Zlatý baránok

I.

Bol v dedine zámok a v tom zámku plno bohatstva.

Počuli o tom deti z poslednej chalúpky a pýtali sa matky:

„Aké je bohatstvo, mamička?“

„Neviem, deti. Nikdy som ho nemala.“

„Ale v zámku ho vraj majú.“

„Aj ja o tom počúvam.“

„Možno je to ten chlapček,“ hádal najmenší Petřík, ktorý z celého zámku poznal len chlapčeka, za ktorým pobehovalo jahniatko so zvončekom na krku.

„Možno,“ odpovedala matka. „Zdarné deti sú veľkým bohatstvom rodičov. Ale Jaroslávek zo zámku má vraj choré srdce.“

„A bolí ho to srdce, keď je choré?“ pýtal sa Vítek.

„Bolí, miláčik, bolí, že niekedy Jaroslávek aj plače. Ale sám si tú bolesť spôsobuje. Plnú izbičku má najkrajších hračiek, a predsa ho nijako netešia. Chce vraj od matky takéto veci, aké žiadny kupec ani nepredáva; a keď mu ich mamička nemôže dať, predsa po nich túži, až ho srdce bolí.“

„Ja nemám také srdce, však, mamička,“ túlil sa k matke Petřík.

„Nikto z vás! Ak majú deti mamičku rady, že by ju za celý svet nedali, netrápia ani ju, ani seba márnymi žiadosťami. Vážia si, čo im Pán Boh dal. Sú spokojné, a spokojnosť len v zlatom srdci prebýva.“

Matka pohladila deti po vlasoch aj po tvárach. Potom všetky pobozkala a šla do práce na panské pole.

V chalúpke ostali štyri drobné deti.

Každé z nich bolo rado, že má spokojné srdce. Aj najmenšiemu Petříkovi blýskali čierne očká radosťou, že ho mamička pochválila.

Len Vítek sedel zamyslený a spomínal si na Jaroslava zo zámku. Bolo mu divné, že sú na svete deti s chorým srdcom, ktoré túžia po nemožných veciach. A Jaroslávek vraj má toľko krásnych vecí, že sa mu sotva zmestia do izbičky, a ešte nie je spokojný! A najviac sa čudoval tomu, že chlapček, ktorý má živého baránka so zvončekom na krku a nové šaty, tiež si niekedy zaplače! „U nás neplače nikto,“ myslel si, „len tuto Betka, keď je hladná. A ja neplačem ani keď som hladný!“

K večeru vybehli deti z chalúpky a dívali sa na cestu do dediny.

„Slnko zapadá,“ povedal najstarší Jeník, „mamička čoskoro príde.“

A Vítek si pomyslel: Čo asi robí Jaroslav zo zámku, keď slniečko zapadá?

* * *

Keď slnko zapadalo, sedel v zámku Jaroslávek pri okne a díval sa na nebo. Prezeral si obláčiky, ako po oblohe plávajú, a nevedel sa na ne vynadívať. Jeden bol belučký ako napadnutý sneh, druhý sa leskol do zlata a tretí sa červenal, akoby bol posypaný ružovými púčikmi. Všetky tichučko sa uberali po oblohe ako ovečky. Jaroslávek ani nedutal, a predsa ich krokov nezačul.

„Liduška!“ povedal sestre, „kam sa ponáhľajú tie obláčiky?“

„Idú spať do červánkov.“

„A dolu k nám nikdy nezídu?“

„Nikdy, Jarko. Sú to nebeské ovečky. Mesiačik si ich stráži. Pozri sa! Tam nad lesom už vykukuje, aby videl všetkých baránkov a žiadny mu z neba neutiekol.“

„Keby som tak, Liduška, jedného mal!“

„Veď máš baránka živého, a je tiež belučký ako sneh.“

„Ale nemá zlatú vlnu ako tamten na nebi!“

„Zato má zvonček na krku.“

„Ale nikdy po oblakoch nechodil a v červánkoch tiež nespal. Pôjdem, Liduška, a poprosím mamičku o baránka, ktorý sa po nebi prechádza a v červánkoch líha.“

„Jaroušek!“ domlouvala nespokojencovi dievča. „Kdeže by ho mamička vzala!“

Ale Jaroslávek už sestru nepočúval. Hop! a už držal mamičku za ruku.

„Ach, mamička, po nebi vám chodí na stovky zlatých baránkov! Mesiačik ich tam vraj pasie. Prosím vás, dajte mi jedného.“

„Nie sú moje,“ odpovedala zámocká pani, „sám vravíš, že si ich mesiačik stráži. Máš dosť vecí na zábavu; aj baránka som ti dala.“

Ale nespokojný chlapec mamičke neveril. Myslel si, že keď môže dať jemu nové šaty a Liduške obrázkovú knihu, mohla by mu aj zlatého baránka priviesť. Preto povedal:

„Môj baránok nie je pekný; chcem zlatého.“

„Nezaslúžiš si žiadneho,“ povedala matka prísne, „pretože si ničoho nevážiš.“

„Dajte mi zlatého baránka,“ rozkazoval si malý zbojník plačky, akoby chcel donútiť matku plačom k povoleniu.

„Ani slovo už nechcem počuť,“ karhala ho matka. „Peknej vďaky som sa od teba dočkala, trápič. Liduška je tisíckrát lepšia. Spôsobuje mi len radosť; ale ty len zármutok a bolesť. Hnevám sa na teba.“

Jaroslávek sa utíšil. A keď sa od neho mamička odvrátila, pomaly zas odišiel k oknu. Zadíval sa na nebo — ale tam po zlatom stáde nebolo už ani pamiatky. I pýtal sa po chvíli sestry:

„Liduška, kam sa podeli všetci baránci?“

„Už si ich mesiačik zamkol do červánkového hradu.“

Jaroslávek sa poobzeral, kde by ten červánkový hrad bol. Ale červánky nad horami už pohasli a namiesto nich sa vyrojilo hviezd, akoby tisíce trblietavých včielok bolo po oblohe rozletelo a každá zlatými krídelkami trepotala. Jaroslávek sa díva, díva a myslí si:

„Aha! Tieto hviezdičky najlepšie vedia o červánkovom hrade! Chodievajú tiež po nebíčku a možno, že v ňom samy cez deň driemu. Poprosím niektorú, azda mi privedie zlatého baránka alebo ukáže cestu k červánkovému hradu.“ A nahlas povedal:

„Liduška, počujú nás hviezdičky, keď si tu rozprávame?“

„Nepočujú; tie sú, pane, vysoko, kam ani lastovička nedoletí.“

„Ale pozri sa; tam jedna je nízko!“

„To je chalúpka za dedinou a jej okienko vo tme tak žiari.“

„A majú tam hviezdu?“

„Nemajú. Zostávajú tam chudobní ľudia a majú biedu.“

Ale Jaroškovi sa predsa len zdalo, že v chalúpke svieti hviezdička. Hviezdy len v noci bývajú na oblohe a v chalúpke tiež len večer býva vidieť žiaru. „Iste je tam hviezdička,“ myslel si chlapec. „Liduška len tak zapiera. Neraz mi zlatého baránka a nechce, aby som sa naň vypytoval.“

Umienil si teda, že zajtra zájde do chalúpky a opýta sa tam hviezdičky, či nevie o červánkovom hrade. A ak mu o ňom povie, vydá sa na cestu a zlatého baránka si privedie, keby mal za ním ísť hoci na kraj sveta.

II.

Na druhý deň sa Jaroslávek naozaj vybral za dedinu. Ale z diaľky už spoznal, že v poslednej chalúpke hviezdičky nie je. Okienka boli tmavé a žiara odnikiaľ neprenikala.

„Azda mala Liduška predsa pravdu,“ myslel si, „že majú v chalúpke len biedu. Ale možno, že bieda svieti tiež ako hviezdička a že si ju cez deň zatvárajú do truhly.“

Umienil si teda, že sa spýta na biedu. Azda mu povie o červánkovom hrade so zlatými baránkami.

Na prahu sedel Petřík a kŕmil králiky ďatelinovými listami.

Jaroslávek sa k nemu priblížil a vraví:

„Máte vraj tu biedu, Petřík?“

„Králiky máme, pozri sa,“ odpovedá Petřík. Ušiaci pozreli udivene na cudzieho chlapca a hop! utiekli do záhradky. „Aj kvočku s kuriatkami máme,“ dodával Petřík, keď videl, že sa králiky ukryli pred nevídaným hosťom.

„Ale v chalúpke vašej je vraj bieda.“

„Vítek a Betka je tam!“

„A bieda tu s vami nie je?“

„Mamička tu býva s nami, ale teraz je v práci — a Jeník išiel do lesa na jahody.“

Z izby vyšiel Vítek a za ním sa vliekla Betuška. Počuli na prahu rozhovor a chceli vidieť, kto k nim prišiel. Keď zazreli Jaroslávka, pošepkal Vítek Betuške:

„Vidíš, to je ten chlapček s chorým srdcom.“

Betuška si spomenula, že tento chlapček má v zámku hračiek plnú izbičku. I chválila sa rýchlo aj ona:

„My máme holubičku!“

A viedla s bratmi Jaroslávka do izbietky, kde visela nad stolom holubička. Nebola síce živá, ale vznášala sa na nitke pod stropom ako skutočná. Telíčko mala z belučkej vaty a krídla z farebného papiera. Kedykoľvek sa Betuška na ňu zahľadela, vždy zatlieskala ručičkami a hneď zase stíchla, aby ju nesplašila.

Nedala by ju ani za holúbka živého, tak ju mala rada.

Preto sa nemálo čudovala, že sa Jaroslávek na holubičku díva mlčky, ani sa neusmieva, ani ručičkami netlieska. Doniesla teda z postieľky bábiku a vraví:

„Pozri sa, mám ešte bábiku a volá sa Betuška.“

Vítek rýchlo vytiahol z kútika prútený kočiarik a Petřík zo stolíka maľovaného vojaka. Držal ho hrdo pred očami zámockému chlapcovi; ale ten sa netešil ani z vojaka, ani z bábiky, ani z kočiarika.

Bolo mu len divno, že toľko radosti spôsobujú deťom hračky, s ktorými by sa on ani nehral.

Betuškina bábika bola ušitá z plátených odstrižkov; nemala ani oči, ani vlasy, ani klobúčik, ani topánočky. A predsa ju Betuška hladkala po hlave, s ňou sa rozprávala a pobádala ju do tanca. Vozík Vítkov mal namiesto kolies iba oblúky z prútov a namiesto vankúšov len hrubé sedadlá z drievok; koní Vítek nemal, a sám sa musel zapriahať. A predsa poskakoval veselo, akoby bol sám nielen búrlivým koníkom, ale zároveň aj veľkým pánom, ktorého v kočiariku vezie. Petříkov hrdina mal síce len šabľu maľovanú, ktorá sa ani nablýskala, ani neštrngala; ale malý Petřík pozeral na vojačika tak dôverne, akoby mu mohol vybojovať celý svet.

Bola pekná podívaná, ako boli deti z chalúpky spokojné s nepatrnými hračkami a ako sa z nich vedeli tešiť. Aj Jaroslávkovi sa páčila ich zábava a skoro sa hanbil, že si doma tak málo váži matkine darčeky. „Azda majú kdesi aj zlatého baránka,“ myslel si zasa o deťoch, „že sa tak radujú.“ A pýtal sa Vítka:

„Máte zlatého baránka?“

„Nemáme,“ odpovedal Vítek.

„Ani o ňom neviete?“

„Vieme! Chodí po nebi, keď slniečko ide za hory. Ukazovala nám ho včera mamička.“

„A nedala vám ho?“

„Jé jé,“ smial sa malý Petřík. „Veď mamička do neba nedosiahne, a zlaté baránky rozdáva anjelik.“

„Komu ho už dal?“ vyzvedal zase Jaroslávek.

„Nášmu Toníkovi, keď zomrel,“ rozprával Vítek. „A my tiež dostaneme po smrti baránka, pretože máme mamičku radi. Ja až takto.“

A Vítek ukazoval rukou do výšky, ako rád má matku.

„Ja až k slniečku,“ vyznávala Betuška.

„Ja až do nebíčka,“ chválil sa Petřík.

Jaroslávek stál pred deťmi zahanbený; lebo sa nemohol pochváliť, že má tiež mamičku rád až k slniečku. Veď ju včera trápil, aby mu dala baránka, aké rozdáva len anjelik. Petřík je menší chlapec, a predsa uznal, že mamička nemôže dosiahnuť až do červánkov. A nehnevá sa preto na ňu! Len maľovaného vojačika dostal, drobček, — a predsa má rád mamičku až do neba.

Jaroslávek dobre cítil, že tieto deti sú lepšie než on. I bolo mu zrazu ľúto, že nebol spokojný so svojimi krásnymi hračkami a že často sužuje mamičku márnymi žiadosťami. Umienil si teda, že už od nej nebude chcieť zlatého baránka.

„Veď mám živé jahniatko so zvončekom,“ myslel si, „kočiar s dvoma vraníkmi, dlhý rad vojakov s lesklými šabľami, pušku, terč s maľovaným jeleňom a iných vecí plnú izbičku. A zlatého baránka azda po smrti tiež dostanem.“

Aby však mal istotu, pýtal sa detí:

„Dá mi aj anjelik zlatého baránka?“

„Nedá,“ povedal Petřík, „ty vraj svoju mamičku trápiš.“

Jaroslavovi sa zovrelo srdce. Bolo mu do plaču, lebo Petřík mal pravdu.

„Neplač,“ utešoval ho Vítek. „Nikdy mamičku nermúť, a ak sa na teba nikdy nebude hnevať, dostaneš azda po smrti zlatého baránka.“

V tom sa dvere otvorili a do izby vstúpil Jeník. S jasotom oznamoval deťom:

„Nesiem jahody.“

Vítek, Betka aj Petřík poskočili k najstaršiemu bratovi a prezerali si s potešením kyticu jahôd.

„Jé — tie sú pekné,“ poskakoval Petřík a kýval na Jaroslávka:

„Poď sa pozrieť.“

Jaroslávek sa utíšil a pozeral na jahody, ako sa hojdajú na stopkách. I myslel si: Teraz sa začnú deti o ne deliť. Dajú aj mne?

Ale Betuška sa ozvala:

„Schováme ich mamičke!“

„Dáme jej všetky,“ súhlasil Petřík. A hneď ukazoval na jahodu najkrajšiu a vravel jej:

„Teba dám mamičke za vojačika.“

„Teba za chlebíček,“ ukazoval Jeník na inú.

„Túto za kabátik,“ vyberal si Vítek.

„Túto za rozprávku,“ pokračovala Betuška.

A keď povedali každej jahôdke, začo ju mamičke dajú, nalial Jeník vody do hrnčeka a postavil ho s kyticou jahôd na stôl. Deti sa nasypali okolo stola ako kuriatka a so záľubou si prezerali jahody.

Len Jaroslávek stál opodiaľ smutný. Nermútilo ho, že sa mu nedostalo jahôd. Bolo mu ľúto, že mu deti nsľúbili zlatého baránka. Až vraj sa mamička udobrí! Ale ako sa mala udobriť na chlapcovi, ktorý za plnú izbičku hračiek za svojho života ani jahôdku jej nepriniesol? Jaroslávek spoznával svoju vinu a s hlavou starostlivou a srdcom zarmúteným odišiel z chalúpky.

III.

Keď Jaroslávek vyšiel z chalúpky, zdalo sa mu, že nežným hlasom k nemu niekto prehovoril:

„Pohni sa do hája, natrhaj mamičke kyticu jahôd a prestane sa hnevať.“

Nikoho však vidieť nebolo.

„Anjelik ma obletuje,“ tešil sa chlapec, „a do hája ma posiela.“

Háj bol neďaleko. I vydal sa k nemu s veselým srdcom. Bol rád, že ho anjel sprevádza a že mu poradil, ako by si udobril mamičku. A keď sa lúkou blížil k háju, aj kvietky boli tam samá radosť. Nezábudka milunko pozerala modrým očkom, kominárik sklonil na pozdrav čiernu hlavu, červený kohútik zvedavo sa vypínal do výšky, drobné dukátiky sa túlili k sebe, akoby si rozprávali, že okolo ide anjelik, a žlté masielka potriasali hlavičkami a chválili Jaroslávka, že chce mamičke spôsobiť radosť.

Tým ochotnejšie sa teda ponáhľal k háju. Šťastie mu žičilo. Našiel čoskoro niekoľko jahodových trsov. Vybral z nich niekoľko s najkrajšími jahôdkami a metlicou ich zviazal do kytice.

S radosťou nevýslovnou sa vracal domov. Pri každom kroku si prezeral jahody. Hrali sa, šibalky, na schovávačku medzi zelenými lístkami a tváričky sa im potešením červenali ako ranné červánky. Ale Jaroslávek všetky našiel v ich úkrytoch a usmieval sa, že sa mu žiadna nestratila.

„Nezjem ani jednu z vás,“ sľuboval im. „Deti v chalúpke tiež schovali všetky jahody pre mamičku.“

A jahôdky zakývali hlavičkami: Tak! Tak!

Nemálo sa Liduška podivila, keď pribehol do izby veselý a niesol kyticu jahôd nad hlavou. Chcela si ich rýchlo prezrieť; ale Jaroslávek sa už túlil k mamičke:

„Mamička, prosím vás, nehnevajte sa na mňa! Nesiem vám jahody.“

„Od koho?“ pýtala sa zámocká pani.

„Sám som bol na nich v háji.“

„A kto ťa tam poslal?“

„Anjelik strážny. Radil mi, aby som vás potešil.“

A Jaroslávek sa rozrozprával, ako bol v poslednej chalúpke, čo tam videl, čo mu deti rozprávali a ako ho sprevádzal anjelik do hája.

Matka vypočula so záľubou jeho rozprávanie; ale potom smutne vzdychla:

„Škoda, preškoda, že nemám takého dobrého synčeka ako je Petřík. Ako by som bola šťastná!“

„Ach, mamička,“ sľuboval chlapec, „už vás nikdy nebudem trápiť a budem so všetkým spokojný, čo mi dáte. A tiež vám nesiem po jahôdke za jeleňa, šabľu, vojakov aj šaty. Na zlatého baránka si počkám až po smrti ako deti z chalúpky.“

A rozprával všetko tak úprimne, že mu mamička uverila. Prijala kyticu jahôd a povedala:

„Len ak nezabudneš na to, čo mi sľubuješ.“

„Nezabudnem, mamička drahá, uvidíte. Veď by som zarmútil aj anjelika.“

Na svoj sľub Jaroslávek naozaj nezabudol.

Hrával sa rád hračkami, ktoré mal, a snažil sa mamičku potešiť pri každej príležitosti.

Keď niekedy sedával s Liduškou pri okne a po nebi plávali obláčiky, dohováral sa s ňou:

„Však, Liduška, budeme dobrí až do smrti a dostaneme potom od anjelika po baránkovi. Tebe dá belučkého, mne zlatého a deťom z chalúpky po ružovom?“

„Kto bude najlepší, dostane najkrajšieho,“ odpovedala Liduška.

A Jaroslávek už nikdy mamičku nespokojnosťou nezarmútil. Zato sa vždy tešil, že po smrti anjelik zanesie jeho dušičku do neba a privedie jej z červánkového hradu zlatého baránka.