Pán Peter Čáp

Ako sa s bocianom v detstve spriatelil, potom za tureckej vojny bol odvedený do otroctva a tam mu práve ten jeho bocian pomohol vrátiť sa domov

Na dobřenickej tvrdzi mávali za komínom bociansie hniezdo. Všade naokolo v bahnitých lúkach sídlili bociany. Priletali vždy na jar, vysedeli mláďatá a na jeseň odlietali v celých húfoch. Raz, keď už bociany odleteli, na rybníku pri Dobřeniciach zostal mladý bocian s poraneným krídlom. Chodil po hrádzi a pokúšal sa vzlietnuť, vždy však opäť padol na zem. Keď ho paholci z dobřenického dvora uvideli, bociana chytili a doniesli pánovi Jánovi Dobřenickému.
„Čo s ním budeme robiť? U nás zimu sotva prežije,“ povedal pán a nemal o vtáka záujem.
„My sa oňho budeme starať. Dajte nám ho, pane otče!“ volali deti jedno cez druhé a hladkali poraneného bociana po hlave aj po krídlach. Bocian sa nebránil, len prešľapoval z miesta na miesto a krútil hlavou. Keď pán videl, že by deťom urobil radosť, nebol proti tomu.
„Dobre teda, vezmite si ho. Ale nesmiete bociana trápiť, inak pôjde do dvora a vy dostanete poriadny výprask.“
Od toho dňa mali panské i dvorské deti postarané o zábavu. Dali ho do prázdnej kôlne a tam za ním chodili. Najviac sa oňho staral Peter, syn dobřenického pána. Schromené krídlo mu namazal masťou a zaviazal, nosil mu niekoľkokrát za deň jedlo a pitie. Dával na bociana pozor, aby mu nikto neublížil.
Dobřenický pán si to všimol a páčilo sa mu, že jeho syn chce chorému bocianovi pomôcť.
„Počúvaj, Peter! Páči sa mi, že si sa toho vtáka ujal. Pri dobrej starostlivosti možno do jari vydrží. Ty však nesmieš zabúdať na svoje povinnosti. V nedeľu príde pán farár a bude chcieť vedieť, koľko poznáš nových písmenok. Ak ich nebudeš vedieť, brezová metla bude mať hody.“
Chlapec sa začervenal až po korienky vlasov a horlivo sľuboval:
„Do nedele sa ešte všetko naučím, pane otče, uvidíte! Len keď mi toho bociana necháte. Ja som mu už dal meno. Pozrite, ako naň počúva. Šotku! Šotku!“ Len čo na bociana zavolal, ten sa k nemu rozbehol a veselo klepkal zobákom. Peter dal do rendlíka varenú kašu, pohladil vtáka po krídlach a smutne si povzdychol: „Dnes sa už spolu hrať nebudeme. Pán otec by sa na mňa hneval, keby som v nedeľu nevedel farárovi odpovedať. Keď sa tých pár písmenok naučím, prídem zase za tebou.“ Bocian znova zaklepkal zobákom, akoby chlapcovi porozumel, a dal sa do kaše. Peter zavrel dvierka na kôlni na závoru, aby tam nemohli psy, a bežal do izby. Celú zimu mali v Dobřeniciach bociana hosťa. Peter mal s ním dosť starostí. Keď bola zima najväčšia, poprosil matku, aby ho mohol brať so sebou do izby, kde bolo teplo. Pani sa najprv bránila, ale potom si všetci na bociana zvykli a ani im to neprišlo divné, keď sa prechádzal okolo stola.
Keď sa na jar objavili v lúkach bociany, pokúsil sa raz bocian Šotek vzlietnuť. Poranené krídlo mal už dávno vyhojené, ale doteraz nelietal. Zrazu sa vzniesol na starú kôlňu, potom na strechu panského stavenia. Slúžky zo dvora volali, že bocian už odlieta. Ako to Peter započul, hneď vybehol zo stavenia a volal za ním: „Šotku! Šotku! Šotku!“
Bocian vzlietol nad dobřenickú tvrdzu, zamával krídlami a odletel k lúkam. Keď to Peter videl, dal sa do usedavého plaču. Vtom sa na dvore objavil pán otec a domlúval mu:
„Veď nebudeš plakať ako nejaké dievča. To sa na chlapca, ako si ty, ani nepatrí. Nezazlievaj mu, že odletel. Je už jeho čas, aby si staval hniezdo a vyviedol mladé. Ty máš tiež svoje povinnosti. O týždeň ťa odveziem do Prahy, kde budeš pážaťom na kráľovskom dvore.“
A zrazu bol koniec veselého detstva. Peter nevedel, či má plakať za stratený bocianom, alebo sa tešiť na Prahu.
V tom týždni ešte niekoľkokrát zašiel na lúky, kde sa bociany prechádzali v mokradiach a zbierali žabky, užovky a vtáčie holiatka. Márne však hľadal svojho bociana. Všetky boli podobné, chodili na tenkých červených nohách a klepkali zobákmi. Na dobřenickú tvrdzu priletel starý pár bocianov, ktoré tam hniezdili každý rok, ale bocian Šotek sa už neobjavil.
Peter z Dobřenic sa dostal ku kráľovskému dvoru a čoskoro si ani nespomenul na domov, pretože mal veľa iných starostí. Časom, keď dorástol, získal si na dvore rytierske ostrohy. Potom kráľ vytiahol do boja proti Turkom a Peter musel s ním. Na ceste do Uhorska sa ešte zastavil na rodnej tvrdzi, aby sa rozlúčil s rodičmi a súrodencami. Keď ho otec videl sedieť na peknom koni, bol naňho hrdý.
„Ako ten čas utiekol, chlapče! Ani ťa spoznať nemôžem. Si dobrý, že si sa prišiel pozrieť. Zdržiavať ťa však nebudeme, máš pred sebou dlhú a namáhavú cestu.“ Matka plakala a chystala synovi pohostenie. Peter si zatiaľ pohovoril s otcom a obišiel dobřenickú tvrdzu. Keď za komínom uvidel opustené bociansie hniezdo, spomenul si na bociana. Sú rôzne bláznovstvá v ľudskom živote, na ktoré človek nemôže nikdy zabudnúť.
„Či sa tu niekedy objavil Šotek?“
„Neviem, chlapče, už mám zlé oči. Nedávno chodil jeden bocian okolo nášho rybníka, ale keď som naňho zavolal, odletel. Veď to už je tiež nejaký rok, čo si ho tu choval.“
„Máte pravdu, pane otče! Bolo to detské bláznovstvo, chcieť skrotiť bociana,“ usmial sa Peter a začal sa lúčiť.
Keď oboch rodičom za všetko poďakoval a obe ruky pobozkal, paholok mu priviedol koňa. Predtým než vyrazil, naposledy všetkým zamával a obhliadol rodné stavenie. Zdalo sa mu, že trochu schátralo a bolo by treba ho opraviť. Ale otec bol už postarší a bratia boli tiež vo svete, sestry na vydaj.
Peter dostal v poli prvý krst, padali okolo neho ranení a mŕtvi. Nariekali a kričali, ale nikto im nepospiechal na pomoc. Neboli to už rytierske turnaje, kde páni bojovali pre svoju slávu a každý šrám starostlivo ošetrili urodzené panie. Peter vedel dobre zaobchádzať s mečom aj biť sa na päste, ale predsa sa mu nepodarilo zachrániť sa. Turci ho zajali a po prvej prehratej bitke viedli do otroctva.
Mnoho zajatcov bolo vedených v dlhom zástupe po prašnej ceste. Jeden k druhému bol priviazaný za krk na dlhom povraze. Po stranách išli Turci na koňoch a nahajkou poháňali každého, kto by sa bol trochu oneskoril. Kto padol od únavy a zostal ležať, ten bol na mieste zabitý. Peter statočne kráčal v zástupe a nepozeral sa ani vľavo, ani vpravo, myslel len na domov.
„Už nikdy neuvidím svoju rodnú tvrdzu. Neuvidím ani otca, ani matku. Čoskoro niekde zdochnem ako pes,“ v duchu nariekal Peter, ale statočne premáhal všetky utrpenia. Pretože vedel čítať a písať, kúpil ho na trhu jeden bohatý aga, aby mu robil pisára. Tak sa dostal Peter do panského domu s veľkou záhradou, a hoci bol otrok, nemal sa najhoršie. Dostal šaty a jedlo a celé dni musel byť pripravený agovi k službám.
V dome bolo mnoho služobníctva a Peter mal dosť času, aby sa všade poobzeral, ako to tu chodí. Nikam však sám z domu nesmel a nemohol ani poslať domov o sebe žiadnu správu.
Raz uvidel v záhrade za domom pri jazierku statného bociana. Peter si hneď spomenul na svojho Šotka a potichu sa k nemu prikradol, aby vtáka nevyplašil. Keď bol neďaleko neho za krovím, tichým hlasom zavolal: „Šotku! Šotku!“
Bocian natiahol dlhý krk a obrátil hlavu za hlasom. Keď Peter znovu zavolal, vták zaklepkal zobákom a vykročil k nemu. Petrovi sa podlomili kolená od radosti a do očí sa mu nahrnuli slzy. Keď bocian došiel, začal si trieť hlavu o jeho ruku, tak ako kedysi na dobřenickej tvrdzi.
„Šotku, predsa som ťa našiel. Ani nevieš, akú z toho mám radosť,“ hovoril Peter potichu bocianovi a hladil ho po dlhom krku.
Keď sa nechal bocian pohladiť, nahmatal mu na krídle poranenú kosť. Už nepochyboval, že je to naozaj ten z dobřenickej tvrdze. Peter sa potom s ním denne stretával v agovej záhrade a z kuchyne mu občas nosil niečo na jedenie. Bocian za ním chodil zase ako psík a denne naňho čakával pri jazierku.
Peter však premýšľal, ako by odovzdal svojmu otcovi do Dobřenic odkaz. Keď už mali bociany z kraja odlietať, tajne napísal na pergamen správu o tom, kde je, a priviazal ho bocianovi pod krídlo. Ten veselo klepkal zobákom a nechal si to len tak. Na druhý deň sa bociany zdvihli a odleteli.
Dlhé boli potom dni a noci. Peter zle spal a stále myslel na svojho bociana. Aga s ním bol spokojný, pretože prácu vždy robil poctivo, a dal mu aj nejaké peniaze navyše. Ale Peter si nemohol v tureckej krajine zvyknúť.
Na dobřenickej tvrdzi už bola zatiaľ jar. Jedného dňa priletely bociany a jeden z nich dosadol na strechu tvrdze a hlasno klepkal zobákom.
„Pane, pozrite sa na toho bociana!“ zvolal paholok. „Niečo má pripevnené pod krídlom.“
„Kde? Kde? Nič nevidím, už mám zlé oči,“ sťažoval sa pán, ale napadlo ho zavolať na bociana: „Šotku! Šotku! Šotku!“
Bocian sa hneď zniesol zo strechy na dvor a nechal sa chytiť. Bez ťažkostí mu z krídla odviazali zvinutý list pergamenu a podali ho pánovi.
„Panebože, to je nejaké posolstvo!“ zvolal pán z Dobřenic a prikázal, aby bociana nakŕmili.
Keď list otvoril a prečítal, rozplakal sa od radosti. Bola v ňom správa od syna z ďalekej tureckej krajiny.
„Ten vták má cenu zlata. Ja som si myslel, že už som bez syna, a on zatiaľ žije. Od tejto chvíle nesmie nikto na mojom majetku bocianom ublížiť, každého by som dal prísne potrestať,“ nariadil pán a pospiechal do izby povedať pani, čo sa stalo.
O niekoľko dní sa vybral ku kráľovi, aby mu povedal, že by rád svojho syna vykúpil zo zajatia. Keď dobřenický pán prišiel ku kráľovskému dvoru a rozprával o múdrom bocianovi, kráľ mu nechcel uveriť. Potom sa predsa len zmiloval nad starým zarmúteným otcom.
„Ak je to pravda, pane z Dobřenic, rád ti dám ochranný glejt na cestu, aby si mohol svojho syna vykúpiť. Je to však dlhá cesta a musíš mať sprievod.“
„Vzal som so sebou niečo svojich ľudí a rád sa s nimi vydám na cestu, len keď budem môcť svojho syna zachrániť,“ odpovedal mu dobřenický pán a znovu kráľovi rozprával, ako sa všetko stalo.
„Keď sa tvoj syn vráti, dám mu do erbu znamenie toho vzácneho vtáka,“ sľúbil kráľ, kým ho prepustil.
Pán z Dobřenic nemeškal a hneď sa vydal z Prahy dolu do Uhorska. So svojimi ľuďmi zažil mnoho ťažkostí a útrap, ale nič ho od cesty neodradilo. Po dlhom čase sa dostal do onoho mesta, kde sídlil mocný aga, a vyhľadal jeho dom. Keď zaklopal na bránu a oznámil, že ide až z českej krajiny, aga ho prijal. „Čo ťa privádza do môjho domu?“ pýtal sa ho prísne.
„Mocný ago, dozvedel som sa, že môj syn je pisárom v tvojom dome. Prišiel som za tebou, aby som ho vykúpil z otroctva.“
Aga sa čudoval, ale nedal na sebe nič znať. Videl pred sebou urodzeného pána a rátal, koľko mu ten obchod asi vynesie. Povstal z pestrého divana, plného mäkkých vankúšikov, a zazvonil na sluhov, aby doniesli víno.
„Ako si sa dozvedel, že práve tvoj syn je v mojich službách?“ opýtal sa aga, keď znovu sadol k svojej vodnej fajke.
Dobřenický pán mu rozprával o bocianovi a Petrovi, ako sa kedysi spolu spriatelili a po rokoch sa zase stretli v záhrade mocného agu. Ten pozorne počúval a dlho mlčal. Náhle akoby sa prebudil zo sna, obrátil sa na hosťa.
„Čudný príbeh si mi rozprával, nikdy som nič také nepočul. Pravda však je, že tohto roku v mojej záhrade hniezdil jeden bocian a tvoj syn sa s ním hrával. Nikdy by mi nebolo napadlo, že sa spolu niekedy videli. Mám dosť peňazí a tvoje nepotrebujem. Aj tak mi nemôžeš zaplatiť takého dobrého pisára. Ale pretože si vážim tvoje obete a lásku k synovi, dávam mu slobodu.“
Onedlho priviedli sluhovia Petra a otec so synom si padli do náručia. Pán ich oboch pohostil, a znovu si dal rozprávať príbeh o múdrom bocianovi. Až na druhý deň vyrazili páni z Dobřenic späť do Čiech s mnohými agovými darmi.
A kráľ dodržal svoje slovo. Petrovi Dobřenickému z Dobřan dal do erbu strieborného bociana v modrom poli s červenou nohou zdvihnutou nahor. Pán Peter si začal hovoriť Čáp a k svojmu podpisu kreslil vždy bociana previazaného stuhou.