O pyšnej nočnej košieľke

O PYŠNEJ NOČNEJ KOŠIEĽKE

Len si predstavte, deti, čo sa psíkovi raz stalo!

Skákal, poskakoval, hral sa s mačičkou na lúke, váľali sudy, robili kotrmelce a všelijaké iné komédie a pritom si niekde vrazil do labky ostrý črep. Bol to malý črep, ale poriadne to bolelo a nemohol na tú nôžku dobre došliapnuť.

„Je to ale nerozum a neopatrnosť,“ hundrala mačička, „nechať takto niekde povaľovať črepy. To by ľudia nikdy nemali robiť! Črepy sa majú vždy pekne upratať. Potom na to niekto stúpi, možno nejaké zvieratko, alebo aj deti, keď sú bosé, a porežú si nôžku a potom to bolí a tečie im z toho krv. Poď, psík, môj úbožiačik, moje nynyny, ty môj piulko a piulánko, môj piii a piiiínko, ty môj zlatý chrobáčik, poď, ty moja úbohá piiindo, ja ťa vezmem domov a zaviažem ti labku, aby ťa tá boľka tak nebolela!“

Doma mačička psíkovi labku pofúkala a vymyla a zaviazala, aby ho tá boľka tak nebolela. „Bojím sa, aby sa mi z toho neurobil vres,“ hovoril psík, keď mu to mačička zaväzovala.

„Čo aby sa ti z toho neurobilo?“ čudovala sa mačka.

„No, vres aby sa mi z toho neurobil. To sa predsa niekedy z takých boľačiek urobí veľká bolenica, napuchne to, a je z toho veľká hrča, okolo je to červené a vnútri biele a tomu sa hovorí vres. A ten potom veľmi bolí.“ - „Aha, ty myslí vred!“ pochopila mačička.

„Ale nie! Vres myslím. Veď vred rastie pri lese a dáva sa do vázy!“ povedal psík.

„Ale kdeže!“ povedala mačička, „ty si to pletie. Veď vres sa dáva do vázy, a nie vred. Hihihi, kdeže by si niekto dával do vázy vred! To sa predsa nerobí, to nie, to nie!“

„Ty si to pletie!“ škriepil sa psík. „Z boľačky sa niekedy urobí vres a pri lese rastie vred. Tak to je!“

„Tak tomu teda hovor, ako chceš, ale ja sa ti musím smiať, a to poviem deťom, tak sa ti budú smiať tiež,“ povedala mačička a uložila psíka na vankúš.

Psík sedel na vankúši so zaviazanou labkou a čakal, kedy sa mu na nej urobí ten vres.

Čakal dlho, krútil sa všelijako, ale behať nemohol, a tak sa mu naťahoval čas. „Čo mám robiť, čo mám robiť!“ nariekal, „ja sa nudím. Prosím ťa, mačička, porozprávaj mi niečo.“

„A čo by som ti rozprávala?“ povedala mačička.

„Porozprávaj mi nejakú rozprávku!“ povedal psík.

„A akú?“ pýtala sa mačička.

„Nejakú peknú,“ žiadal psík. „Rozprávaj, rozprávaj!“

„Chcel by si o nočnej košieľke?“ pýtala sa mačička.

„Tak, o nočnej košieľke, ale musí to s ňou nakoniec dobre dopadnúť,“ prikázal psík.

„Tak teda o nočnej košieľke,“ povedala mačička a začala rozprávať:

„Tak bola raz jedna nočná košieľka a tá bola chudobná. A pretože bola chudobná, nemala na sebe žiadne červené, ani modré, ani žlté, zelené či fialové prúžky, ani žiadne vyšívanie s guľôčkami, štvorčekmi, hviezdičkami, kvietkami, ani lístkami. Bola len biela, ale pritom bola veľmi dobrá. A tak šla raz na prechádzku a stretla inú nočnú košieľku.

‚Jejda, to je krásna košieľka!‘ vykríkla tá chudobná nočná košieľka. Tá druhá nočná košieľka bola totiž bohatá a bola krásne farebná a mala na sebe vyšívané štvorčeky, prúžky a všelijaké kolieska a všeličo možné, taká bola ozdobená.

‚Ach, košieľka, ty si taká krásna, ty sa mi tak veľmi páčiš,‘ povedala tá chudobná nočná košieľka tej bohatej nočnej košieľke, ‚poď sa so mnou hrať!‘

Ale tá bohatá nočná košieľka bola pyšná.

‚Nepôjdem!‘ povedala, ‚ty nemá na sebe žiadne prúžky, ani žiadne kolieska a nič, s tebou sa ja hrať nebudem!‘ To povedala a šla pyšne ďalej.“

„To nebola dobrá nočná košieľka,“ povedal psík, „keď sa s tou chudobnou košieľkou nechcela hrať.“

„Veru nebola,“ povedala mačička. „Však aj, ako sa potom hrala sama, tak na seba nedala dobre pozor a hrala sa v blate a veľmi sa zašpinila.“

„To mala z toho, že bola pyšná!“ povedal psík, „a teraz zasa rozprávaj ďalej!“

„No tak teda,“ rozprávala mačička ďalej, „tú chudobnú nočnú košieľku to trápilo a bola z toho smutná. Šla domov, sadla si na postieľku a bola ešte stále z toho smutná, že sa tá pyšná nočná košieľka s ňou nechcela hrať. A vtedy k nej prišiel taký anjelik a hovorí jej: ‚Prečo si taká smutná, košieľka?‘

‚Ja som smutná,‘ povedala chudobná nočná košieľka, ‚pretože som stretla krásnu nočnú košieľku, tá bola vyšívaná a mala na sebe všelijaké kolieska, jahôdky, štvorčeky a prúžky a tá sa mi tak veľmi páčila a ja som sa s ňou chcela hrať, ale ona nechcela, pretože som chudobná a nemám na sebe žiadne takéto vyšívanie, aké mala ona.‘

‚Nič si z toho nerob,‘ povedal anjelik. ‚Len sa pekne vyzleč a choď spinkať. Však ono sa to do rána už nejako napraví.‘

Tak sa teda tá chudobná nočná košieľka vyzliekla a išla pekne spinkať.

A keď spala, zavolal ten anjelik ešte iné anjeliky a tie tú košieľku krásne vyšili a urobili na nej prúžky a červené bodky a štvorčeky a ešte také všelijaké veci, ako to má kto rád, a ešte ju pekne vyžehlili a potom zasa odleteli. A keď sa ráno tá nočná košieľka prebudila a obliekla sa, vtedy sa ani nemohla spoznať. Šla na prechádzku a teraz stretla tú pyšnú nočnú košieľku, ktorá sa s ňou včera nechcela hrať. A tá pyšná nočná košieľka bola dosť zašpinená, to sme už rozprávali, a nemohla tú košieľku ani spoznať. ‚To je krásna nočná košieľka,‘ povedala si, ‚keby sa tak chcela so mnou hrať!‘“

„Nech sa s ňou tá chudobná košieľka hrá!“ povedal psík mačičke. „Nech sa s ňou hrá a nie je tiež pyšná, keď tamtá bola pyšná a nechcela sa s ňou hrať!“

„To tiež nebola pyšná, tá chudobná nočná košieľka,“ povedala mačička, „hoci teraz bola čistá a mala na sebe bodky a štvorčeky a prúžky. Ona povedala tej pyšnej: ‚Len sa so mnou poď hrať, ty košieľka!‘“

„To je dobre, to sa mi páči,“ povedal psík, „že sa nestala pyšnou. A na čo sa všetko hrali?“

„No na všetko sa hrali,“ rozprávala mačička. „Hrali sa s bábikami a na obchod, na kolo aj na naháňačku aj na skrývačku, robili si venčeky a záhradku, hrali sa na varenie a na návštevu a na všeličo možné, kým sa dosť nevyhrali, a potom šli spolu do jednej postieľky spať. A tá pyšná nočná košieľka už nebola pyšná, ona si povedala, že už nikdy pyšná nebude, a potom sa tie dve nočné košieľky spolu hrali každý deň a nikdy sa ani spolu nehádali, ani žiadna z nich nechcela jedna druhej rozkazovať.“

„Tak to bolo dobre,“ povedal psík. „A mňa už labka nebolí. Ja som na tú boľku pri tom rozprávaní celkom zabudol.“