Krištáľová guľa

Bola raz jedna čarodejnica, ktorá mala troch synov; a oni sa milovali bratskou láskou, no matka im nedôverovala a myslela si, že ju chcú obrať o čarovnú moc. Preto premenila toho najstaršieho na orla, ktorý musel žiť v Skalistých horách; mnohokrát ho potom videli krúžiť vo veľkých kruhoch na oblohe, aby sa potom náhle vrhol dolu.
Druhého syna premenila na veľrybu, ktorá žije v hlbokom mori, a videli ju, ako každú chvíľu vypúšťa do výšky mohutný vodný stĺp. Obaja synovia sa mohli opäť zmeniť na ľudí iba na dve hodiny denne.
Ten tretí syn, zvaný Hanuš, sa zľakol, že by ho mohla premeniť aj na nejaké divoké zviera, napríklad na medveďa alebo vlka, a tajne z domu ušiel. Počul, že na Slnečnom zámku žije zakliata princezná, ktorá už dlho túžobne čaká na vyslobodenie. Veď každý odvážlivec musel vsadiť svoj život, už dvadsiatim trom mládencom sa to skončilo smutným koncom, zostal už len posledný pokus, potom už nikto nesmel na zámok prísť.
Hanušovo srdce bolo bez strachu, a tak sa rozhodol nájsť Slnečný zámok. Dlho putoval a nájsť ho sa mu nedarilo. Raz došiel do hlbokého lesa a nemohol nájsť cestu von. Konečne zbadal v diaľke dvoch obrov, ktorí naňho mávali rukami, a keď došiel až k nim, povedali mu:
„Hádame sa tu o jeden klobúk, komu má patriť, a pretože sme obaja rovnako silní, nemôže jeden druhého premôcť. Vy malí ľudia ste múdrejší ako my, preto chceme rozhodnutie nechať na tebe.“
„Ako sa môžete hádať o obyčajný klobúk?“ čudoval sa Hanuš.
„To ešte nevieš, on má tú vlastnosť, že je to čarovný klobúk, kto si ho nasadí, kde si praje, len na to pomyslí, hneď sa tam ocitne.“
„Dajte mi ten klobúk!“ povedal Hanuš. „Ja kúsok odídem, a keď na vás zavolám, pobežíte o preteky, kto bude pri mne prvý, tomu bude klobúk patriť.“
Hanuš si nasadil klobúk a išiel preč, ale ako myslel na princeznú, na obrov zabudol a išiel stále ďalej a ďalej. Zrazu si na klobúk spomenul a zvolal:
„Ach, chcel by som byť na Slnečnom zámku!“
A sotva tie slová opustili jeho pery, stál na vysokej hore pred bránou Slnečného zámku. Vošiel dovnútra a prechádzal komnatami, až v tej poslednej našiel princeznú. Ale ako sa zľakol, keď ju zbadal, mala popolavosivú tvár plnú vrások, kalné oči a rudé vlasy.
„Ty si tá princezná, ktorej krása je známa celému svetu?“ zvolal Hanuš.
„Ach,“ odpovedala mu:
„toto nie je moja pravá tvár, oči ľudí ma vidia škaredú, ak chceš vedieť, ako naozaj vyzerám, tak sa pozri do zrkadla, ktoré nevie klamať, ukáže ti môj pravdivý obraz.“
Hanuš teda vzal do ruky zrkadlo, pozrel sa doň a uvidel krásnu dievčinu, akú svet kedy mohol spatriť, a tiež uvidel slzy bolesti a smútku, ktoré jej stekali po lícach. Vtedy povedal:
„Ako ťa môžem vyslobodiť? Žiadne nebezpečenstvo ma neodradí.“
Princezná mu odvetila:
„Ak sa ti podarí získať krištáľovú guľu a priniesť ju čarodejovi, ktorý má v nej ukrytú svoju čarovnú moc, vtedy dostanem opäť svoju tvár. Koľkí už zomreli, a ty si taký mladý. Veľmi ma trápi, že ťa uvádzam do takého nebezpečenstva.“
„Nič ma nemôže zadržať, len mi povedz, čo musím urobiť,“ povedal Hanuš.
„Tak ti všetko poviem, musíš zísť z tejto hory dolu k prameňu, ktorý spod nej vyviera, a tam uvidíš stáť divokého zubra, s ktorým musíš bojovať. A ak budeš mať šťastie a zabiješ ho, vtedy z neho povstane ohnivý vták, ktorý nesie vo svojom tele ohnivé vajce, a práve v tom vajci ako žĺtok leží ukrytá krištáľová guľa. Ohnivák vajce pevne drží, lebo keby spadlo na zem, začne horieť a spáli všetko vo svojej blízkosti, samo sa tiež roztaví a s ním aj krištáľová guľa, potom bude všetka tvoja námaha zbytočná.“
Hanuš zišiel k prameňu, kde naňho zubor s veľkým revom zaútočil. Po dlhom boji mu Hanuš vrazil meč do tela a zabil ho. V tom okamihu z neho povstal ohnivý vták a chcel odletieť preč, ale orol, Hanušov brat, sa náhle objavil medzi mrakmi a zniesol sa dolu a zahnal ohnivého vtáka nad more, kde naňho zlostne útočil zobákom, až ohnivý vták v tej tiesni vajce pustil. Vajce nespadlo do mora, ale na jednu rybársku chatrč, ktorá stála na brehu, a hneď sa vyvalil dym a začali šľahať plamene. Vtedy sa na mori zdvihli veľké vlny, chatrč zaplavili a oheň uhasili.
Vtedy priplával druhý Hanušov brat ako veľryba a vodu vystrelil do výšky. Keď bol oheň takto uhasený, našiel Hanuš vajce, ktoré nebolo roztavené, len škrupina bola, ako naň natiekla studená voda, popraskaná, a Hanuš vybral neporušenú krištáľovú guľu.
Keď prišiel k čarodejovi a krištáľovú guľu mu ukázal, ten mu povedal:
„Moja moc je stratená, ty si teraz kráľom na Slnečnom zámku, aj tvoji bratia opäť nadobudnú svoju ľudskú podobu.“
Potom Hanuš pospiechal k princeznej, a keď vstúpil do komnaty, uvidel ju v celej jej kráse a potom si na zasnúbenie vymenili prstene.