Heřman z Bubna

Ako po cudzích krajinách putoval a ako udatne s nepriateľmi bojoval, až si získal za priateľa verného leva, ktorý ho do smrti neopustil

Za tureckých vojen sa preslávil veľkou udatnosťou rytier Heřman z Bubna. Pochádzal z chudobného českého rodu, ale v kráľovských službách sa stal poľným maršalom. Kráľ mu bol veľmi naklonený. Keď pán z Bubna vyhral nejednu bitku proti Turkom, vyviazal sa z jeho služieb a vybral sa do cudzích krajín, aby spoznal svet. Doma mu zostali iba tri dediny a dvor ako dedičstvo po otcovi, nebol teda veľký boháč. Na cestu si pán Heřman vzal iba svojho koňa a vzácny meč z damascénskej ocele, ktorý mu nejedenkrát poslúžil v boji. Peniaze mal ukryté vo vaku pod sedlom a niečo bolo zašité v jeho peknom kabátci.
„Nikdy nie je na škodu mať so sebou nejaké peniaze. Nie však toľko, aby ti ich ostatní ľudia museli závidieť. Ak sa cestou bez nich zaobídeš, doma sa iste zídu,“ hovorieval rytier z Bubna. Radšej sa oháňal mečom, než vydával peniaze z vlastného mešca. S koňom prešiel celým machometánskym kráľovstvom, potom sa na veľkej lodi plavil až do maurskej zeme. Tu a tam sa s niekým stretol, porozprával sa a zase išiel ďalej. Bolo to až neuveriteľné, že sa cestou nestalo nič zlé.
„Ešte že mám teba, môj štvornohý braček, aspoň sa môžem s tebou porozprávať,“ hovoril pán Heřman z Bubna svojmu koňovi, keď ho potľapkal po pleci. Len čo kôň započul hlas svojho pána, pohodil hlavou a veselo zaerdžal. Už dlho šli piesočnatou púšťou a nestretli ani živú dušu. Slnko nemilosrdne pálilo a nikde naokolo nebola jediná studňa ani strom, kde by si mohli na chvíľu odpočinúť. Obaja, pán aj kôň, boli unavení, keď sa odkiaľsi ozvalo strašné revanie. Kôň sa zľakol a začal sa plašiť. Triasol sa na celom tele, ale pán mu nasadil ostrohy a zvolal:
„Hyjééé! Poďme sa pozrieť, kde sa čo deje! Nikdy sme spolu z boja neutekali, a ak bude treba niekomu pomôcť, radi mu pomôžeme.“
Kôň vyrazil dopredu a o chvíľu dorazili k nevelkej kotline v piesočnatých dunách. Keď sa zastavili na jej okraji, pán uvidel leva, ako sa bráni dvom tigrom. Zvieratá pritom revali, až ho oblievala hrôza. Levovi ubúdalo síl a krv mu tiekla z mnohých rezných rán. Rytier Heřman sa chvíľu díval na ten nemilosrdný boj, potom si povedal:
„Rytiersky mrav mi káže, aby som pomáhal slabšiemu proti silnejšiemu. Musím teda pomôcť levovi.“
Koňovi zviazal uzdou nohy, aby mu neušiel. Zobral štít a meč a pomaly kráčal k bojujúcim zvieratám. Lev sa naňho obrátil a sekol po ňom labou. Ale rytier sa nebojácne pustil do boja s dvoma tigrami. Keď lev videl, že mu od neho nehrozí nebezpečenstvo, pustil sa do nich s novou silou. Heřman z Bubna nakoniec jedného tigra zabil, a keď sa obzeral po druhom, videl, že ho zranený lev s veľkým revom zahnal na útek.
„Ty si statočné zviera!“ pochválil rytier s obdivom leva. „Teraz ťa musím ošetriť, inak čoskoro vykrvácaš.“
Lev, keď započul ľudský hlas, stíchol. Rytier došiel ku koňovi a z vaku vzal svoju košeľu. V okamihu z nej natrhal niekoľko obväzov a vrátil sa, aby obviazal zranené zviera. Lev už nemal síl, aby sa bránil, sotva stál na nohách. Keď ho pán ošetril, chcel sa vydať na ďalšiu cestu. Zranený lev však krok za krokom nasledoval koňa. Len čo sa pán Heřman zastavil, zviera tiež zastalo. Keď urobil niekoľko krokov, šlo za ním.
„Vidím, že som v tebe našiel verného druha,“ povedal mu ticho pán Heřman. „Rád prijmem tvoje priateľstvo a nikdy ťa neopustím.“
Potom došiel s koňom a levom k najbližším ľudským obydliam. Tam ich oboch nakŕmil a zaviedol do stajne, aby si odpočinuli. Všade, kam prišli, sa ľudia čudovali tejto nevídanej trojici. Keď im pán Heřman rozprával, čo v púšti s levom zažil, radi ho pohostili zadarmo. Potom prešli nejedno mesto, ale udatný rytier túžil po domove a nič ho už nemohlo udržať v ďalekej krajine. Ponáhľal sa so svojimi dvoma priateľmi, koňom a levom, do najbližšieho prístavu a čakal na prvú loď, ktorá plávala do Európy.
Mnoho týždňov a mesiacov prešlo, kým rytier opäť vstúpil na suchú zem. A dlhá bola cesta do Čiech. Kôň pánovi cestou pošiel a on si musel zaobstarať nového, ale verný lev chodil všade s ním a bol mu tou najlepšou ochranou.
Keď prišiel rytier Heřman z Bubna do Čiech, najprv sa zastavil v Prahe u kráľa, aby mu povedal, že sa vracia domov. Len čo sa objavil na kráľovskom dvore, vznikol z toho nemalý poplach. O ňom sa už leccos rozprávalo, ale nikto tomu veľmi neveril. Lev kráčal za pánom ako pes a v ľuďoch budil hrôzu. Bez ťažkostí sa rytier dostal až ku kráľovi, ktorý práve sedel pri hostine.
„Dovoľ, kráľu, aby som ťa pozdravil!“ zahlaholil rytier mocným hlasom a poklonil sa. Všetko naokolo naraz stíchlo a pozeralo sa k dverám. Kráľ vstal od stola, a keď v bohatierovi spoznal pána Heřmana z Bubna, rozovrel náruč.
„Poď sa so mnou privítať, pane Heřmane! O tvojej statočnosti som už veľa počul a je pekné, že si sa najprv zastavil na kráľovskom dvore. Budeš nám musieť rozprávať o všetkých príhodách, ktoré si zažil v cudzích krajinách.“
Keď však uvidel za rytierom obrovského leva, rýchlo ustúpil a volal stráže, aby ho chránili. Pán Heřman vzal leva za hrivu a pohladil ho.
„Nemusíš sa ho báť, kráľovská Milosť! Je krotký ako baránok. Keď som ho stretol, statočne sa bil s dvoma tigrami. Odvtedy nemám vernejšieho druha.“ Potom rozprával, ako sa mu podarilo získať také vzácne zviera, a kráľovi podal niekoľko jedovatých šípov, ktoré mu priviezol až z afrikánskej zeme. Kráľ ich vzal a povedal nevrlo:
„Myslel som, že mi daruješ toho leva. Ale lepší nejaký dar ako žiadny.“
„Odpusť, kráľu! Je to môj verný druh a sľúbil som, že sa od neho do smrti neodlúčim. Je už načase, aby som aj ja raz začal hospodáriť. Dovoľ mi, aby som sa išiel pozrieť domov na svoje statky.“
„To rád počujem, pane z Bubna! Najprv však sadni k môjmu stolu a najedz sa s nami! Potom si vyzdvihneš v kráľovskej kancelárii odmenu za hrdinské činy a môžeš ísť, kam ťa nohy ponesú. Ja ti brániť nebudem.“
Heřman z Bubna poďakoval a prisadol k stolu. Lev sa mu uložil k nohám a po celý ten čas sa od neho nepohol. Čo jedol pán, jedlo aj zviera. Celý večer musel kráľovi a jeho hosťom rozprávať príbehy veselé i smutné, aby ich pobavil. Na druhý deň sa s bohatou odmenou vybral na Skašov, kde mal nevelkú tvrdzu. Za peniaze, ktoré dostal od kráľa, kúpil si mestečko Horní Jelení s niekoľkými dedinami a dvormi. Keď sa tam usadil a oženil s pani Saloménou, začal hospodáriť. Deti však nikdy nemali a pani to mrzelo.
„Čo nám nie je dopriate na deťoch, je nám dopriate na majetku,“ utešoval rytier pani Saloménu. „Môj pán brat má dosť synov, aby náš rod nevymrel.“
Dlho trvalo, kým si jeho pani zvykla na leva, ktorý chodil všade za pánom a v komnate spával pri jeho posteli. Ľudia sa preto pánovi vyhýbali zďaleka, ale nakoniec si všetci zvykli. Pán bol prísny, nikomu však zbytočne neublížil. Na mieste starej tvrdze postavil hrad, a keď cítil, že mu valom ubúda síl, začal stavať kostol.
„Musím sa so stavbou poponáhľať,“ hovorieval pani Saloméne. „Zdravie mi akosi neslúži a chcel by som po smrti ležať tu v hrobke.“ Urobil posledné rozhodnutie a všetko v ňom odkázal milej pani Saloméne.
Lev už bol tiež starý, sotva sa za svojím pánom vliekol a väčšinou polihoval pri krbe. Jedného dňa statočný rytier Heřman z Bubna ľahol a už nevstal. Lev sedel celý ten čas pri jeho nohách a nič nežral. Keď pán zomrel, lev zareval strašným hlasom a od žiaľu mu puklo srdce.
Na pohreb do Horního Jelení sa zišlo mnoho pánov a slávne pochovali Heřmana z Bubna v novom kostole do hrobky, ktorú si dal sám postaviť. Zároveň s ním tam uložili telo vernému levovi, aby aj po smrti boli dvaja priatelia spolu. Rozprávalo sa, že v hrobke dal pán Heřman z Bubna uložiť veľký poklad, ktorý bude nájdený, až jeho rod schudobnie. Asi po sto rokoch od jeho smrti bola hrobka otvorená, ale žiadny poklad v nej páni nenašli. Keď odkryli veko maľovanej truhly, pod hlavou starého bojovníka a hrdinu bola uložená levia koža. To bolo najväčšie bohatstvo, ktoré pán z Bubna dostal do hrobu.