Biele šteniatko a čierne mačiatko

Na jednom dvore, ktorý nebol ani veľký, ani malý, žilo množstvo zvieratiek. Medzi nimi aj psík Alan s družkou Astou a kocúrik Mourek s mačičkou Mickou.
Jedného zimného studeného dňa sa v teple senníka narodilo mačičke päť krásnych mačiatok. Toho istého dňa sa v psej búde narodili šteniatka aj Aste a Alanovi. Mačička aj psík mali veľkú radosť. Čoskoro sa všade naokolo batoľali hebké malé klbká.
Päť mačiatok sa túlilo k mamičke Micke. Ich srsť žiarila na bielo rovnako ako srsť mamičky aj ocka. Až na jedno. Jeho chlpky boli čierne ako sadze.
V psej búde sa zatiaľ kotúľalo päť chlpatých guľôčok. Očká mali ešte zlepené, ale hladné bruškáa si cestičku k mamičke Aste vždy našli. Kožúšok šteniatok sa ničím nelíšil od mamičky a ocka. Bol rovnako čierny a huňatý. Až na jedno šteniatko. Jeho chlpky svietili v tme psej búdy ako lampión. Boli biele ako čerstvo napadnutý sneh.
Prišiel deň, keď sa mačiatkam aj šteniatkam otvorili očká a všetci prvýkrát uzreli svet. Aj biele šteniatko a čierne mačiatko sa rozhliadali dookola.
„Akože to, mamička,“ hovorí čierne mačiatko, „že mám iný kožúšok? Je snáď špinavý? Váš tak nádherne žiari a môj v tme nie je ani vidieť.“ Mačiatko začalo oblizovať kožúšok, aby zmylo čiernu špinu. Umývalo sa a umývalo, ale čiernu farbu nezmylo.
„Ale kdeže, moje milé mačiatko,“ odpovie Micka, „to nie je špina. Tvoj kožúšok je čistý. Má len inú farbu.“ Mačiatko však bolo smutné. Chcelo mať chlpky rovnako biele ako ostatné.
Aj u psíkov si biele šteniatko všimlo svoj kožúšok. A aj jemu bolo divné, prečo je iný ako ostatní. Mamička Asta mu vysvetlila, že sa na svet vykotúľalo s iným kožúškom ako ostatné. Ale ani bielemu šteniatku sa to nepáčilo a bolo smutné rovnako ako čierne mačiatko.
Jedného jarného slnečného dňa sa obe rodinky vybrali na prechádzku po dvore. Mačiatka vyšli s rodičmi zo senníka a zrazu čierne mačiatko zazrelo psiu rodinku.
„Pozrite,“ volalo čierne mačiatko, „už viem, prečo som čierne. Patrím inej mamičke a ockovi. Tamto sú moji rodičia.“ Ukázalo na čierneho psa Alana a jeho družku Astu. Micka bola smutná, keď sa jej milé mačiatko rozbehlo za psíkmi. Ale bolo také šťastné, že ho nechala ísť.
„Mamička, ocko,“ volalo mačiatko na Alana a Astu. Pribehlo a v tej chvíli si ho všimlo biele šteniatko.
„Teraz už viem, prečo som iné,“ hovorí šteniatko, „patrím niekomu inému. Asi ste si nás vymenili.“ A biele šteniatko sa rozbehlo k bielej mačičke a kocúrikovi.
Zbytočné by bolo vysvetľovanie. Preto čierne mačiatko zostalo s čiernymi psíkmi a biele šteniatko odišlo s bielymi mačičkami do senníka.
Po jari prišlo leto.
Mamička Micka sa rozhodla, že je načase naučiť svoje deti všetko, čo majú mačky vedieť. Prvé, čo sa začali učiť, bolo mňaukanie. Musí byť také silné a vysoké, aby ho počuli všetky mačky v okolí. A tak sa mačiatka predbiehali, ktoré zamňauká najlepšie.
„Mňáááu, mňáááu,“ ozývalo sa z každého kúta. Len biele šteniatko sa nijako nevedelo správne naučiť mňaukať. Z jeho papuľky sa ozývalo len „mňav, mňav“.
Medzitým sa po dvore preháňali šteniatka a napodobňovali svojich rodičov. „Hav, hav,“ znelo celým dvorom. Hlasný štekot musí zahnať každého nezvaného hosťa. Len čiernemu mačiatku sa stále nedarilo zaštekať. A tak jeho „háááv, háááv“ znelo skôr ako vytie.
Jedného dňa priniesol ocko Mourek svojim deťom myšku. Vraj sa musia naučiť, ako sa takáto myš loví. A tak sa všetky mačiatka predbiehali, kto ju uloví prvý. Všetkým to išlo celkom dobre. Len biele šteniatko zostávalo stále pozadu. Počas niekoľkých dní každé mačiatko prinieslo svoju ulovenú myš, len šteniatko nič. Každá myška mu zakaždým ušla.
U psíkov sa deti učili, ako si zakopať kosť. Ocko Alan im názorne predviedol, ako sa správne hrabe. Prednými labkami sa jama prehlbuje a zadnými sa odhadzuje hlina. Spočiatku im to veľmi nešlo, ale čoskoro sa všetci naučili jamu vyhrabať. Až na čierne mačiatko. Jeho nožičky ho neposlúchali. A navyše sa mu veľmi nepáčilo, že sa tak veľmi ušpiní.
So špinou si vedeli dobre poradiť u mačičiek. Mamička Micka, ocko Mourek aj štyri mačiatka sa o svoj kožúšok starali starostlivo. Na žiadnom chlpku nebolo vidieť jediné smietko. Len kožúšok bieleho šteniatka strácal svoj lesk. Biele šteniatko sa snažilo očistiť si jazýčkom nožičky, aj trochu chvostík, ale na bruško a chrbát nijako nedočiahlo.
„Ach, to je trápenie,“ povedalo si raz šteniatko, „Ja neviem, prečo sa musím stále umývať. Veď čo je zábavnejšie, ako behať po dvore, dovádzať a poprelezať každý kút. Čo na tom, že sa troška ušpinim?“
Čierne mačiatko malo úplne iné starosti.
„To je trápenie,“ povedalo si raz. „Prečo musím stále behať po dvore a prelézať každučký kút. Veď sa tak veľmi ušpinim. Najlepšie by bolo ľahnúť si na slniečko a pekne v pokoji odpočívať.“
Mačiatka aj šteniatka rástli ako z vody, a keď prišla jeseň, začali sa učiť tie najdôležitejšie a najťažšie veci. Mačiatka sa učili šplhať do výšok a šteniatka strážiť dvor.
„Ó, ako je to vysoko!“ povzdychlo si biele šteniatko, keď zazrelo múrik, na ktorý malo vyskočiť.
„Načo mám niekoho odháňať,“ povedalo vystrašené čierne mačiatko, „keď by bolo lepšie niekam sa schovať a počkať, kým odíde.“
Šteniatko sa bálo výšok a mačiatko zasa každého cudzieho tvora. A tak vo svojom strachu prežili jeseň, po ktorej nastúpila zima.
Jedného studeného rána na Štedrý deň sa celý dvor premenil na bielu perinu. Cez noc napadlo toľko snehu, že keď sa čierne mačiatko prebudilo, bolo na neznámy sneh také zvedavé, že ho hneď začalo samo skúmať. Zistilo však, že sneh je studený, mokrý a vôbec sa mu nepáči. Mačiatko urobilo pár krôčikov a bác. Padlo do záveja. Brr, ako rado by bolo niekde v teple.
Medzitým sa prebudila aj mačacia rodinka. Hneď ako zistili, že vonku je zima, Micka sa rozhodla, že odvedie svoje deti na strechu k teplému komínu. Bielemu šteniatku sa veľmi nechcelo. Bolo tiež zvedavé na tú novú vec, ktorá sa volá sneh. A tiež nemalo rado lezenie na strechu. Ale čo už. Keď sa konečne na strechu vyškriabalo, chcelo sa aspoň pozrieť do komína. Vždy ho zaujímalo, čo to z neho tak pekne vonia. Ako tak dnu nakúkalo, nožičky mu skĺzli po zasnežnej streche a biele šteniatko vkĺzlo po hlave priamo do komína. A pretože bolo v komíne plno sadzí, nevyliezlo z neho šteniatko biele, ale celkom čierne.
Mačiatko sa práve vyhrabalo von zo záveja. Bolo celé zasnežené a z čierneho mačiatka bolo zrazu mačiatko biele.
„Pozrime sa,“ povedalo, „už nie som čierne. Som celkom biele.“ Na streche uvidelo svoju bielu mačaciu rodinu a rozbehlo sa k nim. Vyšplhalo na strechu a nedalo mu to ani trochu práce. Bola pre neho hračka prechádzať sa po streche. Tam sa uvelebilo vedľa svojej mamičky, pritúlilo sa k teplému komínu, zapradlo a blažene zaspalo.
Na dvor medzitým prišla psia rodinka. Len čo ich šteniatko uvidelo, rozbehlo sa k nim.
„Som celé čierne,“ volalo nadšene. „Teraz patrím k vám.“ Skákalo a šantilo, brodilo sa snehom, hrabalo nory a bolo šťastné.
Prišiel večer. Šteniatka prestali šantiť a vrátili sa do svojej teplej búdy. Aj mačiatka zliezli dolu a vrátili sa do senníka. Za oknom domčeka sa rozsvietil vianočný stromček.
„Jemine!“ zvolalo mačiatko. „Ja už som zase čierne. Budem musieť odísť.“
„Kdeže by si išlo?“ povedala mamička Micka. „Nebolo ti s nami dobre?“
„Bolo mi s vami veľmi dobre,“ špitlo čierne mačiatko, „ale vrátila sa mi moja čierna farba.“
„Nikdy si svoju farbu nestratilo,“ odpovedala mu mamička, „len si bolo biele od snehu. Ten sa pri teplom komíne roztopil. Vidíš, aj ako čierne mačiatko môžeš žiť medzi bielymi mačičkami.“
To isté sa prihodilo aj u psíkov. Aj šteniatko objavilo, že je už zase biele.
„Vidíš to,“ povedala mamička Asta, „ani si si nevšimlo, že ťa sneh dávno očistil od čiernych sadzí. Celý deň si s nami šantilo a vôbec nikomu nevadilo, že si biele.“
A tak sa stalo, že podvečer na Štedrý deň dostali všetci ten najkrajší darček. Šteniatko a mačiatko svoju vlastnú rodinu a Alan s Astou a Micka s Mourekom svoje milované deti.