o princovi a princeznej

Gerda si musela zase odpočinúť. Po snehu, hneď oproti miestu, kde ona sedela, poskakovala veľká vrana. Sedela tu už dlho, pozerala sa na Gerdu a pokyvkávala hlavou. Povedala:
„Kra! Kra! ..... Dobrý deň! Dobrý deň!“
Nič lepšie nevedela povedať, ale zmýšľala s dievčatkom veľmi dobre. Pýtala sa jej, kam ide tak sama po širokom svete.
Gerda veľmi dobre porozumela slovu „sama“ a cítila, čo to znamená. I porozprávala vrane celý svoj život a osud a spýtala sa jej, či nevidela Kaja.
Vrana veľmi vážne pokyvovala hlavou a potom zakrákala:
„To by mohlo byť! To by mohlo byť!“
„Čo? Ty myslíš!“ zvolalo dievčatko a bolo by vranu zmačkalo, ako ju bozkávalo.
„No len rozumne!“ povedala vrana. „Myslím, že by to mohol byť malý Kaj. Ale iste na Teba zabudol kvôli svojej princeznej.“
„On že je u nejakej princeznej?“ pýtala sa Gerda.
„Áno, počúvaj!“ povedala vrana. „Ale mne je také ťažké hovoriť Tvojou rečou. Ak rozumieš vraňej reči, budem Ti lepšie rozprávať!“
„Nie, tomu som sa neučila!“ povedala Gerda. „Ale babička to vedela a rozumela ešte všelijakým rečiam. Že som sa to nenaučila!“
„Nevadí!“ povedala vrana. „Budem rozprávať, ako len viem, ale za veľa to samozrejme nebude stáť.“
I rozprávala, čo vedela:
„V kráľovstve, v ktorom sme teraz, býva úžasne múdra princezná. Veď aj prečítala všetky noviny, aké len sú na svete, a zasa to zabudla, taká je múdra. Onehdy sedí na tróne, čo samozrejme nie je nijako zvlášť zábavné, ako sa o tom tvrdí, a začne si pobrukovať túto pesničku: ‚Prečo by som sa nevydávala!‘ ..... ‚Vidíš, to je nápad!‘ vraví si a rozhodla sa, že sa vydá. Ale chcela len takého muža, ktorý vie odpovedať, keď ho oslovia, a nie takého, ktorý len stojí a vyzerá vznešene, lebo to je veľmi nudné. I dala zvolať všetky dvorné dámy. Keď sa dozvedeli, čo princezná zamýšľa, veľmi sa potešili. ‚Toto je pekné!‘ hovorila každá. ‚Práve som na to tiež myslela!‘ ..... Ver mi, každé slovo je pravdivé, čo Ti tu hovorím!“ dodala vrana. „Mám krotkú priateľku, ktorá sa voľne prechádza po zámku, tá mi toto všetko rozprávala!“
To sa rozumie, že tá jej priateľka bola tiež vrana, lebo „vrana k vrane sadá“, vraví príslovie.
A vrana pokračovala:
„Noviny hneď vychádzali s rámčekom zo samých sŕdc a v nich boli začiatočné písmená princeznej. V tých novinách stálo, že každý mladý muž slušného zovňajšku smie prísť na zámok a hovoriť s princeznou. Z tých, ktorí budú pred ňou hovoriť tak, aby to bolo na počúvanie, vezme si za muža toho, ktorý bude hovoriť najlepšie! ..... Áno, áno! Mne to môžeš veriť, je to tak pravda, ako že tu sedím. Muži sa hrnuli, bola tam tlačenica, ale nikomu sa nepodarilo ani prvý, ani druhý deň získať princeznú. Všetci pekne hovorili, kým boli vonku na ulici, ale len čo vošli do zámockej brány a zazreli postriebrenú stráž a na schodoch lokajov samé zlato a veľké osvetlené siene, boli náramne zmätení. A keď stáli pred trónom, na ktorom sedela princezná, nevedeli povedať nič viac než opakovať posledné slovo, ktoré ona povedala. Princezná samozrejme nemala chuť počuť to ešte raz. Vyzeralo to, akoby uchádzači, kým boli vnútri, nahltali šnupavého tabaku a prichádzali na nich mdloby; len čo však vyšli na ulicu, áno, to zasa vedeli hovoriť. Stáli tak v rade od mestskej brány až k zámku. Ja sama som sa bola na to pozrieť!“ povedala vrana.
„Hladovali a mali smäd,“ pokračovala, „ale zo zámku sa im nedostalo ani pohára odstátej vody. Najmúdrejší si síce vzali so sebou chlieb s maslom, ale nerozdelili sa so susedmi. Každý si myslel: Len vyzeraj poriadne hladovo, potom si Ťa princezná nevezme!“
„Ale Kaj, malý Kaj!“ pýtala sa Gerda. „Kedy prišiel? Bol medzi davom?“
„Len počkaj, len počkaj! Už sme pri ňom! Tretieho dňa prišiel chlapec bez koní a kočiara. Veselo kráčal rovno k zámku. Jeho oči žiarili ako Tvoje, mal krásne, dlhé vlasy, ale chudobné šaty.“
„To bol Kaj!“ jasala Gerda. „Ó, tak som ho našla!“ A tleskala rukami.
„Na chrbte mal batôžtek,“ dodala vrana.
„Nie, to boli iste jeho sánky!“ namietla Gerda. „Veď so sánkami odišiel!“
„To by mohlo byť!“ povedala vrana. „Nepozerala som si ho takto zblízka. Ale to viem od svojej krotkej priateľky, že keď vošiel do zámockej brány a zazrel postriebrenú stráž a na schodoch lokajov samé zlato, nezaskočilo ho to ani najmenej, ale pokynul im a povedal: ‚To je asi nudné, takto stáť na schodoch; ja radšej pôjdem dovnútra!‘ Tam žiarili siene v plnom osvetlení. Tajní radcovia a excelencie tam chodili slávnostne a nosili zlaté nádoby. Chlapcove topánky strašne vŕzgali, ale on si z toho nič nerobil!“
„To bol celkom iste Kaj!“ zvolala Gerda. „Ja viem, mal nové topánky, počula som v izbe u babičky, ako vŕzgajú!“
„Áno, vŕzgali!“ povedala vrana. „A on išiel veselo priamo k princeznej. Tá sedela na perle, veľkej ako koleso od kolovratu, a všetky dvorné dámy so svojimi slúžkami a slúžkami slúžok a všetci kavalieri so svojimi sluhami a sluhami sluhov, ktorí mali ešte zasa svojich pomocníkov, boli tu porozstavovaní, a čím bližšie stáli pri dverách, tým pyšnejšie vyzerali. Ani na pomocníka sluhovho sluhu, ktorý stále chodí v papučiach, by si sa takmer neodvážila pozrieť, tak pyšne stál vo dverách!“
„To je asi strašné!“ povedala malá Gerda. „A Kaj predsa dostal princeznú?“
„Keby som nebola vranou, tak by som ju dostala ja, aj keby som bola zasnúbená. On vraj hovoril práve tak dobre, ako hovorím ja, keď hovorím havraňou rečou ..... tomu som sa naučila od svojej krotkej priateľky. Bol veselý a milý. Neprišiel vôbec, aby sa o ňu uchádzal, ale len aby počul princezniné múdre reči. A ona sa mu páčila práve tak, ako sa jej páčil on.“
„No samozrejme! To bol Kaj!“ zvolala Gerda. „Bol vždy veľmi múdry, poznal veľkú násobilku aj so zlomkami! Ó, nechcela by si ma zaviesť do zámku?“
„Samozrejme, to sa ľahko povie!“ povedala vrana. „Len ako to urobíme? Prehovorím o tom so svojou priateľkou, tá nám poradí. Lebo, aby som Ti úprimne povedala, takéto dievčatko, ako si ty, tam nikdy nesmie vkročiť!“
„Ale ja smiem!“ namietla Gerda. „Len čo Kaj započuje, že som nablízku, hneď príde po mňa!“
„Tak na mňa počkaj tu pri schodoch!“ povedala vrana, potriasla hlavou a odletela.
Až keď nastal večer a zotmelo sa, priletela späť.
„Krák! Krák!“ povedala. „Mám Ťa od svojej priateľky mnohokrát pozdravovať! A tu je kúsok chleba pre Teba; vzala ho v kuchyni, kde ho je dosť, a Ty si asi hladná. ..... Nie je možné, aby si vošla do zámku, pretože si bosá. Postriebrená stráž a lokaji v zlate by Ťa nepustili. Ale neplač, dostaneš sa tam predsa. Moja priateľka vie o zadných schodíkoch vedúcich do spálne a tiež vie, kde je kľúč od nich!“
I vošli spolu do záhrady, do veľkej aleje, v ktorej list za listom už opadával. Keď potom svetlá v zámku zhasínali, viedla vrana malú Gerdu k zadným dvierkam, ktoré boli len pritvorené.
Ó, ako búšilo Gerdine srdce úzkosťou a túžbou!
Bolo jej, akoby sa chystala na niečo zlé, a ona sa predsa chcela presvedčiť, či je to malý Kaj. Áno, iste je to on! Spomínala si tak živo na jeho múdre oči, na jeho dlhé vlasy: videla jasne, ako sa usmieval, keď ešte sedávali doma pod ružami. Iste sa poteší, keď ju zbadá, keď započuje, aké dlhé cesty prešla pre neho, a keď sa dozvie, ako všetci doma smútili, keď sa nevracal.
Ó, ako sa bála a zároveň radovala!
Už boli na schodoch; tam horela malá lampička na skrini. Uprostred stála na podlahe krotká vrana, otáčala hlavu na všetky strany a obzerala si Gerdu, ktorá sa klaňala, ako ju to babička naučila.