Lucerna

Bolo to za čias, keď robota ešte ťažila dedinský ľud. Niekde naozaj ťažko, niekde už len tak zvyškom. Ale nikto ju nemal rád. Ani mladý mlynár Libor, ktorý často nemohol spať, ako ho to trápilo. A to išlo len o lucernu, o starú zaprášenú lucernu, ktorá sa váľala na povale medzi haraburdím!
A predsa na tú lucernu nemohol mlynár Libor ani pomyslieť. Bola s ňou spojená povinnosť sprevádzať so zažatým svetlom vrchnosť, keď si vrchnosť spomenula, cestou od mlyna k lesnému zámočku okolo prastarej lipy. Tým horšie, že práve okolo lipy, o ktorú mlynár už dlho viedol so svojím panstvom spor.
Inak mlynára Libora netrápilo nič. Mal svoju prácu, mal pri sebe svoju starú babičku a veselú náladu v mlyne obstarávala Hanička, mladé, čulé dievča, ktoré si mlynár vzal ako sirotu k sebe a o ktoré sa staral, keď o opustené stvorenie na zámku nemali záujem. Časom sa mu Hanička zapáčila a on jej a vyzeralo to, že raz budú svoji.
Babička leccos pamätala a mlynár sa jej často vypytoval. Jej reči si potom zapisoval na pamiatku do hrubej knihy viazanej v koži.
Ako toho dňa, keď mu babička rozprávala o Sibylinom proroctve. Sibyla bola veštkyňa, ani sa nevedelo, kedy vlastne žila, ale pokolenie za pokolením si o nej rozprávalo.
„Privalí sa strašná vojna a bude bieda a hlad a so všetkými ľuďmi bude zle. Dvanásť dní potrvá strašný boj a krv potečie v potokoch, až trinásteho dňa sa otvorí hora Blaník a vojsko, ktoré tam čaká, vyjde na pomoc českej zemi na čele so svätým Václavom na bielom koni,“ hovorila babička hrôzostrašným, tajomným hlasom a mlynár si zapisoval, ako stačil.
Niekto zaklopal na dvere. Panský mušketier. Prerušil babičkino rozprávanie a oznamoval mlynárovi, čo mu nesie.
„Aby ste vzali, mlynár, na vedomie, že príde naša pani kňažná a pán vrchný jej pripraví slávnostné privítanie. Na to si vybral vás, ktorý máte na čele sedliakov prísť na koni na zámok a predniesť kňažnej úctivú riekanku.“
„Ja?“ vzpriamil sa mlynár. „Ja mám oslavovať vrchnosť za to, že mi upiera moje právo? Že chce zraziť prastarú lipu, ktorá pamätá starého otca môjho starého otca? Len sa pekne vráťte naprázdno, mušketier, nepôjdem nikam.“
„Vybavím,“ cvakol mušketier podpätkami. „Ale je tu ešte niečo. Máte tu to pekné dievča ..... “
„Ktoré zostane doma rovnako ako ja,“ skočil mu mlynár do reči. „Nech si pán vrchný víta kňažnú sám. Jazyk má na to dosť mrštný.“
„Vybavím,“ povedal nahnevane mušketier, ktorý vedel, že to odnesie za mlynára. „Však pán vrchný hovoril, aký ste nadutý. Ale skrotnete, až sem prídem kvôli tej starej lucerne ..... “
Nedohovoril. Mlynár ho vytlačil z izby a pribuchol za ním dvere. Bol silný a statný, nemusel sa mušketiera báť.
„Vidíš, babička, ako to dnes chodí,“ obrátil sa k starenke.
„Za našich čias nebývalo líp,“ pokývala starenka, „a horšie časy ešte prídu, ako veštila Sibyla ..... “
„Veď neprídu, babička,“ odporoval jej mlynár, „len sa človek nesmie hneď poddať. Ale toho písania už pre dnešok nechám. Práca čaká.“ Zavrel knihu a išiel sa pozrieť do mlynice.
Starenka si povzdychla a odbelhala sa von, sadnúť si pod jabloň na záhradke.
V izbe bolo ticho, v ktorom tikali len hodiny a doliehalo vzdialené pískanie vtákov zvonku.
Ticho prerušil dievčenský spev. To bola Hanička, pekná dievčina, najlepšia speváčka na chóre, ako o nej hovoril učiteľský mládenec Zajíček.
A Zajíček tomu rozumel, aj keď trel biedu. Na hudbu bol povestný odborník a žiadna svadba ani pohreb sa bez neho nezaobišli.
Hanička vbehla do izby. Na lavicu vysypala plnú zásteru lúčnych kvetov. Otvorila mlynárovu knihu a medzi niekoľko listov založila prútiky materinej dúšky. Zložila zo steny starý veniec z materinej dúšky a zavesila nový, ktorý čerstvo upletila.
Zvonku zazneli husličky. Hanička sa zarazila. Potom sa usmiala a pokývala hlavou. Spoznala Zajíčka. Otvorila dvere:
„Len poďte ďalej, pán učiteľský, spoznala som vás podľa huslí. Čo nesiete?“
„Rád by som sa poradil, Haničko. Mám starosti,“ hovoril nesmelo Zajíček.
„Tak len počkajte, gazda tu bude každú chvíľu. Máte už nejaké nádeje, pán Zajíček?“
„Skoro žiadne, Haničko.“
„A čo na to hovorí vaša Dornička?“
„Veď práve pre ňu sa trápim. Chcel by som si ju vziať, ale ako môžem? Ani nevieš, Haničko, aká je to bieda robiť učiteľského mládenca a dokonca na dvoch školách naraz. Čo sa len nabehám cez vrchy a lúky z Lohova do Bukovej, z jednej školy do druhej, nech prší alebo páli slnko, osem rokov to už tak robím a nádej na zlepšenie žiadna.“
„Veď mi je vás niekedy ľúto, pán Zajíček,“ ľutovala ho Hanička. „My tu občas o vás hovoríme, ako musíte spávať na povale u sedliakov a hrať pri všetkých príležitostiach a pritom sa ani do sýta nenajete.“
„Keby len to, milá Haničko. Ale obe panie mojich pánov kantorov ma pokladajú za svoju slúžku. Jednej musím nosiť vodu, štiepať drevo, kosiť trávu, druhej opatrovať decká. Ale ja už viem, ako na to!“
„Ujdete s Dorničkou do sveta?“
„Vypoviem to našej novej kňažnej. Vraj je dobrá. Pozri, všetko som to spísal do žiadostí, dokonca veršom, a tú supliku prečítam samej pani kňažnej.“
„A to máte odvahu predstúpiť pred ňu?“
„Najprv jej zahráme kasáciu, veď vieš kto, ja, Sejtko, Zima a Klásek, tá naša muzikantská štvorka, a potom, potom si dodám odvahy, odkašlem si, vytiahnem supliku a ..... “
„..... ohnem pokorne chrbát!“ zamiešal sa doň mlynár Libor, ktorý práve vstúpil. „Je mi vás ľúto, Zajíček.“
„Vám sa to ľahko povie, pán mlynár. Ale čo mám robiť, keď som chudobný?“
„Vzmužte sa a uvidíte! Majte hrdosť!“
Zajíček posmutnel. „Keď mne nadovšetko ide o moju Dorničku, pán mlynár. A pre ňu zniesem všetko.“
„A práve tým strácate, Zajíček“, povzbudzoval ho mlynár. „Zatínať päsť len vo vrecku veľa nepomôže. Len o tom premýšľajte!“ A mlynár sa obrátil k Haničke. „Si dobrá, že si natrhala kvety. Dokonca si upletila čerstvý veniec. Natrhala si niečo aj pre mňa?“
„Materinu dúšku, máš ju predsa tak rád. A ešte aj korenie pre babičku,“ vykladala Hanička. A tajomne zašepkala:
„A tu trochu černobyľu na nášho ..... hastrmana!“
Zasmiala sa a už bola preč.
Zajíček sa spýtal:
„Ešte vás stále hastrman trápi, pán mlynár?“
„Trápi, netrápi, ale zlobí,“ rozčuľoval sa mlynár. „Dnes ráno mi napríklad zastavil mlynské koleso, darebák. A keby len vystrájal tie svoje neplechy. On sa zakukal do našej Haničky a nedá jej pokoj. Stále na ňu pozerá a najradšej by vliezol až do domu. Ale ja mu ukážem, kde raky zimujú!“
„Každý máme svoje,“ vzdychal Zajíček. „Ja biedu, vy zas vodníka.“
„A lucernu!“ dodal mlynár. „Jenže ja žiadnu supliku skladať nebudem. Budem stáť na svojom práve a uvidíme, či je vrchnosť ešte taká mocná, ako bývala. A pozrime,“ pozrel z okna, „nebeží snáď za vami?“
„Kto?“ zľakol sa učiteľský.
„Klásková,“ usmial sa mlynár a otvoril dvere, do ktorých sa vrútila naozaj Klásková. Jej muž Klásek hrával spolu so Zajíčkom, Sejtkom a Zimom.
„Nie je tu môj muž?“ rozkričala sa Klásková.
„Kláska som nevidel,“ pokrútil mlynár hlavou.
„Tak snáď bol u vás, Zajíček, čo?“ obrátila sa Klásková na učiteľského, ktorý zrozpačitel a koktal:
„U mňa? Či bol? Totiž ..... ako by som vám povedal ..... “
„Tak už som doma!“ nenechala ho Klásková dohovoriť. „Ako sa takto vykračujete, je mi jasnejšie ako slnko, že ste sa dohodli. Ten luhár mi nabulíkal, že vraj zaskočí do mlyna kvôli mletiu. A pritom som videla, ako si tajne strká klarinet pod kabát.“
„Ale on bol naozaj u mňa,“ priznával Zajíček. „Mali sme mať skúšku.“
„A nemali! Len sa ho zastávajte, už vám neverím ani slovo. To skôr tu karty mi povedia, kde je. S dovolením.“ A vytiahla karty a začala ich rozkladať na stôl. „Aha, tu!“ zvolala po chvíli víťazne. „Vidíte ju? Nejaká osoba ženského pohlavia mi stojí v ceste. Dokonca vdova. No, počkaj, Klásek, ja ti to osladím!“
„Veríte kartám,“ karhal ju mlynár, „ale kamže dôjde človek s kartami. Hlavou a srdcom sa musí na všetko.“
„Naozaj, pani Klásková,“ zamiešal sa nesmelo učiteľský, „váš muž bol u mňa, ale potom išiel na zámok, sám som ho tam poslal, kvôli tej kasácii, či ju budeme smieť zahrať pani kňažnej.“
„Ja mu sama zahrám kasáciu, až ho budú páliť uši!“ vykríkla Klásková. A bola by sa ešte ďalej rozčuľovala, keby nebola vbehla do izby poplašená Hanička.
„Libor, Libor,“ lapala dych, „už zase na mňa kňučal!“
„Čože? A kde?“ zahrmel mlynár.
„Sedí na mlynskom kolese a všade na kroví rozvesil tie svoje stužky, aby ma nalákal do vody,“ sťažovala sa Hanička.
„To ako vodník?“ zasvietili oči Kláskovej. „Taký je to mužský rod! A odkedy vás obťažuje?“
„Nie je to tak dávno,“ vysvetľoval mlynár, „ale zato nám nedá a nedá pokoj. Len karabáč naňho platí!“
„Ako na ten mužský rod vôbec,“ prikyvovala ochotne Klásková. „A viete čo, mlynár? Ja ho vybavím za vás! Dostane to za toho môjho!“
A skôr ako ju mohli zadržať, vyvalila sa z dverí ako veľká voda.
Mlynár za ňou. Ale zazrel len, ako niečo zelené mizlo pod vodou. Vodník, keď zbadal Kláskovú, ktorá naňho kričala:
„Ja ti dám, ty vodný maškrtník!“ nechal všetkého, spustil sa z kolesa a rýchlo sa vrátil do svojho podvodného hospodárstva.
Klásková chvíľu čakala pri vode, či sa vodník objaví. Potom sa obrátila a pustila sa hľadať svojho muža. Mlynár mávol rukou a išiel za svojou prácou.
Hanička zatiaľ vzala natrhané kvety a odniesla ich usušiť na povalu. Mala tam už len málo miesta. Pokúsila sa teda odpratať staré krámy do kúta a zrazu sa proti nej zalesklo sklo. Bola to tá prastará lucerna, aké sa už dávno nerobili, celá zaprášená. Haničke sa páčila. Oprášila lucernu a zniesla ju dolu. Napadlo jej, že by ju mohla zavesiť k mlynskému kolesu, aby tam v noci bolo trochu svetla a nemusela sa báť vodníka. Ale predsa len mala pocit, že robí niečo nedovolené. Možno tam tú lucernu ukryli naschvál a Hanička ju mala nechať na povale. Preto, keď započula, že niekto prichádza, radšej postavila lucernu nabok ku kachliam, kde nebola vidieť.
„Tu si, Haničko,“ usmiala sa na ňu babička, vstupujúca do izby. „Kdeže si bola?“
„Natrhať kvety, babička. A upletila som veniec. Korenie pre vás som dala sušiť na povalu. Chcete sa tam pozrieť?“
„Ále, to nie, dievčatko,“ vzpierala sa babička. „Veď by som tam v tej tme musela o niečo potknúť.“
„Tak si rozsvietime lucernu, babička.“
„Lucerna je dobrá ..... ale takto v noci, keď nejaký pocestný zablúdi a zrazu z diaľky uvidí mihať sa svetielko ..... Tu doma ani nestojí za to ju rozsvecovať.“
„Mne sa lucerna zdá ako sklenený zámok, babička,“ zasnila sa Hanička. „A keď sa vnútri rozsvieti, tak si myslím, že rozsvietili v zámku a že tam tancuje princ s princeznou ..... “
„Čo ty všetko nevidíš v obyčajnej lucerne. A to myslíš tú našu starú?“ čudovala sa babička.
„Našla som ju na povale a zniesla som ju dolu,“ priznala sa Hanička. „Pozrite, aká je krásna.“ A priniesla lucernu z kúta pri kachliach a ukazovala ju babičke.
„To si nemala robiť, nešťastné dieťa,“ zhrozila sa babička. „Libor ju ani vidieť nemôže. Lucerna mu pripomína tú nemilú povinnosť, ktorá je bremenom nášho mlyna.“
„Nikdy som o tom nepočula, babička,“ čudovala sa Hanička. „Povedzte mi o tom.“
„On o tom nerád hovorí. Ale ja ti to poviem. Kedykoľvek si naša vrchnosť spomenie, musí tunajší mlynár tú starú lucernu rozsvietiť a v ktorúkoľvek dobu, aj keby to bolo v lete napoludnie, musí vrchnosť odtiaľto odprevadiť až k lesnému zámočku.“
„Okolo našej prastarej lipy, však, babička?“
„Tak, tak, a preto to Libora tak hnetie. Najmä keď nám teraz chce vrchnosť upierať právo na lipu a dať ju zraziť.“
„Tak ja lucernu zase odnesiem na povalu,“ povedala smutne Hanička.
Ale neodniesla. Vo dverách sa objavil nešťastný Klásek s klarinetom pod pazuchou a sotva zaželal dobrý večer, hneď sa pýtal po učiteľskom.
„Pán Zajíček tu bol pred chvíľočkou,“ oznamovala mu ochotne Hanička. „Ale hlavne vás tu hľadala vaša žena. Nejako bola na vás nahnevaná.“
„Nahnevaná?“ čudoval sa Klásek. „Tá ani nevie, čo je to hnev, taká je dobrá. Učinený anjel.“
„Zato ty si nezadáš s čertom!“ ozvalo sa mu za hlavou. Klásková stála vo dverách, ruky v bok. „Kdeže si sa túlal, čo?“
Klásek nestihol schovať klarinet pod kabát. Len koktal:
„Ale, ženuška, kdeže by som sa túlal. Na zámku som bol, Kačenka. Kvôli tej kasácii.“
„Ja som tvoja kasácia a inam nechoď!“ rozohnala sa po ňom Klásková, ale chudák sa už uhol a mazal s klarinetom preč, čo mu nohy stačili. A Klásková za ním. Ešte z diaľky bolo počuť jej nahnevaný hlas.
„Vidíš, dievčatko,“ poznamenala babička, „takto to vyzerá, keď si jeden s druhým nerozumie. Modlím sa, aby si ty dostala toho pravého. Iste ho už máš v srdci.“ Hanička sa začervenala. „Mám, babička. Ale ako to môžete vedieť?“
„Viem, viem,“ pokyvovala babička s úsmevom. „A viac mi nemusíš hovoriť. Ale teraz by som rada niekam odpratala tú zatrápenú lucernu. Pomôž mi ju odniesť do komory, aby ju Libor nevidel. Zbytočne by sa hneval.“
Hanička vzala lucernu a otvorila babičke dvere. Postavila lucernu do komory, keď začula hlasy. Jeden patril mlynárovi, druhý bol cudzí. Prepadla ju zvedavosť. Opustila babičku a prikradla sa ku dverám. Cudzí hlas znel domýšľavo a nepriateľsky. Podľa toho, čo hovoril, pochopila Hanička, že asi patrí pánovi vrchnému zo zámku.
„Mušketier mi už hlásil, mlynár, aký si nadutý,“ karhal povýšenecky pán vrchný mlynára. „Že vraj máš za nedôstojné vítať našu pani kňažnú. Nechcem tomu ani veriť, preto prichádzam, aby som ťa počul na vlastné uši. Viem, že si furiant a rabulista, ale dúfam, že máš rozum. Tak čo? Uvítaš pani kňažnú a predneseš blahoželanie?“
„Za to, že mi chcete zraziť našu prastarú lipu?“ ozval sa nebojácne mlynár.
„Prídeš alebo nie, pýtam sa?“ štekol pán vrchný.
„Nie!“ znela stručná odpoveď.
„Dobre,“ švihol pán vrchný paličkou. „Ale to tvoje dievča príde?“
„Ani tá nepríde, pán vrchný,“ odmietol mlynár. „Staral sa snáď o ňu niekto zo zámku, keď osirela? Ujal som sa jej a vychoval som ju. Preto je moja aj teraz, keď vyrástla v krásny kvet. Nech vás čert vezme všetkých na zámku a dajte nám pokoj!“
„Furiant!“ zasopil správca. „Poznáš, čo zožneš. Ale jednu vec nesmieš odmietnuť. Aha, už červenieš. Veď vieš, čo myslím. Lucernu. Lucernu! Ešte dnes ju zavesíš nad dvere, aby bola po ruke, keď sa panstvu uráči navštíviť lesný zámoček. A rozsvietenú!“
„V tom poslúchnem,“ povedal mlynár temne, „a tým sme sa dohovorili.“
Ale videl už len správcov chrbát. Hanička len-len uskočila, aby sa s pánom vrchným nezrazila. Mlynár ju zbadal medzi dverami.
„Nebojíš sa, Haničko?“ povedal vľúdne.
„Sme v práve,“ pozrela mu Hanička statočne do očí. Mlynár ju pohladil po tvári. „Veď aj pán vrchný vie, že nemôže všetko.“ Ale zamračil sa, keď si spomenul na svoju povinnosť. „Bohvie kde sa na povale váľa, tá protivná lucerna,“ povedal mrzute.
„Našla som ju tam náhodou,“ priznala sa Hanička „a zniesla som ju dolu do komory.“
„Dobre si urobila,“ prikývol mlynár, „budem ju musieť zavesiť nad dvere. Ale pozri!“ A ukázal oknom. „Už je tu zas!“
Kto iný ako vodník. Zízal na Haničku cez okenné sklo. Keď videl, že ho dievča zbadalo, milostne zakňučal:
„Haničko, zlatíčko! Usmej sa, slniečko!“
„No počkaj!“ schmatol mlynár karabáč a hnal sa von. Vodník nečakal. Žblnk! a bol vo vode.
Ale nemyslite si, že to vodníka odradilo. Keď nebol mlynár nablízku, vyliezal z vody a rozvešiaval na kroví pestrofarebné stužky, červené, modré, hnedé, zelené, a dúfal, že Hanička, keď pôjde okolo, po niektorej siahne a spadne do tône. Tam by už bola v jeho moci.
Raz takto zase vodník rozvešiaval stužky a zrazu počuje čísi hlas:
„Že ti nie je hanba, starý blázon! Stužky!“
Otočil sa a to známy vodník Ivan.
„Tie nie sú pre mňa,“ povedal Ivanovi, „to lákam Haničku z mlyna.“
„Máš rozum, Michal?“ uškrnul sa Ivan. „Nebojíš sa Udí?“
„Chcel by som ju za ženu a mať s ňou tucet detí,“ zakňučal Michal a krútil očami pri predstave, ako by to bolo pekné.
„Ten krik, pranie, piplanie!“ bručal Ivan. „Daj mi pokoj! Preč od ľudí, vravím. Mňa teraz vyštvali z môjho rybníka. A vieš prečo? Radní sa uzniesli, že rybník vypustia a vysušia!“
„Ale tu nie je miesto pre dvoch,“ ohradzoval sa Michal. „Kamže máš namierené?“
„Do jazierka pri lesnom zámočku. Tam bude pokoj. Najviac nejaká tá babka s chrastím, ale tá uteká, keď na ňu mrknem.“
Dievčenský hlas volal mlynára:
„Libor, Libor, kde si?“
„Počuješ?“ zažmurkal Michal. „To je ona.“ Ale Ivan radšej zmizol a ponáhľal sa k lesnému jazierku. Michal vyčkal, až sa dievča objavilo, a potom zakňučal:
„Haničko, zlatíčko! Postoj, slniečko!“
Hanička vytrhla od pása prútik černobyľu a mávla proti hastrmanovi.
„Zmizni!“ skríkla. Michal sa celý skrútil nevôľou, pretože černobyľ má čarovnú moc, a po hlave padol rovno do tône.
„Protivný vodník!“ uľavila si Hanička.
Z kroví sa vynorila trojica šumárov. Zajíček, Sejtko a Zima. Nebolo im do smiechu a predsa sa usmievali. To tá ich muzika.
„Skúšame si cestou kasáciu pre pani kňažnú,“ hlásil Zajíček. „Pán vrchný nám nedovolil zahrať na zámku, tak sa chystáme do lesného zámočku, kam vraj má pani kňažná namierené.“
„Len pán Klásek vám chýba,“ poznamenala Hanička.
„Snáď ho pani gazdiná pustila,“ žmurkol na ňu lišiacky Zima. „Príde s vrecom na fúriku, inak by nesmel.“
Počuli Kláska volať a o chvíľu tu bol. Pred sebou naozaj tlačil fúrik s vrecom.
Sejtko mu pomohol. Schmatol vrece ako prasa za uši a spolu s Kláskom doniesli náklad do mlyna. Hanička sa musela usmiať. „A čo vaša gazdiná, pán Klásek? Nebude bežať za vami?“
„Tá?“ otočil sa Klásek s vrecom v ruke, „Kačenka? Sedí doma, zlato moje. Tá mi verí viac ako sebe. Len má strach, aby som sa nenamáhal od toho vreca. Kdeže, to je anjel!“
„Len tú muziku mu nemôže odpustiť,“ zašepkal Zajíček. Schmatol fúrik a tlačil ho za kamarátmi. Zima s ním.
Hanička osamela.
„Zlatíčko, slniečko!“ začula známe kňučanie. A znovu musela černobyľom zaháňať roztúženého vodníka. Bolo jej horúco, vyzula si dreváčiky. Položila ich na peň a rozbehla sa hľadať svojho Libora. Práve včas, aby ju tu nezastihli dvaja vyparádení páni. Pán vrchný zo zámku rozhadzoval rukami a vykladal svojmu vznešenému spoločníkovi:
„Tak tu je ten mlyn, prosím. Tu býva ten rebel. Stále s nami vyhľadáva spory. Najprv pre tú lipu, teraz zas o to dievča. Že vraj na ňu nemáme právo, keď sme sa jej neujali ako siroty.“
„Záleží na tom, či je k svetu,“ mienil gróf, vzácny pán v hodvábnych načechraných šatách. „O práve nemusíme hovoriť. Právo je len pre nás.“
Do očí mu padli drobné dreváčiky na pni.
„A čo to tu máme?“ pozdvihol lorňon k očiam a obzeral si ten div. „Akú malú nôžku musí mať to dievčatko! Sacrebleu, tá má asi nôžky ako srnka!“ rozplýval sa chválou.
„A ako vie spievať, jasnosť,“ dodal pán vrchný. „Zresztou, ak ma neklame sluch, toto spieva práve ona.“
Medzi stromami sa k nim niesol dievčenský spev. Lenže slová, ktorým bolo rozumieť, neboli pre pána vrchného lichotivé:
„Lohovský vrchný je od rany,
ak ho stretneš, hneď uteč,
trápi nás, ľud poddaný ..... “
„Výborne!“ smial sa gróf. „Tak oni už tu o vás aj spievajú, pán vrchný! Málokto z nás je taký slávny, aby sa dostal do piesní.“
„Ja ju už naučím spôsobom,“ zúril pán vrchný, ale nemusel nikam bežať, pretože sa Hanička objavila pred nimi sama.
Užasnuto sa pozrela na nečakaných návštevníkov. Zbadala, ako gróf drží jej dreváčiky v dvoch prstoch, akoby si obzeral pár zvieratiek. S ľaknutím vykríkla:
„Moje dreváčiky!“ A hnala sa po nich.
„Pomaly, pomaly, malá krásavica,“ žartoval s ňou pán gróf. „Tu má jeden dreváčik, ale po ten druhý si musí prísť sama na zámok ku mne.“
„To si ma pletiete s nejakou ulicnicou z koča!“ vykríkla Hanička a vytrhla mu dreváčiky z rúk. „Toto nie je pre vás. Aj tak ste v živote nemali dreváky na nohách.“
Gróf stŕpol, pretože naozaj, pokiaľ si pamätal, dreváky na nohách nemal. Pán vrchný sa musel usmievať pod fúzmi. To bola odplata za tú pesničku.
Hanička si obula dreváčiky a bez ďalších rečí odbehla. Pán gróf sa spamätal:
„Čulé dievča!“ luskol prstami. „Úplne mi popletla hlavu. Teraz už vám, pán vrchný, priamo nariaďujem: tú musíte dostať na zámok za každú cenu!“
Netušil, že jeho slová počuje niekto tretí.
Pani kňažná.
Už peknú chvíľu sa bavila tým, že počúvala. Stála za stromom a teraz vystúpila.
„Vida, pán gróf sa nápadne zaujíma o tunajšiu módu v obuvi,“ povedala ironicky a gróf upadol do rozpakov.
„Ja ..... výsosť ..... spolu s pánom správcom tu ..... “ koktal. „..... hľadáme toho rabulistu mlynára,“ pomohol mu pán vrchný.
„Toho zaujímavého muža myslíte?“ opravila ho pani kňažná významne. „Je to asi jediný človek, ktorý sa tu nehodlá pred svojou kňažnou plaziť a má odvahu bojovať o svoje právo.“
Obaja muži sa len mlčky hlboko uklonili.
„Vy už nebudete iní,“ povzdychla si kňažná. „Samé klanenie, samé hladké slová a pritom bohvie čo v srdci ..... Kiež by som mohla niekam preč od vašich zámkov, kočov, komnát, plesov ..... Snáď aspoň v mojom lesnom zámočku na mňa čaká trochu pokoja a mieru.“
„Ten človek sem prichádza,“ upozornil pani kňažnú pán vrchný. „Mám ho zahnať?“
„Naopak,“ usmiala sa kňažná, „rada ho spoznám. Ale najprv s ním hovorte vy sám, pán vrchný. My dvaja sa tu zatiaľ ukryjeme.“
Zatiahla rýchlo grófa do tieňa za stromy a čakala.
Mlynár sa priblížil ráznym krokom a zarazil sa, keď zbadal pána správcu.
„Vy tu?“ povedal. „Dobrý večer, pán vrchný.“ A chcel ísť ďalej.
„Počkať!“ zadržal ho pán vrchný. „Pani kňažná vám odkazuje ..... “
„..... o mojej lipe?“ naježil sa mlynár. „Nechcem nič počuť. Zbohom.“ Urobil dva kroky, ale stretol sa s grófom, ktorý proti nemu vystúpil z lesa.
„Keď sa s vami hovorí menom kňažnej, mali by ste zostať stáť, mlynár, a vypočuť, čo si praje,“ spustil gróf.
„Dobre,“ zastavil sa mlynár. „Čo si praje pani kňažná?“
„Nepraje si, ale prikazuje!“ zvýšil gróf hlas.
„Tak jej odkážte, že prikazuje márne,“ zvýšil aj mlynár hlas. „A ak má na mysli lipu, tej sa nevzdám. Chráni náš mlyn.“
„Povery!“ precedil gróf cez zuby.
„Tomu nemôžete rozumieť,“ nebojácne mu povedal mlynár. „Ste cudzej krvi a nemáte cit pre náš život. A tu pán vrchný je zaprodanec, ten ho stratil.“
„Čože? Zaprodanec?“ rozčuľoval sa pán vrchný.
A pán gróf sa prestal ovládať.
„Zrazíme tvoju lipu,“ kričal, „a to tvoje dievča si vezmeme bez pýtania!“
„Nikdy,“ zaťal mlynár päste. „A ak si prídete pre ňu, postavím sa vám so sekerou v ruke! Nemáte právo!“
„Ani ja?“ ozval sa vľúdny hlas, ktorý sa do tej hádky rozlial ako balzam. Vľúdny, mäkký hlas pani kňažnej, pri ktorom pán vrchný aj gróf úctivo zmĺkli. Vystúpila zo svojho úkrytu a blížila sa k mlynárovi, ktorý nevedel, čo povedať.
„Ani vy nemáte právo ..... pani kňažná,“ povedal po chvíli, keď sa spamätal.
„Dobre,“ usmiala sa kňažná. „Ale jedno právo snáď predsa len mám. Lucernu. Prineste mi ju, mlynár. Chcem na zámoček v lese.“
„Túto službu vám nemôžem odoprieť,“ podrobil sa mlynár, ale pozrel sa kňažnej nebojácne do očí. Chvíľu sa obaja mlčky pozerali. Kňažná so záujmom, mlynár, aby dokázal, že sa nebojí.
Napokon sa mlynár obrátil a niekoľkými krokmi sa ocitol v dome. O chvíľu sa vracal so zažatou lucernou.
„Kam si praje pani kňažná, aby som ju odprevadil?“ spýtal sa stručne.
„Už som povedala, že k zámočku, mlynár,“ žiadala kňažná potichu. Nemala silu prikazovať tomu sebavedomému človeku.
„Chcete ísť sama v noci s tým ..... “ varoval ju gróf.
„S tým rabulistom?“ dopĺňal pán vrchný.
„Adieu, páni, nebojte sa o mňa,“ odbila ich kňažná. Vykročila. Mlynár so zažatou lucernou šiel dva kroky pred ňou.
Obaja páni sa pozerali za nimi. Gróf sa obrátil k pánovi vrchnému a zasmial sa.
„Chápete, pán vrchný, našu príležitosť?“ povedal.
„Vy myslíte ..... ?“ zažmurkal pán vrchný.
„Myslím,“ luskol prstami pán gróf. „Pani kňažná ani mlynár tu nie sú a to dievča bude v mlyne samo. Odvedieme ju na zámok a tú lipu ..... “
„..... zrazíme!“ dokončil vrchný a plesol si chrbtom prstov o dlaň.
So smiechom odchádzali na zámok po drábov.
Po ich odchode vyšli z mlyna štyria šumári, Sejtko, Zima, Klásek a Zajíček. Zistili, že už je vzduch čistý, a zamierili rovnakou cestou k zámočku ako mlynár s kňažnou. Hrali si do kroku a Zajíček si každú chvíľu siahal na vrecko, či tam má svoju pracne zloženú supliku.
Z vody sa za nimi pozeral vodník Michal, ktorý si spokojne zamrmlal:
„Hanička sama doma ..... chi, chi, to sa mi práve hodí ..... “ Vyliezol z vody a mokrými šliapajami ťapkal k oknu. Dlho striehol pod oknom, kým Haničku uvidel. Česala sa a chystala sa na odchod.
„Haničko, zlatíčko,“ zakňučal.
Hanička sa otočila. Uvidela vodníka pod oknom. Schmatla černobyľ a vybehla. Vodník nečakal a hup! zmizol vo svojej vodnej ríši.
„Protivný jeden!“ vzdychla si Hanička. Ale náhly hluk ju zľakol. Počúvala do lesa. Počula hlasy a kroky viacerých ľudí. Spoznala hlas pána správcu aj drsné hlasy drábov. Šli po ňu. Dlhšie už nečakala a rozbehla sa tam, kde bola jej jediná ochrana. Za Liborom.
Sotva zmizla, vynorili sa postavy, pán vrchný, pán Franc, mušketier a niekoľko drábov. Vrhli sa na mlyn, akoby dobýjali pevnosť. Ale hniezdo bolo prázdne. Našli doma len babičku a tá naozaj nevedela, kam mohla Hanička zmiznúť.
„Mačička zmizla,“ soptil pán vrchný, „ale lipa nám neujde. Ešte dnes v noci ju zrazíme. Poďte, ľudia!“ A na čele celého húfu vykročil smerom k zámočku.
Vodník Michal sa za nimi opatrne pozeral z vody.
„Pekný pokoj si našiel, Ivan,“ zabrblal sám k sebe. Vyliezol a bral sa tým istým smerom. „Haničko, slniečko ..... “ kňučal si do kroku.
Šlo sa mu ťažko, nebol zvyknutý na dlhú chôdzu. A k tomu sa cestou zľakol, keď započul nejaký hluk. Zastavil sa a čakal.
Hlasy sa blížili.
Štvorica šumárov blúdila lesom. Pomýlili si cestu a nevyznali sa v tme.
„Krásna ..... noc ..... “ hovoril Zajíček, aby dal najavo, že sa nebojí, ale zuby mu drkotali.
„Čo noc,“ dodával Klásek, „ale keby nás prepadol hejkal, to by nebola žiadna švanda. Taký hejkal ti stisne krk a zmačkne ..... a hotovo s človekom.“ Preľakol touto rečou sám seba a radšej stíchol.
„Ježišmária!“ zaúpel Zajíček, ktorý sa už niekoľkokrát potkol a spadol. „Moja suplika! Ešte pred chvíľou som ju mal vo vrecku!“ A začal sa v tme prehmatávať. Krútil sa a poskakoval, akoby mal tanec svätého Víta. Potom sa div nerozplakal:
„Stratil som ju, chlapci ..... Ale ako ju tu v tej tme nájdem?“
Chlapci však mali iné starosti.
„Hrôza!“ zakvílil Zima a Sejtko schmatol Zajíčka za rameno a zúfalo mu ho tisol. „Hejkal!“
V tme medzi stromami stála postava alebo niečo, čo sa postave podobalo. A malo to oči, ktoré svietili. Vystrašeným muzikantom to stačilo.
„Hejkal! hejkal!“ volali a rozutekali sa, každý iným smerom.
Na zemi zostala ležať Zajíčkova suplika. Belela sa v lúčoch mesiaca, ktorý sa vyšplhal z mraku. A postava sa pohla.
„Haničko, slniečko,“ zakňučala a dala sa do pohybu.
Štyria muzikanti sa vzďaľovali od seba. Napokon sa zastavili.
Volali jeden druhého a dávali si znamenia svojimi nástrojmi. Lesný roh, klarinet, trúbka, husle znely nočným lesom. Podľa zvuku sa muzikanti približovali k sebe.
Mlynár, sprevádzajúci pani kňažnú, ich počul, ale nevenoval im pozornosť. Niesol lucernu v ruke, ruka ho už začínala bolieť, ako ju stále držal vo výške. Ale tvrdohlavo mlčal a kráčal ďalej. Kňažná sa ľahko sunula za ním ako tieň.
Zrazu začul mlynár za sebou ľahký výkrik. Zastal a obrátil sa.
„Čo si račí pani kňažná priať?“ povedal pokiaľ možno drsne.
„Nevidíte, mlynár, tú mokraď?“ náriekala kňažná. „Mám krehké črievičky. Tadiaľto nemôžem prejsť.“
Mlynár chvíľu váhal. Čo mu bolo po tom? Ale zrazu, ani sám nevedel ako, schmatol kňažnú do náručia a preniesol ju cez mokraď. A zase ju postavil do trávy.
„Vďaka,“ zašepkala kňažná. Chvíľku šli obaja mlčky. Mlynár s lucernou vpredu, kňažná v jeho stopách.
Zrazu opäť kňažná vzdychla. Mlynár sa obrátil, zvedavý, čo si praje. Ale kňažná si neprala nič. Bola len očarená nočnou krásou naokolo.
„Nevidíte, aké je to tu pôvabné, mlynár?“ povedala. „Aký nádherný strom sa tu košatí! A ako vonia!“
„To je naša prastará lipa,“ zahučal mlynár. „Tá, o ktorú ma chcete pripraviť.“
„Ja?“ ohradila sa kňažná. „Ste si tým istý, že ja?“
„Teda oni ..... tí vaši lokaji ..... ,“ precedil mlynár tvrdo, „ale iste s vaším dovolením.“
„Usaďme sa tu, mlynár, a porozprávajme sa o tom,“ prosila kňažná. „Som unavená a s tou vašou lipou ešte nie je koniec. Ešte sa pne. Ešte opojne vonia medom. Ešte šepká ľudskému srdcu svoje povesti.“
Mlynár sa posadil vedľa pani kňažnej.
„Cítite ako my,“ povedal, „netušil som, že aj vy máte srdce.“
„Tá žiara z lucerny len ruší, nemyslíte, mlynár?“ povedala kňažná a na jej želanie postavil mlynár lucernu za strom. Pritom si všimol, že sa v machu niečo belie. Zdvihol to. Spoznal nešťastnú Zajíčkovu supliku.
„Čo ste to našli, mlynár?“ zaujímala sa kňažná.
Jej hlas bol vľúdny, nežný, mäkký, sama sa podobala mesačnému lúču. Ale mlynár mal po nálade. Suplika mu pripomenula skutočnosť.
„Nič ..... “ povedal. „Len supliku ..... vášho učiteľského mládenca ..... žiadosť, aby ste sa zmilovali ..... umiera takmer od hladu a nemôže sa oženiť so svojou Dorničkou ..... “
„Zvláštny ľud ..... “ zamyslela sa kňažná, vytrhnutá z čarovnej nálady. „Stále len o niečo prosí, niečo žiada ..... “
„A niekedy spomína,“ doplnil tvrdým hlasom mlynár. „Na časy, keď nežil v poníženi a v hanbe.“
„V akom ponížení žijete vy, mlynár?“ zasmiala sa kňažná. „Je snáď tá lucerna taká ťažká pre vašu ruku?“
„Pre moju hrdosť je ťažšia ako balvan,“ vzpriamil sa mlynár. Nemohol zostať sedieť pri takých slovách.
Aj pani kňažná povstala. Zblízka zaznel lesný roh. Signál.
„Počujete, mlynár?“ zľakla sa.
„To sú tí nešťastní muzikanti,“ povedal mlynár. „Chceli vám zahrať kasáciu na zámočku.“
„A pokazili mi krásnu chvíľu,“ posťažovala si kňažná sama sebe. „Myslela som, že si toho povieme viac, mlynár.“
„Pripomenuli ste mi len skutočnosť,“ odpovedal mlynár chladne. „Že ste pani kňažná a ja len obyčajný mlynár.“
Kňažná sa mu pozrela zblízka do očí.
„Myslíte, že je to chyba, mlynár?“
„Poďme, pani kňažná,“ pozdvihol mlynár lucernu a vykročil. Akoby sa ani nestaral, či ide kňažná za ním.
Keď odišli, niečo sa v tme pohlo.
Bol to vodník Michal, putujúci k zámočku.
„Hľaďme, hľaďme,“ kňučal spokojne. „Pani kňažná a mlynár ..... ako dva holúbky ..... Keby to vedela moja Hanička, snáď by si ma začala vážiť ..... Haničko, slniečko ..... “ A ako mohol najrýchlejšie, ponáhľal sa tam, kde dúfal uvidieť Haničku. Ale znovu sa musel skryť.
Pri lipe nebol pokoj. V tme sa objavili ďalšie postavy. Pán Franc zo zámku a mušketier.
„Počkáme tu pri lipe,“ povedal pán Franc. „O chvíľku sem musí prísť pán vrchný s drevorubačmi. Čo hovoríš, mušketier?“
„Že mi tá stará lipa pije krv,“ uľavil si mušketier. „Už aby ju zrazili a toho nadutého mlynára usadili. Trúfol si aj na mňa, len si predstavte!“
„A to dievča mu tiež vezmeme,“ pokračoval pán Franc a zasmial sa, až sa mu bruško roztriaslo. „Pekné dievča sa na zámku nikdy nestratí.“
„A až ho užijú páni, dostane sa aj na mušketiera!“ uchechtol sa domýšľavý vojak a v tme si nakrútil fúz.
Vodník Michal to počul a keby nemal studenú krv, iste by pocítil horúčosť až v hlave. Keby mu vzali Haničku z mlyna na zámok, to by prišiel o svoje jediné potešenie! Zamrmlal od zlosti.
„Počuli ste, pán Franc?“ zľakol sa mušketier.
„Medveď!“ vydýchol pán Franc a rýchlo sa schoval za mušketiera. „Choď sa tam pozrieť a vybav ho. Turkov si sa nebál, a taký medveď je oproti tomu ako nič ..... “ Ale hlas sa mu triasol a zuby mu cvakali.
Mušketierovi sa nechcelo.
Zato Michalovi. Vykročil proti tým dvom, postavil sa poriadne do výšky a roztiahol ruky, akoby ich chcel schmatnúť do náručia, a strašne sa škľabil.
Prvý vzal nohy na plecia pán Franc a hneď za ním mušketier, ktorý potom doma tvrdil, že chcel vlastne zachraňovať pána Franca.
Vodník Michal spokojne bručal, že ich potrestal. „Ja im dám Haničku!“ myslel si.
Vtom začul za sebou supanie, dupot a niekto mu položil ruku na plece a poriadne ním zalomcoval.
„Klásek, ty nezdarník, už ťa mám! Ja ti dám túlať sa v noci po lesoch!“ vykríkla Klásková, ktorá si pomýlila vodníka s mužom.
Michal sa zapotácal od ľaku. Našťastie sa mesiac schoval za mrak, takže ho Klásková nespoznala. Tej hubatej ženskej sa bál viac ako mlynárovho karabáča. Klásková spoznala len toľko, že to nie je Klásek.
„To nemôžete hneď povedať, kto ste, človeče?“ osopila sa na Michala. „Takto ma mýliť! A čo tu vlastne vyvádzate?“
„Ja ..... ja idem z jarmoku ..... teta ..... predávam kalúny ..... “ breptal Michal.
„Kalúnkár ..... “ povedala Klásková. „No dobre, ale ako vám mám veriť, že nie ste spolčený s Kláskom? A kamže sa to tlačíte? Snáď nie do tej mokrade?“
Akési podozrenie jej mihlo hlavou.
„Ja ..... len tak si chcem nohy omočiť ..... “ koktal Michal.
„A nepoznáme sa odniekiaľ?“ naliehala Klásková. „Možno od mlynskej strouhy? Niekoho mi pripomínate!“
To už Michal vedel, že je zle. Obrátil sa a myslel, že niekoľkými skokmi dostihne mokraď. Ale Klásková mu zastúpila cestu, dala si ruky v bok a tma netma, les neles spustila na plné koleso:
„Tak je to teda, vodný kocúr! To verím, že by si chcel k vode, aby si mal nado mnou moc!“
Michal začal kňučať:
„Pustite ma, tetuška, ja vám poviem, kde je váš Klásek.“
„Tak? A kde?“
„Teraz ide lesom k lesnému zámočku ..... Postrašil som ich ..... všetkých tých štyroch. Rozutekali sa každý iným smerom ..... ale budú v zámočku hrať kasáciu pani kňažnej ..... A teraz ma pustite, tetuška ..... “
„Ani náhodou!“ skríkla Klásková. „Najprv sa presvedčím, že neklameš. Hybaj, a pekne predo mnou!“
A šli. Najprv schlípený Michal, zo šosov mu kvapkalo a neobratné nohy zakopávali o korene, za ním Klásková s napriahnutou rukou.

Na zámoček.

Pred lesným zámočkom sa ozvali kroky, zašuštalo kroví, objavilo sa svetlo, vychádzajúce z lucerny v mlynárovej ruke, a vodník Ivan, ktorý si tu liboval v osamelom jazierku, mal po pokoji.
Kňažná bola na konci svojej nočnej cesty.
Uchvátená sa obzerala naokolo na starú balustrádu, na terasu, na strieborné jazierko s lekniami v mesačnej žiare uprostred čarovnej a vlažnej letnej noci.
„Nie je to krásne, mlynár?“ obrátila sa k svojmu zamĺknutému sprievodcovi. „A k tomu dokonca hudba!“ započúvala sa do noci. Tu a tam sa z lesa ozývali signály. Lesný roh, trúbka, klarinet, husle.
„To sú tí naši šumári,“ poznamenal stroho mlynár.
„Nechcem vedieť, kto to je,“ prerušila ho kňažná. „Chcem len vnímať čaro tejto krásnej chvíle.“
„Im nejde o čaro, ale o dôstojný ľudský život,“ nedal sa umlčať mlynár.
„Buďte o nich bez starosti,“ netrpezlivo pokračovala kňažná. „Dostanú, čo chcú. Ale teraz chcem počuť vás, mlynár. Čo hovorí vaše srdce. O čom snívate? Čo nehovoríte každému, koho stretnete?“
„Som predsa vo vašich očiach rebel,“ mumlal mlynár, ktorý cítil, ako ho opradá rovnaké čaro ako kňažnú. Násilím si musel pripomínať, že skutočnosť je celkom iná. Lipa! Hanička! Právo, pošliapavané kňažninými prisluhovačmi!
Len ako z diaľky počul kňažnin mäkký hlas:
„Nie, vy nie ste rebel, mlynár, to som už spoznala. Ste čestný a hrdý človek, a preto pôjdete so mnou. Do mesta, do môjho paláca, udelím vám úrad, hodnosť, titul, a budete ..... budeme šťastní.“
„Opustiť domov, mlyn, povzniesť sa nad svoj ľud a zabudnúť, že som z jeho krvi?“
„To nikto nehovorí,“ potichu pokračovala kňažná. „Svojmu ľudu by ste naopak mohli viac prospieť tam, než tu v mlyne.“
Nasadila mu do hlavy zvodnú myšlienku. Čo keby naozaj obetoval doterajší život, opustil mlyn aj svojich drahých, aby mohol prospievať ľudu?
Kňažná ho pozorovala pomhúrenými viečkami. Už-už čakala, že mlynár prikývne a povie áno.
Nečakaná udalosť zmarila jej očakávanie.
Z tmy sa objavil vodník Michal, podobný obludnému strašidlu, prebehol terasou, zanechávajúc za sebou mokré šliapaje, a sotva dospel k jazierku, zmizol vo vode. Kňažná, ktorá sa od ľaku pritisla k mlynárovi, sa opäť spamätala a chcela sa tej príhode zasmiať, keď sa po vodníkovi vynorila ďalšia postava ..... jeho prenasledovateľka Klásková, ktorá nedbajúc na kňažnú vykrikovala:
„Mizera jeden! Tak som dávala pozor a predsa mi ušiel! A to mi luhal, že tu nájdem Kláska!“
Až teraz sa zarazila.
„Odpustite, pani kňažná ..... “ zmenila tón, „ja tu hľadám svojho muža, vraj vám tu mal zahrať kasáciu ..... “
„Ach, zase tá prekliata kasácia!“ zovrela kňažná drobné päste. „Každú krajšiu chvíľu mi pokazí tá ich kasácia!“ A rozhnevaná sa obrátila ku Kláskovej chrbtom.
Klásková teda prehovorila k mlynárovi.
„Vám, pán mlynár, mám tiež čo odkázať,“ spustila. „Sotva ste vytiahli päty z mlyna, už tam vpadol pán vrchný s pánom Francom, a mušketierom a s niekoľkými pochopmi a chceli vám uniesť Haničku ..... “
„A podarilo sa im to?“ vybuchol mlynár.
„Ušla im,“ vydýchla Klásková, rozčúlená sama tým, čo hovorila.
Mlynár sa obrátil k pani kňažnej, ale videl len jej chrbát. Bála sa jeho pohľadu. Povedal jej teda do chrbta:
„To je tá panská priazeň, pani kňažná! Krásne slová tu a surová hrubosť tam?“
„Nemôžem za to, mlynár!“ otočila sa kňažná prudko a v očiach jej zaplál hnev, ktorý hneď pohasol. Potichu dodala:
„Verte mi, že som o tom nevedela ..... “ Opäť sa otočila, aby skryla, že jej do očí vkĺzli slzy.
Bez ďalšieho slova mlynár odišiel. Splnil svoju povinnosť, bol voľný.
Niekoľko krokov za ním pospiechala Klásková. Dúfala, že ju mlynár zavedie ku Kláskovi.
O niečo ďalej kráčala tou istou cestou späť aj pani kňažná. Lesný zámoček sa jej zrazu zhnusil, noc sa jej zdala škaredá. Lokaj, ktorý predtým čakal v zámočku, niesol teraz lucernu pred ňou.
Mlynár sa hanbil, že sa dal očarovať lichotivými rečami a náladou noci. Teraz cítil úzkosť o Haničku. Kde môže byť? Každú chvíľu volal do tmy:
„Haničko! Kde si?“
Hanička ho nepočula. Ponáhľala sa tmou, ale už sa jej zdalo, že stratila cestu. Vtom sa zľakla.
„Kto je to?“ vykríkla. Nejaká postava, ktorá jej skrížila cestu, však bojazlivo odpovedala:
„To som len ja ..... učiteľský ..... Zajíček ..... A to si ty, Haničko?“
Vysvetlil jej, že hľadá stratenú supliku.
A Hanička mu zas povedala, že uteká pred zámockými drábmi.
Zajíček sa rozhorčil.
„Vie o tom pani kňažná? Nechcem ani veriť, že by privolila k takej podlosti,“
Zrazu sa obaja zarazili. Spočiatku mysleli, že to stúpajú zo zeme biele pary, ale pary dostávali obrysy dievčenských postáv a o chvíľu Hanička aj Zajíček pochopili, že vidia víly. Kde sa vzali, tu sa vzali, obkrúžili oboch pocestných a roztancovali sa okolo nich.
Neďaleko už bolo počuť drsné hlasy prenasledovateľov, ale víly na to nedbali. Krok za krokom viedli v tanci Haničku aj Zajíčka k prastarej lipe. Keď boli blízko mohutného kmeňa, lipa sa otvorila a Hanička ..... akoby jej to niekto napovedal ..... vstúpila do stromu a kmeň sa za ňou zatvoril ako skriňa. Víly zmizli. Zajíček stál pod korunou voňavej lipy sám.
A už tu boli. Pán vrchný, pán Franc, mušketier a niekoľko pacholkov so sekerami a pílami.
„Tu je to!“ ukázal pán vrchný a zbadal Zajíčka. „Čo tu robíš, učiteľský?“ udrel na úbožiaka.
„Naša kapela, prosím, chcela zahrať pani kňažnej tú kasáciu, ktorú ste nám nedovolili predviesť na zámku,“ ospravedlňoval sa Zajíček. „A ja som tu zablúdil.“
„Povedz radšej, že si sem niekam zaviedol to dievča! Kde je? Povedz!“ rozkričal sa pán vrchný.
„Neviem ..... prosím,“ koktal Zajíček.
„Chceš byť kantorom v meste a vziať si tú svoju? Tak povedz, čo vieš, alebo máš po nádejach!“ vyhrážal sa pán vrchný.
„Nemôžem ..... prezradiť ..... “ zaúpel Zajíček a tým vlastne priznal, že o Haničke vie.
„Dobre, nehovor. Ale od tejto chvíle nie si učiteľský. Hneď zajtra ťa pošlem na vojnu. A teraz, chlapci, na tú lipu!“ prikázal pán vrchný.
„Nie, to nedovolím!“ vykríkol Zajíček a postavil sa pred lipu, aby chránil úbohú Haničku vo vnútri stromu. Po prvý raz v živote sa postavil niekomu na odpor.
„Zviažte ho, blázna!“ houkol pán vrchný a niekoľko hrubých rúk hneď odtrhlo Zajíčka od lipy. Ale skôr než sa mohli pustiť do ničivého diela, objavil sa mlynár, sledovaný bedákajúcou Kláskovou. Naraz vytrhol prvému pacholkovi sekeru z rúk a postavil sa na obranu storočnej lipy.
„Ani krok!“ volal. „Zrazím každého, kto sa priblíži, panská holota!“
„Nebojte sa! Naňho!“ povzbudzoval vrchný svojich ľudí. Mlynár zdvihol sekeru nad hlavu a hlava prvého pacholka by bola nepochybne na dve, keď sa všetci zarazili. Aj Klásková, ktorej došla reč. Aj Zajíčkovi kolegovia, Zima, Sejtko a Klásek, ktorí sa konečne našli a dorazili sem. Celá lipa sa zrazu ožiarila, akoby rozsvietená neznámymi rukami. Podobala sa veľkej rozžatej lampe.
„Zázrak!“ zvolala Klásková a padla na kolená.
Panskí pacholci dostali strach. Obrátili sa a panstvo nepanstvo utekali domov. A mušketier za nimi. Pán vrchný a pán Franc pre brucho nestačili tak rýchlo utekať. Krívali za nimi.
Mlynár nechápal, čo sa to deje. Obrátil sa k lipe, ktorá pomaly dohasínala. Kmeň sa otvoril a z neho vystúpila Hanička.
„Haničko drahá!“ objal ju mlynár. „Zažil som o teba strach!“
„A ja o teba, Libor,“ usmievala sa Hanička v slzách.
„Bludička!“ vykríkla Klásková, ktorá ešte nemala čas povedať Kláskovi svoj názor na jeho kasáciu.
Ale nebola to bludička. Bola to lucerna, ktorú teraz niesol pred pani kňažnou lokaj.
Kňažná pochopila, čo sa stalo. Mlynár, sekera, lipa, muzikanti a Hanička. Nebolo to také ťažké uhádnuť. Obrátila sa k mlynárovi a povedala:
„My dvaja sme si už povedali všetko, či skôr zamlčali. Verte mi len, že moje slová boli úprimné a pravdivé, aj keď zdanlivo veci svedčia o opaku. Ale ani kňažná nevie vždy o všetkom. Len jedno je ešte treba dokončiť.“
Prevzala lucernu z lokajových rúk a roztrieštila ju o peň. „Ruším vašu povinnosť svietiť touto lucernou vrchnosti,“ dodala, „a prajem vám aj tu vašej Haničke, aby ste boli spolu šťastní až do smrti. A vy pán ..... “ obrátila sa na Zajíčka, ktorý sa k nej nesmelo blížil.
„Zajíček, učiteľský mládenec.“ predstavoval sa ustrašený učiteľský. „Lenže svoju supliku som stratil, vážená pani kňažná.“
„Tu je,“ siahol si mlynár pod kabát. „Našiel som ju cestou.“
Kňažná ju prijala, ale ani sa do nej nepozrela. „Viem už vopred, čo v nej bude,“ povedala. „A môžem vám len povedať, že sa vašej žiadosti vyhovuje. Budete kantorom na škole v meste a môžete sa ženiť. Len ja sa vrátim sama do svojej zlatej a nudnej klietky.“ Posledné slová hovorila už len akoby sama sebe. „Kde je cesta?“ pýtala sa lokaja.
Pomaly svitalo, lucerny už nebolo treba a na cestu bolo dobre vidieť.
„A čo kasácia?“ volal rozradostnený Zajíček. „Chlapci, spustime!“
A spustili. A hrali tak pekne, že aj Klásková zabudla pustiť sa do Kláska. Keď dohrali, schmatla muža za rameno. Klásek sa od ľaku roztriasol. Ale Klásková ho prekvapila.
„Ľudkovia, dnes mi to urobilo tak na mäkko, že sa už ani na vlastného muža nemôžem zlobiť. Klásek, už sa netrep a daj mi peknú pusu.“
Dostala ju a Klásek povedal ostatným:
„Čo vám mám hovoriť. Sami vidíte, že je to učinený anjel.“
Hanička sa pozrela na svojho Libora. Nemuseli si nič hovoriť, ani sa objímať. Vedeli už obaja, že patria k sebe.
„Len našej pramatere lipe by sme mali poďakovať, že nás zachránila,“ pohladila Hanička storočný strom.
„Do smrti sa o ňu budem starať,“ povedal mlynár. „Vždy sme verili, že chráni náš rod. Dnes to zapíšem do svojej knihy aj pre našich vnukov.“
A veselo sa išlo domov za sprievodu muziky.
Len na vodníkov sa zabudlo. A vodníci zabudli na ľudí. Michal, hoci túžil po Haničke, už zostal v zámockom jazierku u Ivana v podnájme. Ivan bol starý mládenec a nevadilo mu, že má kamaráta na byte. Zato teraz mali úplný pokoj. Kňažná sa už v lesnom zámočku neobjavila. Opustila aj zámok a cestovala po svete. A pána vrchného preložila na iné panstvo. Príliš jej pripomínal, že mladý smelý mlynár zvíťazil nad svojou vrchnosťou.