčiu škrupinu. Zbadajúc pred sebou cestičku, spomenul si na švagrove slová a chutne sa po nej pustil. Ale dlho šiel a všetko zjedol, čo so sebou mal, kým prišiel do údolia k zelenkavému jazeru. Azda na celej ceste bol v tom okamihu najšťastnejší, lebo sotva pri jazere zastavil a po vode sa obzeral, videl blízko brehu z lesknúcej sa vody modrý obláčik dymu vyvierať a sem-tam sa rozlietať. Ani si nevydýchnuc, skočil do vody, práve tam, kde obláčik vystupoval. Šťastne zletel komínom dolu na ohnisko, na ktoré práve sestra oheň klásť chcela. Nevediac, čo sa to deje, odskočila polakaná do izby, brat však, skočiac z ohniska, bežal za ňou volajúc radostne:
„Neboj sa, sestra moja drahá, neboj, veď som to ja, Tvoj brat, prišiel som Ťa navštíviť!“
Prešiel sestru strach, keď videla pred sebou stáť človeka a sestrou pomenovať sa počula, hoci o bratovi nevedela. Preto povedala:
„Neklam ma sladkými rečami, pretože ja som žiadneho brata nepoznala, ale nech si ktokoľvek, človeče boží, povedz, kde si sa tu vzal, čo chceš!“
Tu Radovid všetko pekne sestre porozprával, kto je a prečo prišiel, a až vtedy sestra okolo krku mu padla a k srdcu ho pritisla. Bola radosť veľká obom, a ešte väčšia, keď sa aj švagor, ktorý už ako človek domov chodieval, vrátil. Žena mu do tretej izby v ústrety bežala, nevýslovnou radosťou volajúc:
„Muž môj drahý, poď, vidíš, brat môj prišiel, ktorého som ja ešte doma nepoznala.“
„Keď je to Tvoj brat, je môj milý švagor!“ vítalo švagra knieža ryba a hneď sa pýtalo na rodičov.
„Starých rodičov som doma zdravých zanechal, ale naozaj neviem, ako sa teraz majú a či sú živí, lebo som už dávno z domu odišiel. Chcel som sestry i švagrov hľadať a teraz som už všetkých videl. Ale ešte sa Ťa na niečo opýtať mám. Rozprával mi švagor medveď i orol, že mi Ty, milý švagrík, určite povieš, ako by som Vás mohol zo zakliatia vyslobodiť. Prosím Ťa teda, rozprávaj mi, prečo ste zakliati a ako by som Vás mohol vyslobodiť, lebo sa dovtedy domov nevrátim, kým Vás nevyslobodím, aj keby som mal zahynúť.“
„Ťažkú, nebezpečnú prácu si vzal na seba a neviem, či to dokážeš,“ povedal švagor ryba po dlhom rozmýšľaní, „ale keď si si to už predsavzal, pokús sa, možno sa Ti to podarí. Počúvaj: mali sme jednu krásnu sestru, ktorú jeden čarodejník chcel za ženu mať. Pretože ona sa za neho vydať nechcela a pretože ani my sme mu ju dať nechceli, rozhneval sa nevídane, sestru chytil, preč odniesol a nás všetkých troch zaklial, ako vieš. V tomto svojom zakliatí sa dovtedy trápiť musíme, kým buď ona sa zaň nevydá, alebo nás niekto nevyslobodí. Čarodejník je, aj s našou sestrou, v jednej jaskyni, do ktorej len jeden zlatý kľúč, čo neďaleko nej na vysokom strome zavesený visí, vchod otvoriť môže. Ale zvesenie toho kľúča je s veľkým nebezpečenstvom spojené. Vchod do jaskyne vedie cez dvanásť izieb, v trinástej spí čarodejník na lôžku, vedľa neho leží naša sestra v rakve. Nad ním visí zlatá trúba, na ktorú keď zatrúbiš, všetkých nás vyslobodíš. Ak nás chceš vyslobodiť, musíš to vykonať, ale musíš aj mnoho podstúpiť!“
„Trpieť som sa už na ceste naučil a nebezpečenstva sa nebojím. Poručené pánubohu, predsa len pôjdem! Len mi ukážte cestu!“
„Nuž pánboh Ti pomáhaj! Choď teda, cestu Ti rád ukážem,“ povedal švagor. Ešte svojho milého hosťa pohostili, ako najlepšie vedeli, potom bolestne sa rozlúčili a Radovid šiel ďalej cestou, ktorú mu bol švagor ukázal.
Dlho putoval a chodil po horách a vrchoch, až sa napokon k veľkému stromu dostal, na ktorom visel zlatý kľúč, zďaleka sa blýskajúc. Zbadajúc kľúč, zaradoval sa junák, že je pri cieli. Chvíľku si vydýchol a potom rýchlo na strom liezť začal. Šlo to, šlo, až vyliezol niekoľko siah vysoko, tu však náhle sa prižene šesť divých býkov a mocnými čelami začnú do stromu búchať, že sa ako prútik sem-tam kolísal. Málo chýbalo, že Radovid ako šiška dolu nespadol. Našťastie mu prišiel na myseľ dar švagra medveďa; rýchlo vyberie chlpček, pomädlí ho, a v tom okamihu kde sa vezme, tu sa vezme ..... šesť obrovských medveďov a oborili sa na býkov a na márne kúsky ich roztrhali. Vyslobodený z veľkého toho nebezpečenstva, škriabal sa horko-ťažko vyššie a vyššie, až sa k samému kľúču dostal. Už ho chcel zložiť, vtom priletí húf divých husí a začnú milého junáka zobákmi a krídlami biť. Ten však spomenul si hneď na orlie perá, rýchlo ich vyberie, pomädlí a v tom okamihu ..... kde sa vezme, tu sa vezme ..... šesť silných orlov priletí a za chvíľu je húf divých husí rozplašený a roztrhaný. Po premožení tejto druhej prekážky si Radovid kľúč bez ťažkostí zložil a späť dolu zliezal. Dobrý kus práce bol vykonaný, kľúč v jeho rukách, ale väčšie útrapy ho čakali!
Len čo si trochu vydýchol, šiel ku skalám neďaleko stromu sa vypínajúcim. Pozerá sa na ne zo všetkých strán, ale nikde ani dierky, nieto dverí! ..... Začal sa už obávať, že ani zlatým, ťažko získaným kľúčom si nepomôže, keď tu si spomenul, čo mu bol švagor ryba povedal, aby sa len kľúčom skaly dotkol, kdekoľvek sa dotkne, že sa mu otvorí.
Vzal kľúč, skaly sa dotkol; skala sa otvorila dokorán a Radovid vošiel do izby zo samého ľadu vytesanej. Zima čišela zo stien, až pálila, a nohy div že mu nepprimrzli. Ale on na to nič nedbal a rýchlo k druhým dverám pospiechal. Ako do druhej izby skočil, plameň ho ošľahol a izba bola plná ohňa. V tretej izbe ho privítalo syčanie hadov, a bolo ich ako rezancov, jeden cez druhého sa stáčajúc. Rýchlo prebehol náš junák po tých ohavách do štvrtej izby, ktorá ho privítala plná hnusných netopierov. I tými sa predral, a prebehnúc aj všetky ostatné izby, škaredšími a škaredšími netvormi naplnené, dobehol napokon ku dverám trinástej izby. Zľahka otvoril, ako tieň vošiel a ticho za sebou zavrel. Všetko našiel tak, ako mu švagor povedal.
Čarodejník strašnej podoby ležal ťažkým snom pripútaný na lôžku, vedľa neho na zemi v železnej rakve krásna, ale bledá, vyschnutá ženská postava; nad jeho lôžkom na stene visela zlatá trúba. Radovid, celý unavený, sadol do kútika, aby si vydýchol. V izbe bolo ticho, že by bolo počuť mušku letieť. ..... V tom udrela dvanásta. Čarodejník sa prebral a vleže zareval strašným hlasom:
„Vezmeš si ma, alebo nie?“ Z rakvy sa ozval smutný, slabý ženský hlas:
„Nie.“
„Tak žij a hni!“ skríkol čarodejník a po chvíli zase zaspal. Po chvíli sa Radovid pomaly zdvihol zo zeme a ako duch pristúpil k lôžku a po trúbe siahal. Už ju mal v hrsti; vtom sa čarodejník preberie a zhurta sa na odvážlivca oboril. Ale svižnejší junák čulo uskočil, a kým ho čarodejník chytil, trikrát silno zatrúbil.
Akoby sto hromov zahrmelo, taký hlas vyletel zo zlatej trúby; skala sa otriasla od samého koreňa, ľadom, ohňom a rozličnými netvormi naplnené izby sa v krásne svetlice premenili, čarodejník sa rozlial na kolomaž a z rakvy krásna panna vystúpila. Hoci sa v rakve ležiac viac mŕtvemu než živému tvoru podobala, vstala predsa ako najkrajšia ruža, lebo zakliatie predošlú jej krásu nezmarilo, a zostávala v ňom naveky mladou. Slziac ďakovala svojmu vysloboditeľovi.
Junák bol tiež rád, že vyslobodil nielen svojich švagrov, ale aj krásnu pannu, ktorá sa mu nemálo zapáčila. „Ale povedz mi, prosím Ťa, dobrý mládenec, kto si a ako si sa sem dostal?“ pýtala sa ho krásna panna. Tu jej začal Radovid všetko od začiatku až do konca rozprávať, kto je, kde všade chodil a ako sa do jaskyne dostal. Potešila sa ešte viac krásna panna, vyrozumejúc, že jej Radovid aj bratov zo zakliatia, o ktorom ani nevedela, vyslobodil a že sú príbuzní. Znova Radovidovi ďakovala, a ako sa mu odmení.
„Ja si nič iné nežiadam len Teba, krásna panna,“ odpovedal Radovid. Junák sa bol aj panne zapáčil, a preto sa mu hneď zasľúbila a slovo mu dala. Keď si všetko povedali a spolu sa potešili, vydali sa k najmladšiemu bratovi, u ktorého ich aj starší dvaja bratia, vyslobodení, so ženami a deťmi očakávali.
Radosť bola veľká, keď sa všetci zhliadli, a ešte väčšia, keď sa všetci k starým rodičom vydali a živých ich zastihli. Už si rodičia žiadneho väčšieho šťastia a radosti priať nemohli, ako bola tá, keď sa im neočakávane aj dcéry aj syn vrátili, všetci šťastní. Nevysloviteľnej tej radosti kvet bola svadba mladého Radovida s krásnou pannou. Hej, bola to svadba! Čo svet svetom, takej nebolo a nebude!