O krásnej Marketke

V jednom hlbokom lese stál krásny zrubový domček s veľkým parožím nad dverami. Bola to hájenka. Býval v nej ocko hájnik, jeho krásna žena a mali malú Marketku. Tej bolo päť rokov. Nosila biele šatôčky a dlhé vrkôčiky. Ocko hájnik brával Marketku z času na čas so sebou na obchôdzky lesom. Spolu pozorovali zvieratká, ako sa pasú na lúke, učil ju spoznávať rastliny a stromy..... . Čoskoro Marketka poznala každý strom a každú kvetinku v lese. „Ja budem tiež hájnik ako ocko!“ hovorievala mamičke, keď sa vrátili z obvyklej prechádzky v lese. Raz zase vyrazili s ockom na obchôdzku. Prešli už pekných pár kilometrov, keď sa zrazu mohutne zdvihol vietor a začala veľká búrka. Marketka bežala schovať sa pod najbližší krík. Keď sa otočila, ocko nikde nebol. Volala a volala, ale cez silný vietor nebolo počuť jej jemný hlások. A tak sedela v húštine a vystrašene čakala, kým búrka prejde. Zdalo sa jej, že trvá azda celý deň. Po istom čase sa vietor utíšil a obloha sa rozjasnila slnkom a zaliala jasne modrou farbou. Marketka sa vybrala hľadať ocka. Chodila po lese a volala a volala, ale odpoveďou jej bolo len šumenie konárov vysoko v korunách stromov. Už sa začínalo stmievať, keď si Marketka uvedomila, že nevie, kde je. Stratila sa. Ešte chvíľu blúdila, keď na les padla čierňočierna tma. Marketka bola už unavená, sotva plietla nohami, keď vtom zazrela svetielko. Nadšene sa k nemu rozbehla, ale nebola to hájovňa. Bola to stará chatrč. Opatrne sa priblížila a nazrela oknom dovnútra. Pri stole sedela stará škaredá baba. Marketka sa zľakla a odskočila. Zhodila z okna kvetináč, ktorý sa rozbil o prah. V tej chvíli sa rozleteli dvere a v nich stála starká. Zblízka bola azda ešte škaredšia. Mala na sebe starú záplatovanú sukňu, na hlave obnosenú šatku a na nose veľkú bradavicu. Keď uvidela Marketku, usmiala sa a ukázala tri pokazené zuby. „Óó, nejaká stratená dušička,“ zvolala a skôr než stihla Marketka ujsť, schmatla ju za ruku a vtiahla do chatrče. Tam ju zavrela do komory. Marketka sa vystrašene schúlila do kúta. Po chvíli jej baba podstrčila tanier s nejakou kašou. Marketka bola po potulkách lesom taká hladná, že jedlo vďačne prijala a rýchlo ho zjedla. Takto to pokračovalo ešte niekoľko dní. Potom ju jedného dňa baba pozvala k stolu. „Budeš mi tu pomáhať,“ oznámila jej starká. „Ale ja musím domov, mamička s ockom budú mať strach.“ odpovedala Marketka. „Tí už na teba dávno zabudli.“ zachrčala baba a položila pred dievčatko tanier s pečenými zemiakmi. Tentoraz jedlo odmietla a rozplakala sa. „Ako chceš. Budeš hladná!!“ zakričala na ňu starká a strčila Marketku zase do komory. „Babička,“ zavolalo dievčatko cez dvere na starkú. Tá sa za chvíľu dovliekla. „Čo chceš?!“ vykríkla na Marketku. „Ja ti teda budem pomáhať,“ povedalo dievčatko smutným hlasom. Starena sa nahlas rozosmiala a vravela: „Konečne si dostala rozum. Môžeš začať hneď. Tamto je metla a poriadne pozametaj celú chalupu.“ Ukázala striga do kúta...... Dni sa menili na týždne, týždne na roky a Marketka na mamičku, ocka a hájovňu celkom zabudla. Medzitým sa z nej stala krásna mladá slečna. Žila spolu so strigou v chatrči a hoci ju starká nikdy nepustila domov, Marketka ju vlastne mala rada. Starena na ňu bola dobrá, naučila ju bylinkárstvo a všetko, čo o bylinkách vedela. Každú polnoc chodila Marketka do lesa zbierať byliny. „Tak ja idem, babička,“ lúčila sa so starkou. „Čoskoro sa vráť, moja milá.“ zamávala jej na cestu od dverí. Marketka mala takmer plný košík a už-už chcela ísť domov, keď vtom začula dupot konských kopýt. Rýchlo sa ukryla vo vysokej tráve, ale kôň ju asi ucítil. Keď sa priblížil k miestu, kde bola schovaná, začal ryť kopytom do zeme, cúvať a ržať. „Hó, Gaštan. Pokoj, kamarát.“ Jazdec sa snažil koňa upokojiť. Zbytočne. Ten sa vzpriamil a zhodil ho do vysokej trávy, hneď vedľa Marketky. Jazdec sa zľakol a rýchlo vyskočil na nohy. Marketka tiež vstala. Keď kôň videl, že nehrozí žiadne nebezpečenstvo, upokojil sa. Jazdec bol mladý a pekný. Mal na sebe kabátec prepletaný zlatom a čierne jazdecké nohavice a čižmy. Aj kôň mal krásne sedlo. Potiahnuté zamatom a vyšívané zlatou niťou. Chvíľu na seba zvedavo pozerali. „Som princ Ján,“ predstavil sa mladík s hlbokou poklonou. Marketka sa usmiala. „Marketka bylinkárka,“ opätovala princovi jeho poklonu. „Si krásna. Čo tu robíš v takú nevhodnú hodinu?“ Marketka ukázala košík. „Zbieram bylinky.“ Princ pokyvkal hlavou. „Stratil som sa. Nevieš, kadiaľ sa dostanem späť na cestu?“ Marketka mu ukázala smer. „Zajtra pôjdem tadiaľ tiež. Budeš zbierať byliny aj zajtra?“ Otočil sa na ňu princ s nádejou v očiach. Marketka sa len usmiala. „Možno.“ a zmizla v tme lesa. Do chatrče sa vrátila v dobrej nálade a s úsmevom na perách. Starká na nej hneď spoznala, že je niečo inak. Vypytovala sa, ale Marketka jej nič neprezradila. Druhú noc vyrazila Marketka a tešila sa, že opäť uvidí toho krásneho princa. Opäť mala takmer plný košík, keď sa objavil. Rozprávali sa dlhé hodiny. Obloha sa začala vyjasňovať, pomaly prichádzalo ráno. Marketka sa zhrozila, že je v lese tak dlho. Rýchlo bežala domov. Pri dverách na ňu už čakala nahnevaná striga. „Kde si bola?!“ zakričala. „Prepáč, babička. Zbieranie ma tak unavilo, že som si ľahla k studničke na malý odpočinok a zaspala som. Prosím, nehnevaj sa na mňa.“ „No dobre, ale nabudúce sa ponáhľaj domov, mala som strach.“ „Iste, babička.“ pokorne Marketka sklonila hlavu. Každú noc prechádzal princ lesom po polnoci a každú noc Marketka s nadšením chodila zbierať byliny. Už aj starej babe bolo divné, že Marketka je taká zo všetkého nadšená, až to jedného dňa nevydržala a vybrala sa tajne za ňou a sledovala ju. „Chcem ťa odviezť na náš hrad a pojať ťa za ženu. Pôjdeš so mnou?“ Vzal jedného dňa princ nežne Marketku za ruku. Tej poskočilo srdce od radosti. „Ja?“ čudovala sa. „Som obyčajná bylinkárka a... a babička to nikdy nedovolí.“ Uvedomila si Marketka so slzami v očiach. Starká ju nepúšťala ani na trh. „Mne nevadí, že si bylinkárka. Zamiloval som sa. Veď vidíš, že moje srdce patrí len tebe.“ Princ bol zúfalý. Vtom sa z húštiny vyrútila striga a schmatla Marketku za ruku. „Babička?!“ Tá len vystrašene prehltla. Starena ťahala Marketku do chatrče. Princ sa za nimi len bezmocne a prekvapene díval. Keď dorazili domov, začala na Marketku kričať: „Toto mám za to, že sa o teba celé tie roky starám a živím ťa?!“ Marketka sa rozplakala. „Ale ja ho mám rada.“ „Je to princ, čo myslíš, že by bolo, keby ťa odviedol na zámok?!“ Marketka sa na starkú nešťastne pozrela. „Urobil by z teba svoju slúžku?! Na byliny už nikdy nepôjdeš a s ním sa tiež už neuvidíš! Rozumieš?!“ Zakričala na ňu striga a Marketka sa rozplakala ešte väčšmi. Týždne a týždne sa každú noc vracal princ do lesa, ale Marketky nebolo. Bol nešťastný, rovnako ako Marketka. A raz sa stalo, že z polnočnej vychádzky za bylinkami sa starena vrátila s chromou nohou. Ráno potom nemohla ani došliapnuť. „No nič, Marketka. Niečo jesť musíme. Pôjdeš namiesto mňa na trh.“ Vyhlásila. „Ale varujem ťa. Nesmieš s nikým ani slovo prehovoriť, inak ťa čaká trest.“ Pohrozila. Marketka od radosti poskočila, že sa z chatrče pozrie von. A tak vyrazila na cestu obťažkaná vrecami s bylinkami. Keď dorazila do mesta, rozbalila byliny. Predávala celý deň a zarobila pekných pár grajciarov. Keď sa vrátila do chatrče, starká na tom bola ešte horšie. Marketka musela za ňu chodiť na trh každý deň a v noci chodievala aj na byliny. Dúfala, že znova stretne princa. Ale ten sa už neukázal. Babka mala pravdu, zabudol na mňa. myslela si. A tak Marketka chodila každý deň do mesta a o jej kráse sa rozprávali všetci naokolo. Keď bolo raz na trhu nejako inak rušno. Predavači stáli celí nervózni, šepkali si.... „Čo sa deje?“ opýtala sa Marketka hrnčiara, ktorý mal stánok hneď vedľa nej. „Kráľovská rodina tadiaľto pôjde.“ odpovedal. Marketka len mávla rukou. Na svoju lásku síce nezabudla, ale zatlačila ju hlboko do srdca. Prebehlo celé dopoludnie, keď ostatní predavači začali nakúkať jedným smerom. Kráľovská rodina prechádzala. Hoci jej Marketka nevenovala pozornosť, zazrela ju. Prvý išiel kráľ na svojom bujnom koni. Na hlave mal veľkú korunu a zlatý dlhý plášť. Za ním išli dve ženy vedľa seba. Jedna mladá a krásna a druhá síce staršia, ale aj na nej bolo vidieť, že osud k nej bol milostivý. Obe mali krásne a drahé šaty. Marketka si ich spod oka obzrela a otočila sa k svojej debničke s bylinkami. Bolo treba doplniť tovar. „Stoj, Gaštan, kam letíš.“ Začula za sebou a prudko sebou mykla. Podivočený kôň sa zastavil priamo pri jej stánku. Na tom koni sedel princ Ján. Prekvapene hľadel na Marketku, rovnako ako ona na neho. „Marketka?!“ Vyhŕkol nadšene a zoskočil z koňa. Chcela pred ním ujsť, ale nohy ju nepočúvali. Akoby zdrevenely. Celý sprievod sa zastavil a všetky oči viseli na nich. Láska ukrytá v Marketkinom srdci vyplávala von. Princ jej nežne pobozkal ruku a zamilovane ju objal. Prekvapená Marketka sa ani nebránila. „Teraz ťa už nikam nepustím. Budeš mojou ženou.“ A ako vyhlásil, tak aj urobil. Svadba to bola veľká. Oslavovalo sa tri dni a tri noci. A čo starká? No tesne pred svadbou išli obaja snúbenci pozvať starkú na svadbu, ale tá im ani neotvorila. Na tú slávnu svadbu boli pozvaní všetci poddaní. A tak sa tu Marketka stretla s hájnikom a jeho ženou. Tá jej začala rozprávať o svojej stratenej dcére. Marketka si v tú ránu na všetko spomenula. A o to bola šťastnejšia, že našla svojich rodičov. A ak nepomreli, žijú šťastne dodnes.