Janko a pán vrchný

Keď Janko chodil po svete, prišiel raz do hostinca a nemal ani halier. Ale bol veľký, urastený chlapík, a preto sa hostinský hneď pritackal a pýtal sa zdvorilo:
„Rozkážete krčiažok piva?“ Janko sa zamyslel a po chvíli, keď sa uvelebil za stolom, povedal vážnym hlasom:
„To musí byť.“ A pre seba si myslel:
„Kto má smäd, má sa napiť.“ Za chvíľu hostinský doniesol pivo, a keď ho pred Janka postavil, pýtal sa znova:
„A možno rozkážete aj nejakú pečienku? Máme tu výbornú teľaciu ako mandľa.“
„To musí byť,“ povedal Janko vážnym hlasom a myslel si:
„Kto má hlad, nech sa naje.“
Pečienka bola čoskoro na stole, a keďže mal Janko chuť do jedla, čoskoro po nej nebolo ani pamiatky. Potom pil milý Janko celé popoludnie krčiažok za krčiažkom, a keď sa blížil večer, nechystal sa na odchod. Hostinský hneď uhádol, že ten pán u neho asi zostane na noc, a preto sa veľmi zdvorilo pýtal:
„Odpočiniete si aj u nás?“
„To musí byť,“ vážne povedal Janko a myslel si:
„Kto celé predpoludnie chodil a celé popoludnie pil, musí v noci spať.“
Hostinský vybehol von, aby pripravil nocľah pre vzácneho a tak vážneho pána. Janko potom odišiel do komôrky, pomaly sa vyzliekol, vážne sa uložil do periny a čoskoro tvrdo zaspal. Ráno sa prebudil, až keď slnko už dávno vyšlo. Hostinský už čakal pri jeho posteli a pýtal sa ho, či už vstane a či rozkáže raňajky.
„To musí byť,“ povedal Janko vážnym hlasom a myslel si:
„Kto v noci spal, má ráno vstať, a kto ráno nič nejedol, má sa naraňajkovať.“ Hostinský dal pripraviť raňajky, hneď sa vrátil a ochotne pomáhal Jankovi pri obliekaní. Po raňajkách sa Janko posadil k oknu a celé milé predpoludnie sa pozeral von.
Keď sa blížilo poludnie, hostinský spozoroval, že cudzí pán u neho ešte zostane aj na obed, a preto sa uctivo pýtal:
„Čo rozkážete na obed? Mám tu dobré mäso a holúbätká ako buchtičky.“ Janko sa zamyslel a nič neodpovedal. Pýtal sa teda hostinský znova, ešte uctivejšie:
„Mám ich dať pripraviť?“
„To musí byť,“ povedal Janko a myslel si:
„Ak sú holúbätká ako buchtičky, prečo by som ich nemal zjesť?“ Hostinský čoskoro doniesol obed na stôl a Janko sa poriadne najedol. Po obede pomaly popíjal ako včera krčiažok za krčiažkom, a keď prišiel večer, zasa si vážne ľahol do periny a spal, akoby celý deň pracoval. A keď sa ráno prebudil, začal zasa živobytie ako včerajšieho dňa.
Hostinský bol spočiatku rád, že ten vážny pán je u neho tak dlho, ale postupne začal byť nedôverčivý a niekoľko dní rozmýšľal, ako by hosťa šikovne upomenul o platbu. Nakoniec sa osmelil a raz večer, keď Janko už nechcel pivo, povedal napoly vážnym, napoly prosebným hlasom:
„To sú časy, to sú časy! Pivo mi zasa došlo a na iný polsud nemám dosť peňazí. Skoro by som rád videl, keby ste mi zaplatili, potom môžete piť zasa nanovo.“ Janko sa zamračil a po chvíli povedal:
„To musí byť,“ a myslel si:
„Kto nedostáva zadarmo jesť a piť, musí to zaplatiť.“ Ale nebolo mu to milé a z mrzutosti čoskoro zaspal.
Hostinský sa zarazil a niekoľko dní mlčal: ale keď sa Janko k platbe nemal, upomínal ho druhýkrát o peniaze za jedlo a pitie. Ale Janko vždy len vážne odpovedal:
„To musí byť,“ a potom u seba rozmýšľal ako prvýkrát, keď ho hostinský upomínal.
Keď to hostinskému trvalo už veľmi dlho, tvrdo sa pustil do milého Janka:
„Ak nezaplatíte, pôjdem k pánovi vrchnému a budem Vás žalovať!“
„To musí byť,“ odpovedal Janko vážnym hlasom ako inokedy a myslel si:
„Veru sa musí ísť k pánovi vrchnému, ak chceme žalovať.“ Hostinský najprv nevedel, čo na to povedať, ale spamätal sa a povedal nahnevane:
„Aby ste vedel, že nie som Váš blázon, pôjdete so mnou k pánovi vrchnému a to hneď!“
„To musí byť,“ povedal Janko vážne a myslel si:
„Prečo by som sa trochu neprešiel, keď to pán hostinský chce? Veď máme byť jeden druhému na tomto svete povoľní.“ Hostinský bol čoskoro hotový a o hodinu sa ocitli u pána vrchného. Pán vrchný vypočul sťažnosť hostinského a prísnym hlasom povedal Jankovi:
„Chcete zaplatiť?“
„To musí byť,“ odpovedal Janko vážnejšie ako kedykoľvek predtým a myslel si:
„Prečo by som nechcel platiť? Vždy chcem platiť, ibaže niekedy nemám peniaze.“
„Ale milosťpane ..... ,“ začal hostinský, ale pán vrchný nerád robil veľa rečí, ukázal prstom na dvere, hostinský poslúchol a ťahal Janka za sebou z kancelárie.
Keď prišiel s Jankom domov, všetko upomínanie o peniaze bolo márne: Janko síce vždy pritakal, že to musí byť, ale nezaplatil ani halier. Hostinskému nakoniec došla trpezlivosť. Schmatol Janka a hnal sa s ním druhýkrát k pánovi vrchnému. Ale skôr než odišiel, prikázal synovi, aby odviedol na dvor pána vrchného teliatko a ešte niečo tajné aby teľaťu pošepkal. „A ako to urobím?“ pýtal sa ho syn. „Hlupák,“ nahneval sa otec, „zahryzni ho hoci do ucha.“ Keď hostinský s Jankom stáli pred pánom vrchným, dalo sa teliatko na dvore zrazu do bučania. Pán vrchný pristúpil k oknu a potom začal prudko prechádzať po izbe. „Milosťpane,“ ospravedlňoval sa hostinský, „to moje teliatko nemá akoby rozum, inak by si tu takú vec nedovolilo: ale až sa zarežie, už nebude bučať.“
Pán vrchný tomu porozumel, a akoby sa z neho stal iný človek, tvrdo sa pustil do Janka:
„Zaplatíš?“
„To musí byť,“ odpovedal Janko. Hostinský div nestratil rozum, keď videl, že Janko má pred pánom vrchným tak málo strachu, a domnieval sa, že azda nemá zmysly v poriadku, a pošepol to pánovi vrchnému. Ale pán vrchný povedal nahlas:
„Uvidíme, či je pri zmysloch.“ Potom sa obrátil k Jankovi a povedal mu:
„Ak nezaplatíš, dám ťa zavrieť do šatlavy a dostaneš len chlieb a vodu.“
„To musí byť,“ odpovedal Janko a myslel si:
„Keď niekoho zavrú, musia mu dať niečo jesť: ale to sa rozumie, že mu nedajú holúbätká a pivo.“
„Počkaj, ja ťa naučím robiť si zo mňa posmech,“ nahneval sa pán vrchný; „dám ťa hodiť do vody a potom uvidíme, či máš zdravý rozum.“
„To musí byť,“ povedal Janko a myslel si:
„Čo pán vrchný chce, to sa veru musí stať.“
Pán vrchný poslal po sluhu a ten odviedol milého Janka k rieke, ktorá bola blízko pri meste a bola pekne široká; pán vrchný a hostinský šli pomaly za nimi. Na brehu sa pán vrchný Janka ešte raz opýtal, či chce zaplatiť, ale keď Janko zasa len povedal „to musí byť“, pán vrchný prikázal sluhovi, sluha vzal Janka za ruky, hostinský za nohy a tak ho hodili do vody. Janko vedel plávať ako ryba, po chvíľke vyplával nad vodu a zamieril k druhému brehu. Keď bol uprostred rieky, pán vrchný Jankovi rozkázal prísnym hlasom:
„Teraz plávaj naspäť.“
Ale Janko sa ani neobzrel a kričal z plného hrdla:
„To nemusí byť.“
„Vravím ti, to musí byť,“ volal za ním pán vrchný. „To nemusí byť,“ volal Janko, vyskočil na druhý breh, poklonil sa pánovi vrchnému i hostinskému a stratil sa v neďalekom lese.