Pätnásť

Stalo sa to v krajine, kde vlha kedysi pásla kravy. Pochytala všetky ovady (vtedy ich bolo ešte málo), všetky ich napchala do jedného vreca a potom si veselo pohvizdovala a hojdala sa na pružnej brezovej vetvičke, pretože jej kravy spokojne prežúvali na výslní. Kto by ich aj vyrušoval, keď všetky ovady bzučali vo vreci.
Lenže ovadie bzučanie je pre pastierikov podľa môjho názoru nebezpečné, pretože ich ľahko uspáva. Spánok je inak sám osebe zdravý. Kiež by dal boh všetkým ľuďom dobrý spánok! Ale pre vlhu by asi bolo lepšie, keby vrece s ovadmi zavesila ďaleko od svojich uší. Potom by si oveľa radostnejšie pohvizdovala v brezičkách. Skôr vraj jej hlas znel rovnako jasavo ako hlas anjelského zboru. Ale ako teraz znejú anjelské zbory, to azda vedia iba na nebesiach.
A tak vlha zaspala ..... Vtedy bol najväčším pokrokárom rak. Keď uvidel, že vlha zaspala, potichu sa vyšplhal hore a svojimi klepetami ako nožnicami prestrihol bzučiace vrece. Vrece prasklo takou silou, že rak spadol dozadu na zem a zlomil si väz. Odvtedy sa zmenil na najväčšieho spiatočníka. Ovady sa rozleteli po celej krajine a vlha dodnes s plačom poháňa kravy.
V tej krajine, kde vlha pásla kravy, žil kedysi mudrc. Komu vďačil za svoju múdrosť? Slnku ..... alebo hviezdam? ..... Vyrástol v najodľahlejšom kútiku krajiny na okraji tmavého lesa. Býval v tichej chalúpke, ktorej okná zahaľoval divo rastúci chmeľ. Dvorček bol zarastený vetvičkami vresu, po ktorých len zriedkakedy šliapala ľudská noha.
Svetlo padalo do jeho domu zhora. Vo dne v noci sedával pri otvorenom okienku v slamenej streche, ako pri vrátkach do neba, a rozprával sa so slnkom a s hviezdami. Načúval hlasom iných svetov, videl kométy chodiť po nebeskej lúke ako obrovské pestré pávy a v hlave sa mu radili neprehľadné stĺpce čísel. Zoraďoval ich a spájal najobdivuhodnejšími spôsobmi. Obrazy hviezd boli krásne ako nočná obloha. Ani nemohli byť iné, pretože duša tohto človeka sama bola hviezdnym obrazom. Každý nebeský lúč mu padal do srdca ako do otvoreného kvetu, pretože on sám nebol nič iné než rozkvitnutý slnečnicový kvet. Odkiaľ má slnečnica hlavu preťaženú zlatými myšlienkami, odtiaľ mal aj on svoju múdrosť.
V noci po chodníčku vo vresoch prichádzala ..... a pritom sa nedotkla rosy ..... do tichej chalúpky jedna z troch sudičiek, víla Dékla. Mudrcovi ukazovala nite osudu, ktoré držala v ruke. A on v nich videl ľudí, ktorí uviazli v domýšľavosti a falošnej múdrosti ako muchy v pavučine. Videl, ako si hoveja v jej tesných slučkách .....
„Dokonca tučnejú a vyzerajú tak spokojne!“
„Bez pohybu sa vždy tučnie. A rumenec na ich lícach je znakom blížiacej sa smrti, pretože tí, čo sa nehýbu, sú už mŕtvi, aj keby im líca kvitli ako ruže,“ hovorila Dékla.
„Ako môžu žiť s takým úzkym obzorom?“
„Nebožtíci tiež spia pokojne vo svojich hroboch. Ani tá najužšia truhla im neodrie boky.“
Potom vybrala z hodvábnej šatky zázračné zrkadielko a ukázala mudrcovi šťastný život. Bol krásny ako zelená lúka a tá lúka bola široká ako nebo. Možno že samo nebo bolo tou lúkou, pretože ľudia sa tu prechádzali medzi slnkami ako deti medzi obrovskými záružliami a vo vlasoch sa im trblietali hviezdne koruny ako synom bohov.
Keď to mudrc uvidel, zavrel svoju hviezdnu vyhliadku, zamkol dom a išiel k ľuďom.
Išiel a išiel, až prišiel do veľkého sivého mesta. Bolo to najväčšie mesto v tejto krajine, kde vlha kedysi pásla kravy.
Mesto vynikalo tým, že sa tu nestavali chrámy múdrosti ako v iných večných mestách. Stánky múdrosti boli priamo na uliciach a trhoviskách, takže múdrosť bola všetkým ľahko dostupná a všetci ľudia boli múdri. A všetkým vládla len jediná múdrosť ..... pätnástka.
Toto mesto bolo jedným z najšťastnejších na svete. Nepoznalo muky nevedomosti ani muky poznania. Ako lampa, ktorú vždy večer rozsvecuje múdry nočný strážnik, žiarila na všetkých uliciach pätnástka.
Na rohu každej ulice stáli úhľadné drevené oltáriky, jednoducho otesané ako striešky nad studňami. Nehorel na nich žiaden svätý oheň. Podobali sa skôr obuvníckym stolíkom.
Len kreslo bývalo pri nich mäkké, aby sa múdrosti dalo slúžiť sediačky aj ležiačky. Bol tu biely stolík, na ktorom stál džbánik piva, mlieko, med a kuracie stehno. Služba múdrosti zrejme dosiahla najvyššiu jednoduchosť ..... dalo sa pri nej jesť aj piť.
A v kresle sedel tlstoch, ktorého líca ako slnko vyžarovali radosť z múdrosti. Temeno hlavy mu svietilo múdrym úsmevom ako mesiačik. Jeho čelo nevedelo, čo sú vrásky. Do očí mu azda nikdy nenahliadla noc. V jednej ruke držal jelšovú paličku a v druhej maličkú sekerku.
Okolo neho stáli ľudia, muži aj ženy, výrastky aj deti. Nech boli starí alebo mladí, všetkým im hral na perách múdry úsmev. Každý okoloidúci ochotne pristupoval k mudrcovi, aby sa pozrel, ako vypil dúšok sladkého piva, ako si utrel pery a so sklonenou hlavou sekal sekerkou do paličky a počítal:
„Sekám, sekám pätnásť,
ešte raz pätnásť.
Kto neverí, nech sem beží,
nech sa sám presvedčí!“
„Pätnásť!“ povedal mudrc s úsmevom a ukázal svoju paličku:
„Všetci sa môžu presvedčiť sami. Len nech každý pristúpi a prepočíta si to. Duša sa zbaví pochybností a zavládne v nej pokoj a mier. Jediná múdrosť, ktorá môže človeku priniesť šťastie, je pätnásť! Len nech každý pristúpi a sám sa presvedčí!“
Ľudia teda pristupovali, s prostoduchým úsmevom sa prstom dotýkali vrubov vysekaných v dreve a ich ústa jasali:
„Pätnásť! Áno, naozaj pätnásť!“
Ale mnohí už ani neprichádzali počítať.
Stáli za chrbtami tých, ktorí mali ešte nejaké pochybnosti a ktorí chceli mudrca pristihnúť pri nesprávnom spočítaní vrubov alebo si jednoducho v pamäti obnoviť svoju obľúbenú pravdu. Mnohí stáli za chrbtami týchto ľudí. Starci pokojne popfajkávali z fajok a klebetili o všeličom. Dievky sa postrkovali a smiali a odhadzovali ryšavé vrkoče. Chrúmali pritom oriešky a pokukovali po mládencoch. A mládenci sa vychvaľovali:
„Samozrejme pätnásť, iste že pätnásť! Čo ešte počítate ako hlúpe ovce ..... “ Ale tí múdri ich dobrosrdečným basom upokojovali:
„Len nech to prepočítajú, nech to prepočítajú. To vždy poteší!“
A mladé dievčatká múdro pišťali:
„Bolo mi len trinásť, keď som prvýkrát počítala. A hneď mi vyšlo pätnásť ako mame a ockovi! Ocko povedal, aby som už ďalej nepočítala, a hneď mi dal ušiť dlhé šaty. V nedeľu k nám vždy chodí toľko hostí a všetci vedia, že pätnásť je pätnásť ..... Akými míľovými krokmi kráča vývoj dopredu a akí sú tí chlapci múdri! Veď či sú ešte na svete hlupáci?“
„Možno niekde na vidieku, ale tu už nie.“
A naozaj. Všetci tu boli múdri, všetci počítali do pätnástich. Len raz niekto napočítal do šestnástich. Ale ten bol už dávno zosmiešnený a zabudnutý ..... stratil sa ako tieň mraku. A keď raz opitý mudrc sekol iba trinásťkrát, napriek tomu všetci napočítali pätnásť, pretože nikto už dávno nemal pochybnosti a každý bral paličku do ruky vopred presvedčený, že je na nej pätnásť vrubov. Toto číslo znelo ľuďom stále v ušiach, pretože mudrc dovŕšoval svoje kázanie veľkolepým trikom.
Kedykoľvek sekal do paličky, jeho hlavu obletoval čierny mrak múch, ktorý dotieravo bzučal:
„Pätnás ..... s ..... sť, pätnás ..... s ..... s ..... sť!“ Večer, keď uložil svoju paličku a sekerku a ľudia sa rozchádzali, schmatol mudrc muší roj a hodil ho za nimi. Muchy liezli odchádzajúcim do vlasov a bzučali:
„Pätnás ..... s ..... s ..... sť, pätnás ..... s ..... s ..... sť!“ Po celom meste bolo toto počuť a všetci prispôsobovali svoj život pätnástke, pretože to bolo lacné a všetkým dostupné číslo. Nebolo nič väčšie alebo menšie než pätnásť. Všetky hodnoty boli za pätnásť a všetci žiadali jedine pätnásť. A tak každý deň na námestiach i v uliciach vysekávali kováči múdrosti na svojich paličkách pätnástku .....
Z čista jasna k ich oltárom prišiel ten pravý mudrc, čo sa pozeral do Déklinho zázračného zrkadielka. Vlasy mal biele ako staré striebro a čelo bolo vyblednuté v myšlienkach ako zožltnutý poľný kameň.
„Kde je v tomto meste chrám múdrosti? Dobrí ľudia, kto ma tam zavedie?“
„Takéto chrámy tu nemáme,“ odpovedal kováč múdrosti s radostným úsmevom a ľudia sa cudzincovi čudovali.
„Veď sa u vás už nikto neučí?“
„Učí, ako by nie. Každý deň sekáme! Ale naša múdrosť je jednoduchá a všetci ju poznajú. Len sa pozri,“ a sklonil sa nad paličkou:
„Sekám, sekám pät ..... násť,
ešte raz pät ..... násť!
Kto neverí, nech sem beží,
nech sa sám presvedčí!
Vidíš? Presne pätnásť! Prepočítaj si to sám! Môžeš sa presvedčiť, ručím za každý vrub!“
„Pätnásť?“ povzdychol si cudzinec a v očiach mu vzplanul oheň.
„Toto dávajte počítať deťom a žobrákom. Moje číslo je milión!“
„Milión? Che ..... che ..... che, čo to hovorí? Aký milión?“ pýtali sa ľudia jeden druhého s pohŕdavým úsmevom.
Zato kováč múdrosti vážne pozrel na cudzinca, bledým prstom si poklopal na múdre čelo a pokýval hlavou:
„Blázon! Šialenec!“ Avšak cudzinec sa vzpriamil, aby k zhromaždeným ľuďom prehovoril nezvyčajným hlasom a s nezvyčajnou, nevídanou silou:
„Milión je hviezdne more, milión je hora piesku, milión je zlatý lán plný nevídaného zrna, milión je hlboký hvozd. Nechajte rieku pretekať sieťou a spočítajte vodné kvapky, nechajte padať morský piesok medzi prsty a uvidíte milión! Spočítajte zrná v sýpke, spočítajte hviezdy! Na nebi je sto hviezdnych okien, v každom okne milión hviezd a za každým miliónom nekonečne miliónov. Kroky v nekonečne znejú ako v mramore!“
Lenže obyvatelia mesta boli zvyknutí chodiť len po sivej dlažbe ulíc. Ako by mohli niečo také pochopiť?
„Blázon,“ prikyvovali hlavami kováči múdrosti. „Blázon!“ revala masa a kdekto ťahal cudzinca za šaty. „Hej, ty milióne! Ty milionár!“ Cudzinec ešte niečo hovoril, ale jeho slová prehlušili muchy. A kováči múdrosti sa skláňali nad svojimi oltármi a odriekali:
„Sekám, sekám pät ..... násť ..... “
Cudzinec opustil mesto. Ľudia ho vyprevadili, ako deti vyprevádzajú hlupáčika z dediny. Niektorí sa smiali a ťahali muža za šaty. Iní ho ľutovali, že sa pomiatol na rozume. Súcitné dievky mu strkali koláče do tašky. A pocestného opustili až za mestskými bránami, keď zhustla večerná tma.
Mudrc stál v súmraku nočného lesa. Nad temným hvozdom jasne žiarili hviezdy. V tráve už bola chladná rosa. Jeho líca boli vlhké, jeho oči plné utrpenia.
Zrazu k nemu ticho prišla Dékla, bez toho, aby sa dotkla rosy.
Zlatou ručičkou pohladila mudrcovu chladnú tvár a podala mu červenú hubu so žiarivo bielymi škvrnami:
„To je muchotrávka. Najprv musíš vyhubiť muchy, inak ťa nikto nepočuje. Ľudia nie sú zlí. To len muchy im stále bzučia do uší, že už nič nevnímajú. Toto bude najlepší liek.“
A tak mudrc rozsieval muchotrávky. Behali po nich mravce a muchotrávky vsali mravčí jed; plazili sa okolo hady a nožičky muchotrávok sa zaleskli od ich jedovatých slín.
Raz v noci ich mudrc položí do ulíc. Čoskoro budú muchy pukať a celé mesto zapáchať. Všetky hlavy tam začnú smrdieť a ľudia si s odporom budú vyčesávať muchy z vlasov. Celé mesto sa vzápätí stíši a ľudia začnú načúvať a premýšľať. Smiešni sa im potom budú zdať kováči múdrosti so svojimi sekerkami. Nakoniec zvrhnú tie ich oltáriky, tie obuvnícke stolíky a postavia chrámy múdrosti na najkrajšom kopci. Pri vežových okienkach tam budú dňom i nocou stáť mladí i starí muži, ženy i dievčatá, aby všetci počítali slnká a hviezdy.
Možno sa raz dopočítajú až k miliónom a ich kroky zaznejú v nekonečne ako na bielom mramore.