Chvastavý zajac Ouško

„Čimčarára, čim čim“, ozývalo sa lesným svahom. Bol tu zasa krásny deň a zvieratká sa prebúdzali do rána voňajúceho rannou rosou. Vzduch voňal divokým orgovánom a jarné slniečko šteklilo lesné zvieratká na nosíkoch. „Ááááá“, zo zajačej nory sa ozývalo zívanie. To sa prebúdzal zajac Ouško. Z vyhriatej nory sa mu nikdy von nechcelo, ale jeho škvŕkajúce bruško mu už nedovoľovalo zostať v pelechu ani o minútu dlhšie. „Hepčííí“, aj jeho zašteklilo slniečko na nosíku. Jeho zajačí súrodenci už dojedali posledné sústa raňajok, keď Ouško pricupkal. „Pozri, Ouško, pozri“, ukazovala mu jeho malá sestrička Pampeliška kytičku tých najkrajších jarných kvetov, ktoré v okolí rástli. „Sú pekné“, povedal Ouško. „Keby som ich však trhal ja, boli by oveľa krajšie, len ja totiž viem, kde rastú tie zo všetkých najkrajšie.“

Pampeliška sa zamračila, nič však nepovedala. Táto Ouškova zlá vlastnosť sa jej vôbec nepáčila. „Ouško, Ouško“, volal ho bratček Zoubek. „Dnes som preskočil náš potok bez toho, aby som si namočil chvostík“, hlásal radostne. „Naozaj?“, spýtal sa Ouško. „Ale veď to nič nie je, ty popleta! Ja som skákal cez potok, keď som bol oveľa mladší, než si teraz ty.“ „Ale len aby si ntáral“, ozval sa Ouškov ocko. „Tak čo keby si nám to predviedol?“, nabádal ho. „Hmmm, vieš, ja teraz práve nemám čas a navyše takú jednoduchú vec nie je treba ani ukazovať!“, durdil sa Ouško. „No, ako myslíš“, odpovedal ocko. Na jeho tvári sa však objavil úsmev. Veľmi dobre totiž vedel, že sa Ouško až príliš často chvasce, a chcel mu dať lekciu, len ešte neprišla vhodná príležitosť.
Bezstarostný zajačí život však narušila hrôzostrašná novinka, ktorá sa šírila lesom rýchlosťou blesku. Nemilosrdný líšok Hubert sa zatúlal do ich pokojného lesíka. O líškovi Hubertovi bolo známe, že je veľký maškrtník a že si potrpí na obzvlášť krehučké zajačie mäsko. „Môj ty bože!“, prisahala zajačia mama. „Čo teraz budeme robiť, ocko?“ „No čo by, mama, líška Huberta budeme musieť nejako preklamať!“, odpovedal ocko. „Preklamať, hovoríš?“, zajačej mame sa chceli zrobiť mdloby. „Ale ocko, líšok Hubert je iste všetkými mastnými vodami zmazaný, múdry, rýchly a má ostré zuby, naše zajačie vedomosti ho len ťažko oklamú.“ „Nič sa neboj, mama, veď zajtra sa s deťmi poradíme a niečo už vymyslíme, ráno múdrejšie večera.“ A naozaj, na druhý deň ráno, keď vtáčikovia speváčikovia spustili svoj jarný song, sa už celá zajačia rodinka radila, ako na líška vyzrú. „Budeme kričať a vydávať strašidelné zvuky“, navrhovala Pampeliška. „A alebo sa zamažeme blatom a líšok Hubert nás nepozná“, kričal Zoubek. „Ehm, ehm“, zakašľal Ouško. „Podľa mňa bude najlepšie, keď plán necháte na mňa.“ „Ako iste všetci dobre viete, vynikám takmer vo všetkom, preto bude najlepšie, keď sa toho ujmem.“ „Ale Ouško, už sa zase chvastáš“, napomenula ho Pampeliška. Ocko sa usmial: „Tak ty hovoríš, že nás zbavíš líška Huberta raz a navždy?“ „No samozrejme“, mávol labkou Ouško. „Tak dobre, spoliehám sa na teba, že ochrániš celú našu rodinu“, dopovedal ocko a debata bola na konci. Ouškovi pomaly miznol úsmev z tváre, nič však nenamietal a odcupkal na čerstvú ďatelinku. „No ocko, ty si sa celkom pomiatol“, kričala mama. „Nič sa neboj, veď ja mám plán dávno vymyslený, chcem len Ouškovi dať poriadnu lekciu.“
Nad lesom akoby sa zniesol tieň strachu. Aj ten najmenší obyvateľ lesa, mravček Eda, vo vzduchu cítil nebezpečenstvo. Od tej chvíle Ouško nejedol a veľa toho nenaspal. Veľká zodpovednosť ho na pleciach tlačila ako obrovský balvan. Najhoršie na tom bolo, že nemohol vymyslieť žiadny plán. Často ho videli sedieť na pni a hlboko premýšľať. Medzitým ocko a zvyšok zajačej rodinky usilovne pracovali. Ocko mal skvelú lesť. Stačilo vyrobiť niekoľko párov zajačích uší zo slamy a konárikov a vykopať obrovskú jamu. „Tak čo, Ouško, už máš vymyslený nejaký plán?“, pýtal sa ho ocko akoby ustarosteným hlasom. „P p p plán? No jasné, môj plán! No samozrejme, neboj sa, ocko, už sa na tom pracuje“, uistil ho Ouško a odcupkal. Čím častejšie sa ho však ocko pýtal, tým neistejšie odpovedal.
Nebojte sa, deti, ockov skutočný plán bol už vymyslený, pretože času už nezostávalo veľa. S každým závanom vetra bolo cítiť líška Huberta bližšie a bližšie. Iste už bol len niekoľko krokov od ich zajačej nory. Tú noc Ouško nešiel spať vôbec. „Čo teraz bude robiť? Líšok je už za humnami a on nemá žiadny plán, ktorým by zachránil svoju rodinu. „Ach jaj, achich, čo teraz budem robiť?“, mrmlal si pre seba Ouško. „Zajtra ráno sem iste vtrhne líšok Hubert a všetkých nás zožerie!“ „Všetci si navyše myslia, že ich zachránim, achich, to som sa dostal do poriadnej kaše“, pokračoval Ouško. Nedalo sa nič robiť, Ouško to jednoducho musel niekomu povedať. „Oci“, volal a bežal do zajačej pracovne. „Čo je, už mi konečne neseš tvoj vymyslený plán, Ouško?“, pýtal sa ho ocko. A v tú chvíľu mu to Ouško všetko vysypal tak rýchlo, že keby ocko nemal poriadne nastražené uši, polovicu z toho by nepočul…. „No a teraz je líšok Hubert už niekde blízko a ja nemám žiadny plán, budeme musieť všetci utiecť“, dopovedal Ouško a tváril sa nanajvýš ustarostene. Ockovi dalo veľa práce, kým úbohého Ouška upokojil a všetko mu vysvetlil. Povedal mu, že to všetko mala byť iba lekcia a že skutočný plán má už dávno vymyslený. V tom sa nočnou krajinou rozľahol strašný krik sojky Žanety. „Je tu, je tu, všetci sa schovajte, líšok Hubert je tu.“ Už nebolo času na ďalšie vysvetľovanie. Pasca sa musela nastražiť. Na svahu sa týčil jeden kopček a za ním zajace nastražili slamené uši. Za týmto kopčekom už bola vykopaná poriadna jama, ktorú zakryli lesnými konárikmi a haluzinami. Potom sa všetci schovali. Lenže Hubert stále neprichádzal a na zajačikov išiel spánok. Keď mesiac vystriedalo slnko, líšok Hubert dorazil až k nore. „Hmmm, tu to vonia zajačím mäskom“, liebil si. „To bude dnes priam kráľovské raňajky“, oblizoval sa. V tom si všimol zajačie uši za kopcom. „No pozrime sa, že by som mal dnes takú ľahkú prácu?“ „Úbohé zajace, myslia si, že sú schované, pritom im von trčia ich dlhé uši“, posmieval sa Hubert. „Hihihi, takéto hlúpe zajace som ešte nejedol“, naposledy sa oblízal a skočil cez kopček. „Prásk, chrup a bum“, líšok Hubert bol v jame. Taký rámus zajačikov zobudil. Celú podívanú prespali. Išli sa opatrne pozrieť k nore. Naozaj, líšok tam bol celý dobitý. „No to teda, ocko, to bol priam výborný plán!“, zvolal Ouško. A bolo to azda prvýkrát, keď niekoho pochválil a sám sa nechvastal. Veď aj dostal poriadnu lekciu, že chvastať sa nepatrí. A čo líšok Hubert? Dlho sa pokúšal dostať z jamy von, nadával, hrešil, prosil a potom zase hundral. Po niekoľkých dňoch, keď už bol vyhladovaný, pretože mrkvu, ktorú mu tam zajace hádzali, nemohol ani cítiť, pristúpil na ockovu dohodu. Musel podpísať zajačiu zmluvu, v ktorej stálo: Ja, hrozivý líšok Hubert, sľubujem na svoju líščiu česť, že sa vo vašom lese už neukážem. Všetko spečatili odtlačky zajačej a líščej labky. A tak sa do lesných svahov opäť vrátil pokoj. Zmluva potom bola uložená v dutine starého duba, pre prípad, že by Hubert na svoj sľub zabudol.