Predaná nevesta

V minulom storočí vyzerala česká dedina trochu inak ako dnes. Do mesta bolo ďaleko a len máloktorý dedinčan sa za celý život dostal do Prahy. Zato mali na dedine staré zvyky a svojrázne zábavy a hlavne veľa, veľa spevu. Keď bola raz za čas púť, v nedeľu to na návsi vyzeralo ako v mravenisku, všade samý hlahol a spev. Ako napríklad na tej dedine, kde sa stalo, že mládenec predal svoju nevestu. Bolo to tak. Jednej nedele zaplnila náves rozjarená mládež. Postávali najviac pred krčmou, v ktorej zatiaľ sedelo len niekoľko mlčanlivých kmotrov nad krčahmi piva a na stupienku niekoľko muzikantov, ktorí si ladili nástroje. Mládež čo chvíľa spievala. Napríklad:
„Prečo by sme sa netešili, keď nám pánboh zdravie dá?“ A ďalej pesnička hovorila:
„Kto vie, či sa tu o budúcej púti ešte uvidíme? Aj tak život nedáva veľa radostí. Ženy majú doma práce nad hlavu a gazda sotva nájde čas posedieť si nad krčahom. Preto sa všetci veseľme, len ten spozná šťastie, kto užíva života!“ Ale nespievali všetci. Napríklad Janko. Sotva zazrel medzi vystrojenými dievčatami svoju Marienku, už sa k nej predral a odviedol si ju nabok. Marienka sa mu zdala akási smutná. „Nečuduj sa mi, Janko,“ ospravedlňovala sa, „ako mi má byť veselo? Veď vieš, že ma naši chcú za každú cenu vydať, ale nie za teba. A práve dnes čakajú sedliaka Míchu s jeho synom, to vraj je pre mňa ženích nad všetkých ženíchov!“
„A ty rodičov poslúchneš?“ zamračil sa Janko.
„A ty sa pýtaš?“ pozrela naňho Marienka nahnevane.
„Odpusť,“ prosil ju Janko, „ja viem. Len mi ver, ako ja verím tebe, a nič zlé sa nemôže stať. Aj keď ..... “
„Aké aj keď, Janko?“
„Aj keď je tvoj otec viazaný sľubom, že dá svoju dcéru synovi Tobiáša Míchu.“
„A to hovoríš tak pokojne?“ zľakla sa Marienka. „Azda ..... azda si sa už s tým zmieril? A azda ..... azda už dokonca myslíš na inú ako na mňa?“ A v očiach sa jej objavili slzičky. A keď Janko nechápal, prečo plače, dodala:
„Keď ty sám si taký čudný, tajomný, tak málo o tebe viem. Odkiaľ si vlastne prišiel? Nikto ťa tu nepozná, boh vie, čo si zač.“
„Nechce sa mi hovoriť o tých smutných veciach,“ zvážnel Janko. „Skúsil som v minulosti toľko, že na to radšej nechcem spomínať. Vieš, aké to bolo, keď mi zomrela matka? A keď sa môj otec druhýkrát oženil? Macocha ma nemala rada, a tak som sa jedného dňa pobral a ušiel z domu. Do sveta. Bolo mi jedno, kde budem. Domov som už nemal. A tak som chodil svetom z roboty do roboty, až som prišiel sem a len tu sa na mňa usmialo šťastie a malo tvoju tvár, moja drahá Marienka.“
Marienka ho pohladkala a usmiala sa. „Nemusíš mi už nič hovoriť, keď ťa spomienky tak bolia. Len keď sa máme radi. Ver aj ty mne, ako ja tebe, a žiadna moc na svete nás nerozdelí.“
Janko už nemal čas odpovedať. Húf kamarátov ich obklopil a so smiechom a hlaholom odtiahli oboch do krčmy. Tam už bolo plno. „Muzika začína, ejchú! Dokola! dokola!“ ozývali sa výkriky a medzi tou vravou zanikol Jankov a Marienkin smútok v bujarom speve a vírivom tanci.
Pred krčmou sa trochu uprázdnilo. Potom sa tam objavili Marienkini rodičia, sedliak Krušina so ženou Ľudmilou, a s nimi prapodivný kmotor. Ten malý, čiperný, postarší mužíček, ktorému hovorili Kecal, naozaj nemal núdzu o slovo, ani o úsmev, ani o nápady. Veď to aj potreboval k svojmu zamestnaniu. Dával dokopy ženíchov s nevestami a naopak. Presviedčal rodičov, aby dali dcéru tomu a tomu mládencovi, ktorého vychválil do nebies. Alebo zasa vylíčil niektorému chasníkovi, aká bohatá nevesta naň čaká, skrátka robil všetko, aby už bola ruka v rukáve. Nadarmo mu nehovorili Kecal.
Aj s Marienkinými rodičmi viedol rozhovor, v akom už mal cvik a skúsenosť.
„Tak, sused Krušina,“ spustil, „aby sme to priviedli k rozumnému koncu. Dali ste pred rokmi slovo, že vašu Marienku nedostane nikto iný ako syn Tobiáša Míchu, ktorému ste dlžní. A to slovo platí.“ A keď pani mama Krušinová poznamenala, že nevie, či bude Marienka súhlasiť, div sa na ňu neosopil:
„Veď je tu pán otec a dcéra musí otca poslúchnuť, nech sa deje čokoľvek. Netvárte sa tak kyslo, všetko dopadne sladko, keď to má starý Kecal v rukách. Marienku si vezmem na starosť sám a vyženiem jej z hlavy všetku neposlušnosť. Veď ona zistí, že som jej nevybral hocijakého ženícha. Už len ten Míchov statok stojí za svadbu. Sám by som za neho dal bez žmurknutia štyridsať tisíc, a so žmurknutím jednaštyridsať.“
„Mícha má synov dvoch,“ pokýval hlavou Krušina. „Jedného z prvého manželstva a druhého z druhého manželstva. Za ktorého vlastne hovoríte?“
„Za toho poriadneho,“ mávol Kecal dôrazne svojím farebným dáždnikom. „Za Vaška. Ten prvý syn je niekde vo svete, boh vie, kde mu je koniec.“
„A kde máte toho Vaška?“ zaujímala sa pani mama.
„Nechcel som ho brať hneď prvýkrát so sebou, aby ste si samým úžasom neublížili. Pretože Vašek, to je poklad. Je vám slušný ako zo zámku, tichý ako myška, zbožný ako kostolník, pracovitý ako včela, usilovný ako mravec, na žarty si nepotrpí, ale pritom je veselý, a zároveň zasa aj vážny, veru, pravý baránok a ženích nad ženíchov.“
„A pekný je tiež?“ chcela vedieť pani mama.
„Čo hovorím pekný! Krásavec! Nie je veľký ani malý, nie je tlstý ani chudý a vôbec nie je pomyslenia, že by krívol, vďaka bohu celkom dobre počuje, vie sedieť na voze, keď niekto drží opraty, pri obede sa má k dielu za dvoch, ale zasa nie je žiadny jedák ani rozhadzovač, tiež nie je frajer, a vôbec už nie lakomec, nedá sa povedať, že by bol hlupák, a keď rozdávali múdrosť, tak sa postavil pekne do radu, no, čo mám hovoriť, každá matka by mi bozkávala ruky, keby som jej priviedol takého ženícha alebo aspoň polovicu z neho.“
„To je teda pravý zázrak,“ smiala sa pani mama, „len neviem, či naša Marienka na takéto zázraky verí.“
„Keď neverí, tak uverí!“ rozčúlil sa Kecal a niekoľkokrát bodol dáždnikom do vzduchu. „Ja jej to už vtlčiem do hlavy, len čo ju stretnem. A tu ju práve máme!“ A už volal na Marienku, ktorú zazrel prichádzať. „No Marienka, práve mi ideš do rany. Povedz, že ešte nikoho nemáš v srdci.“
„To nemôžem, kmotre Kecale. Práve niekoho mám. A natrvalo, aby ste vedeli.“
„A čo ak sa ti to len zdá?“ namieril na ňu Kecal dáždnik. „Zato ten, koho ti ja posadím do srdiečka, to nebude sen, ale skutočnosť a štyridsať tisíc k tomu. Raz mi za to padneš okolo krku a budeš mi ďakovať.“
„To bude na svätého Dindy,“ odporovala Marienka.
„Ale bude,“ skočil jej Kecal do reči a obrátil sa k rodičom. „Napoly už dáva slovo, vidíte a počujete sami. Tak čo, sused Krušina, podpíšeme svadobný kontrakt?“
Sused Krušina váhal. Pani mama zasiahla:
„Musíš povedať, Marienka, jasne, že súhlasíš.“
„Ja už milého mám, mamička,“ trvala Marienka na svojom.
„Tak ho pustíš k vode!“ spustil na ňu Kecal. „Dala si mu azda slovo?“
„Raz a navždy.“
„Trasky plasky,“ frflal Kecal, „čo je slovo u dievčaťa? Mení sa ako vietor. Zato slovo tu pána otca Krušinu je zo železa, však?“
„Pravda,“ povedal vážne Krušina. „Dal som Míchovi svoje slovo pred svedkami.“
„Tak ste robili účet bez gazdu!“ vyhrkla Marienka a obrátila sa a nahnevaná i nešťastná zmizla medzi roztancovanou a rozosmiatou mládežou, ktorá naplnila okolie. Samé jasné, zdravé tváre, usmiate a smelé oči, ruže dievčenských tvárí a šaty samá belosť a červeň a modrosť, stuhy, čepce, kvety výšiviek, čerň čižmičiek, a sila, sila zdravia a dôvery v život. Kecal sa ani nepokúsil bežať za Marienkou, vedel, že je to márne, stál chvíľu s otvorenými ústami. Potom ich zavrel a hneď sa obrátil na Krušinových:
„To sú tie dnešné dievčatá!“ povedal a zasmial sa dosť nútene. A bodol dáždnikom do zeme. „Ale ja to napravím, ako že som Kecal. Len zájdite, sused Krušina, do druhej krčmy, tam je pokoj, a sedí tam sused Mícha. Stráťte s ním nejaké to slovo. Ja zatiaľ zájdem za tým Marienkiným chlapcom a postarám sa, aby sa mu všetko vykúrilo z hlavy. „A s dáždnikom v ruke sa začal preplietať medzi mladými pármi, ktoré už tancovali aj vonku na návsi. Keď sa predral do krčmy, myslel, že je v úli. Všade pri stoloch obsypané mládežou a v každej ruke krčah s bielou penou a do toho smiech, rozhovor, výkriky a pesnička za pesničkou. A muzika navrch. Jeden z mládencov bol oblečený za ženícha, ale nebudil veľa úcty. Trochu pritúplo vyvaľoval oči a každému sa zverova. Bol taký rozrušený, že až koktal.
„Ma ma mamička po po povedala, že že by rá rá da, a aby som sa o o oženil,“ zdôveroval sa tým, čo boli práve okolo neho.
Jedno z dievčat sa mu zasmialo do tváre:
„Naozaj? A s ktorou?“
„S Ma rien kou,“ vykoktal Vašek, lebo to bol syn Tobiáša Míchu.
„Pst!“ zasyčala naňho dievka, „poďte so mnou, ja vám teda niečo poviem.“ A odtiahla Vaška do miest, kde bolo voľnejšie. Tam mu šeptom oznamovala:
„Tak to si dajte veľký pozor. Teraz už chápem, prečo vás všetci tak ľutovali.“
„Ľu ľu ľuto va li?“ žasol Vašek.
„Pretože tá Marienka je najhoršia, na ktorú ste mohli natrafiť. Má už iného a z vás si robí len žarty. Uštvala by vás, na to môžete vziať jed. Vlastne nemusíte, pretože ona sama by vám ho namiešala, aby sa vás po svadbe zbavila.“
„A to ja ne nechcem,“ koktal Vašek. „Ja by som ra radšej chcel va vás. Čia čiaže ste?“
Ale Marienka, pretože to bola ona, mu nepovedala svoje meno.
„Na mňa nemyslite, ale ak chcete, mám priateľku a tá je ešte krajšia ako ja, tú by ste si hneď mohli vziať.“
Vašek súhlasil. Len chcel tú priateľku vidieť.
„Najprv mi musíte odprisahať, že už nechcete tú zlú Marienku, aby ste si naozaj mohli vybrať inú,“ žiadala Marienka podmienkou. A Vašek ..... prisahal. Že už nechce zlú Marienku ani vidieť a že chce tú inú. Marienka bola spokojná. Lenže čo teraz? O žiadnej takej dievčine nevedela. Rozhodla sa, že bude Vaška ťahať za nos, ako dlho len bude možné.
„Poďte so mnou,“ rozhodla sa a ťahala Vaška preč. Azda mi nejaká náhoda pomôže, myslela si.
Janko nemal ani tušenia, čo vyvádza Marienka za jeho chrbtom, aby odvrátila nevítanú svadbu. O to menej tušil, že sa stane predmetom Kecalovej výrečnosti.
„Tak tu ho máme,“ chytil ho zrazu niekto za lakeť. „Toho panáčika, čo si myslí tak vysoko!“ A Kecal hlaholil na celú krčmu, aj keď jeho silný bas zanikal vo všeobecnom ruchu. Prekvapivo Janko nebol prekvapený. „Veď aj ja vás hľadám, kmotre Kecale!“ vravel pokojne dedinskému dohadzovačovi. „Chcem sa ženiť.“
„Záleží na tom, s kým,“ ohradzoval sa Kecal.
„S Marienkou od Krušinovcov, s ktorou inou?“
„Tak to teda prr prr,“ našpúlil Kecal pery. „To ti práve vyženiem z hlavy. Len uváž, synku, sám toho vo vrecku veľa nemáš a sú iné ako Marienka, ktoré ťa rady zasypú peniazmi, keď sa na ne usmeješ. Hneď o jednej takej viem ..... volá sa Bela a je celá do biela, aj keď má hrb ..... totiž, čo to hovorím, aj keď má krb a nad ním strechu a okolo statok, že sa to ani povedať nedá, aká je bohatá. Skrátka má dukáty a chalupu k tomu od taty, dve kravy a pekné teliatko, husí a kačíc plno i nejaké prasiatko, a onedlho lány polí všade po okolí a po jaru dostane k tomu aj novú almaru, no, načo ďalej hovoriť ..... platí? Tu je moja ruka aj s dáždnikom!“ a naťahoval k Jankovi svoju tlstú pravicu. Dáždnik si musel prehodiť do ľavej.
Janko zdvihol pravicu, akoby si chcel plesnúť. Ale najprv sa opýtal:
„A Marienka?“
„Tej sa vzdáš, to ti predsa nerobí ťažkosť,“ spustil Kecal presviedčavo. „A navyše ti k tomu pridám ..... stovku zlatých!“
„Stovku? Tak málo?“ uškrnul sa Janko.
„Tak aby si vedel, dvesto!“ nadnášal sa Kecal.
„Na smiech!“
„Tak aby som sa nadobro ožobráčil, tristo!“ A Kecal, akoby hodil tromf na stôl, nadvihol obočie a čakal.
Janko robil rozpačitého. „Za tristo že mám predať Marienku?“ trúsil pomaly slová.
„Ani predať ani kúpiť, len nezhlúpiť,“ spustil Kecal mlyn svojej výrečnosti, „umožníš jej len, aby sa šťastne vydala. Chceš predsa jej šťastie?“
„To chcem.“
„Tak teda ..... platí?“ A Kecalova mohutná pravica sa zasa obracala dlaňou nahor ako ryba, keď ukazuje belšie brucho.
„S jedinou podmienkou,“ zdráhal sa Janko.
„Sem s ňou, nech sme hotoví!“
„Že Marienku nedostane nikto iný ako syn Tobiáša Míchu.“
Kecal sa neudržal smiechu. „To je tvoja podmienka? Ale samozrejme, že jej vyhovieme. Hráš mi do noty, synku.“ Tentoraz si na to plesli. A Kecal nestrácal čas. Zavolali svedkov a hneď to všetko slávnostne dali na papier. Kecal pokladal tú chvíľu za svoje veľké šťastie a Janka za hlupáčika, ktorého ľahko ošálil. Zo samej radosti dal mládeži na svoj účet vyvaliť súdok piva. Ale sám nepil. Uprostred jasotu a dvíhania krčahov zmizol. Nikto ho ostatne nepostrádal. Naopak chcel Kecal hneď za tepla tú novinu oznámiť Krušinovcom. Aby videli, aký je Kecal múdry, dôvtipný a všetkými masťami mazaný. Preto ani nepostrehol pohľad, ktorý za ním poslal Janko s podšitým úsmevom, akoby hovoril:
„Chytil si sa na vlastnú vábničku, starý blázon. Ako by som ja mohol predať svoju Marienku! Ani za celý svet by som ju nikomu nedal!“
„Čo len si počnem s Vaškom?“ myslela si Marienka, ktorá zatiaľ pokračovala vo svojom úsilí nájsť Vaškovi nejakú inú nevestu. Ale pomohla jej náhoda. Bum! bum! tryjadijá bum! tym dym dam! ozvali sa mocné údery na bubon a vzápätí sa rozľahli výkriky bosých chlapcov v nohaviciach, ktoré im boli krátke, a v kabátoch, ktoré na nich plandali, čo ale žiadnemu z chlapcov nevadilo. Každý z chlapcov jasal a kričal, čo mu hrdlo stačilo:
„Komedianti! hurá! už sú tu!“ Komedianti už skutočne boli pripravení oznámiť veľkému publiku, aké kúsky a prekvapenia majú pripravené. Bradatý principál a krásna tanečnica Esmeralda stáli vedľa bubeníka a dívali sa na húf chlapcov a pribúdajúci zástup dospelých. Vašek bol celý očarený, keď uzrel Esmeraldu v bielom, vyzerajúcu ako biele ľahučké pierko. Marienke to neuniklo. „To je tá pravá!“ napadlo jej a musela sa tomu usmiať. Nahlas povedala Vaškovi:
„Vidíte ju? Ani nemusíte hovoriť, že sa vám páči. Tak to je ona.“ Ale Vašek nebol schopný prehovoriť. Len sa na krásnu Esmeraldu pozeral a pozeral.
„Oznamujeme slávnemu publiku, že sa tu prevádzať bude znamenitá, nikdy dosiaľ nevídaná komédia na lane, na koni i na zemi, pričom osobitne naša slávna Esmeralda prevádzať bude znamenité a neslýchané skoky, ďalej jeden pravý Indián z Otahitánskych ostrovov, päťdesiat tisíc míľ odtiaľto vzdialených, prehĺtať bude vidličky a nože, načo vám predvedieme najznamenitejšie číslo, totiž živého amerikánskeho medveďa s osobitne dresírovanými kúskami ..... Malú ukážku uvidíte hneď ..... “
Ako ukážku predviedla Esmeralda tanček, na ktorom mohol Vašek oči nechať. Sama si všimla jeho záujem a usmiala sa naňho. Dokonca mu poslala rukou bozk. „Je je je, tá taje he hez ká ..... “ koktal Vašek a azda by sa bol k nej priblížil, keby nedošlo k nečakanému prerušeniu produkcie. Odniekiaľ od druhej krčmy sa prihnal komediant prezlečený za Indiána a udychčane oznamoval principálovi:
„Pán principál, stalo sa veľké nešťastie. Franta sa opil v krčme tak, že sa na nohy nemôže postaviť, a nechce dnes robiť medveďa.
Principál si zúrivo hrýzol fúzy. Esmeralda nechala tanec a pristúpila k nemu. „Mám nápad,“ zašepkala mu. Principál s úľavou prikývol. „Skús to, dievka,“ len povedal. Esmeralda sa usmiala na Vaška a kývla mu prstom, aby šiel bližšie. „Vy ste sa mi hneď páčili,“ povedala mu rovno. „Vy mne mne tiež,“ koktal Vašek, celý šťastný. „Vá Vás by som si si vzal,“ a obzrel sa na Marienku, ktorá mu súhlasne pokývala. „A robili by ste kvôli mne medveďa?“ pristúpila Esmeralda k veci. „Tre treba aj slo slo na,“ prikyvoval Vašek, „len len keď bu bu dem s vá vami.“ A už ho vzali medzi seba. Principál mu poklepal po pleci a so smiechom povedal:
„Pekné zvieratko z vás urobíme, pozlátený pás na krk vám dáme, jedna radosť.“
Čo bolo ďalej, už Marienka nevidela, pretože sa obrátila na opätku a letela za Kecalom, rýchlo mu povedať, že už Vašek žiadnu Marienku nechce. Mala šťastie, Kecal nebol ďaleko. Pokýval hlavou na tú zvesť, ktorú mu Marienka vychrlila, ale nijako tým nebol zdrvený. „Málo platné,“ povedal celkom pokojne, „lebo teraz už Marienku nechce ani Janko, a to rozhoduje.“
„Čože?“ rozzlobila sa Marienka. „Viete, čo hovoríte?“
„Viem veľmi dobre. A tu je to čierne na bielom, keď si slečna myslí, že starý Kecal luže.“ A Kecal vytiahol lejstro, kde ukázal Marienke Jankov podpis. Lejstro svedčilo o tom, že Janko dostane od Kecala tristo zlatých za súhlas s tým, že si Marienku vezme Míchov syn.
Marienke sa zovrelo hrdlo ľútosťou, keď videla Jankov podpis. Ale nechcela sa poddať. „Čo mi je do vašich lejster,“ vzlykla, „mne by to musel povedať Janko sám, aby som tomu uverila. Ale radšej sa vy opýtajte Vaška, koho chce za nevestu.“
„Ľahká práca, lebo tamto ide. Vlastne sa plíži ako zlodej,“ mávol Kecal dáždnikom. „Hej, Vašku, počkaj! Kampak?“
Vašek sa zarazil, akoby ho Kecalov mohutný bas schmatol za rameno a poriadne ním zatriasol.
„Ka kam? K ko ko medi an tom ..... “ vykoktal.
„Komedianti počkajú,“ zvýšil Kecal hlas. „Teraz mi povedz na svoje svedomie. Chceš si vziať Marienku Krušinovcov alebo nie?“
„Ne nech cem ..... “
„A prečo?“
„Ona by ma ma o o travila,“ vravel Vašek čím ďalej, tým viac vyľakaný.
„A kto ti povedal ten nezmysel?“
„Tá tu hľa tá ..... “ ukázal Vašek na Marienku.
„To je predsa sama Marienka. Nechápeš, že žartovala, Vašku?“
Ale Vašek už tým zámenám veľmi neveril. Otočil sa a zmizol. Samozrejme ku komediantom, kde mu Esmeralda chystala kožu z medveďa.
Kecal za ním bodol dáždnikom. „Vidíš, že ťa vlastne Vašek chce,“ povedal Marienke, „len to má trochu tvojou vinou popletené. No, a ty Janka pustíš z hlavy, však? Ja zatiaľ nemusím počuť rozhodné slovo. Nechám ťa tu, aby si si to rozmyslela, a pustím sa za Vaškom. Toho chlapca budem musieť pritiahnuť na svadbu párom koní. Ale že sa poddá, to si trúfam tvrdiť.“
Kecal veľkými krokmi odchádzal. Ešte sa otočil a zavolal na Marienku spevavým hlasom:
„Rozmysli si, Marienka, rozmysli, na svoje šťastie dobre pomysli!“
A Marienka si rozmýšľala. Nakoniec si povedala, že bude lepšie rozmýšľať spolu s Jankom a vybrala sa ho nájsť. Zastihla ho celkom veselého. Všetok smútok z neho akoby spadol.
„Si nejako veselý, Janko,“ spustila vyčítavo.
„Veď mám dôvod. Šťastie sa na mňa usmialo,“ žmurkal na ňu Janko a v očiach mu naozaj hralo.
„Stojí za tristo zlatých, však?“
„Ty už to vieš?“
„Kecal mi to povedal. A ukázal mi tvoj podpis. Ach, Janko, ako si ma mohol predať za mizerné peniaze? Našu vernú lásku!“
„Kecal nevie celú pravdu,“ povedal Janko pokojne a tým práve Marienku nahneval.
„Predal si ma alebo nie?“ vykríkla, „odpovedz. Áno alebo nie?“
„Áno aj nie,“ povedal Janko vyhýbavo.
„Nevykrúcaj sa! Vzdal si sa ma za tristo zlatých?“
„Áno, ale s podmienkou.“
„Dokonca s podmienkou? A s akou?“
„Že si ťa vezme syn Tobiáša Míchu a nikto iný.“
„Ty zlý, vylhaný, zradný!“ rozplakala sa Marienka. „Tak ty chceš, aby si ma vzal Vašek.“
„To práve nechcem, Marienka. Počkaj a uvidíš, že bude všetko v poriadku.“
„A aj bude!“ vzpriamila sa hrdo Marienka. Plač ju prešiel, pretože ho vysušil hnev. „Aby si vedel, vezmem si syna Tobiáša Míchu.“
„To práve chcem.“
„Veď ťa to bude mrzieť, až pôjdem vedľa Vaška ako soľný stĺp! Ale bude už neskoro!“
Tie slová začul Kecal, ktorý prichádzal tesne za svojím dáždnikom. „To ti chválim. Tak to má byť. A kvôli Jankovi neplač. Nestojí za to,“ rýchlo zabrblal.
„Ale tých tristo zlatých mi vyplatíte na dlaň, len čo bude svadba pod strechou,“ žiadal Janko.
„Nehanbíš sa to hovoriť?“ zaúpela Marienka. „Ale počkaj, počkaj! Tú zradu ti nikdy neodpustím!“
„Či nevieš, že si stále hviezda môjho života? Ako rád by som ťa teraz pobozkal na tvoje krásne lícka!“ smial sa Janko.
„Len si ešte rob žarty! Našej láske je už koniec, to si zapamätaj!“
„Dovoľ teda, aby som ti to všetko vysvetlil.“
„Už si nechaj svoje luhanie. Mám dosť tvojich zradných rečí.“
„Si taká tvrdohlavá, Marienka?“
„Už nechcem o tebe ani vedieť!“
„A predsa ti to poviem, aj keď nebudeš počúvať,“ zmenil Janko tón. Už nežartoval, predsa sa o Marienku bál. „Nevieš, čo je za tým všetkým. Môžem ti len povedať, že syn Míchov ťa miluje a že s ním budeš šťastná. Veríš mi?“
„Luhár!“
„Správne, Marienka, len ho už nepočúvaj. Vezmeš si Vaška a urobíš múdro,“ popichoval ju Kecal.
„A Jankovi na zlosť si práve Vaška nevezmem!“ postavila si zrazu hlavu Marienka.
Kecal vyvalil udivene oči, toto bolo aj naňho veľa; ale Janko zasa nadobudol humor. „Čo mi dáte, kmotre Kecale, ak ju prehovorím, aby si Míchovho syna predsa len vzala?“
„To hovoríš?“ vyletela naňho Marienka. „To svet nevidel takú zradnosť!“
„Len sa upokoj, drahá Marienka,“ chlácholil ju Janko. „Ver, že z toho sobáša ti vzíde len šťastie. Len mi dôveruj.“
„To už presahuje všetko!“ vykríkla Marienka. „Kiež je už všetkému koniec.“
„Správne,“ prikývol Kecal, „privoláme rodičov a urobíme všetkému koniec.“
A Janko sa pridal tiež:
„A urobíme konečne celej komédii koniec.“
Rodičia ostatne už prichádzali. Míchovci aj Krušinovci. Kecal ich uvítal mohutným krúžením svojho dáždnika a hlaholením:
„Všetko je už v poriadku. Janko ustúpil, Marienka si vezme mladého Míchu a bude to. Pozeráte, ako to starý Kecal sfúkol? Sused Mícha, tak toto je tá slávna Marienka, ktorá vám bude hovoriť oco. A sused Krušina, toto je ..... vlastne ženích nám ešte chýba, niekam sa nám zatúlal. Kdeže sa ukrýva?“
„Tu je,“ predstúpil Janko.
Kecal ho už už chcel odohnať dáždnikom, keď sa stala nečakaná vec. Starý Mícha sa pozrel bystrejšie na Janka, akoby neveril svojim očiam, a potom povedal udivene:
„Ale toto je predsa môj stratený syn. Janko, si to ty? Kde sa tu berieš?“
Marienka, počúvajúc tie slová, červenela aj bledla zároveň. Začínala chápať, že ju Janko nezradil.
„Áno, som to ja, otec,“ povedal Janko. „Pretĺkal som sa svetom, až som sa dostal sem. A odtiaľ už, dúfam, neodídem. Vidíte, kmotre Kecale, že držím slovo? Pribehlý Janko odstúpil od Marienky za tristo zlatých a Míchov syn si ju teraz vezme za ženu. Súhlasíš, Marienka?“
Marienka mu padla do náručia. Nebolo treba hovoriť. Rodičia žasli a dívali sa na seba ohromene, len kmotor Kecal si musel uľaviť.
„Hromové dielo!“ spustil a udrel dáždnikom o zem, až mu zostala v ruke len rukoväť. „Takáto hanba sa musí stať práve mne! Dobehol si ma, Janko. Kdože mohol vedieť, že si aj ty syn Tobiáša Míchu? A tristo zlatých je v pekle a o mne budú skladať na púťach posmešné pesničky! Fuj, tajfel!“
Nikomu jeho zlosť nevadila. Naopak. Starý Krušina sa zahľadel na Janka a potom sa obrátil k pani mame:
„A aby som ti povedal, tento mladík sa mi celkom páči.“
Otec Mícha mlčal. Ale pani mama Míchová, Jankova macocha a Vaškova matka, reptala. Obrátila sa na Kecala a zlostne mu povedala:
„To vy ste všetko zosnovali, kmotre Kecale!“
Skôr než mohol Kecal niečo odpovedať, prerušilo ich volanie:
„Zachráňte duše! Medveď! Zachráň sa, kto môžeš!“ A kŕdeľ chlapcov bežal návsou a za nimi sa na zadných nohách potácal medveď. Zrazu si medveď odhrnul medvediu hlavu a objavila sa Vaškova tvár. „Ne ne bo boj te sa sa, ľu ľu dia, ja ne nie som me med veď, ja som Va va šek ..... “
Všetci sa museli dať do smiechu.
Pani mama Háta Míchová zbledla od zlosti, schmatla Vaška v medvedej koži za ruku a ťahala ho preč. „Poď, ty darebák, pre hanbu teraz nebudeš smieť z domu! Hneď to zo seba dolu, maškara!“
Krušina pristúpil k Míchovi. „No, sused, vidíte sám, že Vašek ešte nemá rozum. Bude naozaj lepšie, keď dám Marienku vášmu Jankovi. Ruku na to, čo hovoríte?“
Mícha sa naňho pozrel, chvíľu váhal, ale potom si plesli, až to bolo počuť na koniec dediny. „Platí!“
Bozk, ktorý si dali Janko s Marienkou, sladko mlasol, ale bolo ho počuť len na krok od šťastného páriku.
Do tretice sa plesol Kecal do stehna. „Nech som čertov,“ zahlaholil, „ak sa mi to nakoniec nepáči tiež. Aj keď som to nedoviedol ku koncu ja sám, predsa len sa dobrá vec podarila. Nech žije svadba!“
A svadba bola šťastná, bohatá a krásna a čo dodať ..... aj pani mama Háta sa pri nej usmievala!