Krtko Peter

Kedysi, a už je tomu veľmi dávno, žil v poli pod zeleným dubom krtko. Volal sa Peter, pretože ho nikdy nezastavila ani tá najtvrdšia skala. Bol celý čierny, len bruško mal sivé a na pravej labke biela bodka. Zo všetkých jedál mal najradšej čokoládu a puding. Peter bol jednoducho zvláštny krtko. Jeho najväčšími kamarátmi a kamarátkami boli dážďovníci a dážďovky. Každý večer sa u neho schádzali na „rozprávanie o piatej“. To sa potom dlho sedelo, pil sa čaj, jedli sa slivky a každý rozprával, čo zvláštne ten deň zažil, čo videl, koho stretol a kde všade bol. A boli Vám to príbehy! Nikdy by ste neverili, čo všetko môže stretnúť takú drobnú ružovú dážďovku na lúke pri potoku. A všetci tí dážďovníci a dážďovkandy chodili k Petrovi veľmi radi. Dokonca tak radi, že sa už niekedy ani nevedeli dočkať, kedy im skončí práca. Že dážďovky nepracujú? Ale kdeže! Celý deň musia kyprieť pôdu, hĺbiť chodbičky, prevzdušňovať korienky a roznášať živiny tam, kde sú potrebné. Jedného večera, keď sa mali stretnúť a bolo to práve v utorok ..... chýbali dve dážďovky. Máša a Dáša. Neprišli ani o piatej, ako bolo zvykom, ani o pol šiestej, ba ani o šiestej. A to už o ne mali všetci taký strach, že bolo azda úplne prvýkrát u Peterka smutné ticho. Aj ten čaj bol horký. Už ich neuvidíme, zakvílil dážďovník Janík. Možno ešte prídu, utešovala ho teta Žaneta. A tu zrazu: Ťuk ťuk, klop klop, stáli za dverami. Unavené, ale šťastné, že sú medzi svojimi. A každá niesla na chrbte batoh plný dobrôt. To bolo vítanie, to bolo radostí. Po slávnostnej večeri na oslavu šťastného návratu Máše a Dáši si vzal slovo najstarší dážďovník Hugo. Bol to múdry dážďovník a nikdy toho veľa nenarozprával. Ale tentoraz mal k nim dlhú reč a nakoniec hovorí:
„Myslím, že prehovorím v mene všetkých, keď Vás teraz poprosím, aby ste nám všetko pekne po poriadku porozprávali.“ A dážďovky rozprávali. O veľkej záhrade s množstvom kvetov, stromov, s toľkými druhmi zeleniny, že oči prechádzali. Rozprávali aj, ako ich pristihol záhradník, keď si prezerali ríbezľové kríky.
„Bol taký veľký. Mal zelenú zásteru a obrovské ruky. Zohol sa k nám.“
„No, ja som si myslela, že je to náš koniec!“ zapišťala Máša. „Ale nebol. Položil si nás na dlaň a hovorí: ‚Vy ste veľmi užitočné. Vás by som tu veľmi potreboval.‘ A potom nás odniesol do záhonov so zeleninou. A teraz choďte a pekne mi to tu prekyprite. Ešte nám zamával, usmial sa a odišiel,“ doplnila Máša. A všetci počúvali o tej zázračnej záhrade a bolo im spolu veľmi pekne. Tak pekne, ako len môže byť medzi kamarátmi. Krtko Peter všetkým nalieval čaj a pozorne počúval ich rozprávanie. Keď skončili, vzdychol si a zamyslel sa, potom si ešte raz vzdychol a ešte viac sa zamyslel a potom sa rozhodol:
„Pôjdem sa do tej čarovnej záhrady pozrieť.“