O Smolíčkovi Pacholíčkovi

Bol raz jeden malý chlapček, ktorý žil v lese u zlatoparohého jeleňa. Volal sa Smolíček. Jeleň sa oňho pekne staral a chránil ho pred rôznymi nástrahami. Celý deň vozil Smolíčka na svojom chrbte po lese. Chlapec sa kŕmil lesným ovocím, najradšej mal jahôdky, a hral sa s lesnými zvieratkami... Jedného dňa sa však jeleň musel vydať hľadať nové pastviny ďaleko od domova. Smolíček musel zostať doma sám. - „Počkaj na mňa, Smolíčku, a nikomu neotváraj.“ prikazoval mu jeleň každé ráno.

Smolíček sa chvíľu hral sám, ale potom sa začal nudiť. Tu zrazu začul šuchot a nejaké hlásky. Zvuky šli od dverí. Podišiel teda bližšie a počul. - „Smolíčku, pacholíčku, otvor nám svoju svetničku! Len dva prstíky tam strčíme, len čo sa ohrejeme, hneď zasa pôjdeme..“ - „Kto tam vonku tak mrzne, že tak prosí? Pootvorím troška a pozriem sa,“ zabudol chlapec, čo jeleňovi sľúbil. Do svetničky vkĺzlo niekoľko tenkých prstov. Mali ostré nechty, chvíľu sa len tak knísali, ale potom hbito otvorili dvere dokorán a pred Smolíčkom stáli jezinky! Smolíček na ne vyľakane pozeral, boli to divé ženy, vlasy ako haluzina, odeté do roztrhaných handier a poriadne smrdeli, lebo boli neumyté! Chytili chlapčeka a odnášali preč. Smolíček plakal a volal z celej sily. - „Za hory, za doly, moje zlaté parohy, kde sa pasú? Smolíčka, pacholíčka, jezinky preč nesú!“

Mal veľké šťastie, vietor vial správnym smerom a Smolíčkov hlások k jeleňovi zaniesol. Mohutnými skokmi pricválal na pomoc! S jezinkami si ľahko poradil, schmatol Smolíčka a jedným skokom boli späť vo svojej chalúpke. Jeleň sa na chlapca veľmi hneval, že neposlúchol a vydal sa do nebezpečenstva. Smolíček svätosvätne sľúbil, že sa to už nebude opakovať a že bude dbať na jeleňove rady.
Ale keď sa ráno zobudil, zabudol, čo včera zažil. Len čo za dverami opäť začali jezinky vyprosovať tak, že by sa nad nimi aj kameň zľutoval... - „Smolíčku, pacholíčku, otvor nám svoju svetničku! Len dva prstíky tam strčíme, len čo sa ohrejeme, hneď zasa pôjdeme...“ Chlapcovi sa ich predsa len zželelo a vpustil ich dovnútra. Tie ho schmatli a uháňali s ním do svojej jaskyne. Smolíček plakal a volal svojho jeleňa. - „Za hory, za doly, moje zlaté parohy, kde sa pasú? Smolíčka, pacholíčka, jezinky preč nesú!“ Ale jeleň sa pásol ďaleko.

Babice si začali Smolíčka vykrmovať. Zavreli ho a nosili mu samé dobroty, tortičky, koláčiky, buchtičky.. Tešili sa, že keď Smolíček pekne pritučnie, budú mať lahodnú pečienku. Každý večer skúšali, ako sa im darí. „Prestrč prstík von z klietky, vyskúšame, či je dosť tučný.“ Smolíček však vždy vystrčil namiesto prstíka drievko a babice si dlho mysleli, že ho ešte dostatočne nevykŕmili... Po čase im však trpezlivosť došla a začali kúriť v peci a chystať pre Smolíčka pekáč. Ten bol od hrôzy bez seba a rozkričal sa na celý les. - „Za hory, za doly, moje zlaté parohy, kde sa pasú? Smolíčka, pacholíčka, už na pekáč nesú...“ K jeleňovi sa niesol strašlivý nárek a potom už bolo počuť len dupot kopýt, ako sa hnal za chlapcovým hlasom. S jezinkami si rýchlo poradil, nabral babice na rohy a zhodil ich zo zrázu, z ktorého sa len tak nedostanú.

Smolíček dostal, čo si zaslúžil. Odvtedy sa vždy riadil radami dobrého jeleňa. Obaja boli radi, že všetko dobre dopadlo.