O panne Mahulene

Bol raz jeden kráľ a ten mal syna, ktorý si namlúvil dcéru jedného mocného kráľa, volali ju Mahulena. Ale jej otec jej vyhliadol iného ženícha, a keď trvala na svojom princovi, že ho z celého srdca miluje a iného si nikdy nevezme, tu sa kráľ rozhneval a dal postaviť temnú vežu, do ktorej neposlušnú dcéru v spoločnosti jej komornej uvrhol. Mala tam sedieť sedem rokov a potom azda jej vzdor pominie. Dal jej do veže znosiť jedlo a pitie na sedem rokov a potom dal vežu zamurovať, aby sa dnu nedostalo ani slnečné, ani mesačné svetlo. Tak dievčatá sedeli v tme a nevedeli, či je deň, či noc. Princ k veži často chodil a volal meno svojej milovanej, ale cez hrubé steny veže neprenikol ani hlások. Čo iné im všetkým zostávalo ako plakať a nariekať?

A čas bežal, ako je jeho zvykom, nemilosrdne a bez ustania.

Podľa toho, ako ubúdali zásoby, dievčatá spoznali, že sa blíži koniec tých siedmich rokov. A tak s nádejou mysleli na okamih vyslobodenia, ktorý bol na dosah, ale žiadne rany kladivom sa neozvali, žiaden kameň nepovolil, vyzeralo to, že na ne otec úplne zabudol. Keď im už zostávalo len trochu jedla a pitia a potom ich čakala už len biedna smrť, tu sa Mahulena predsa len vzchopila k činu a rozhodla sa, že sa musí z veže dostať vlastnými silami. Vzala nôž na chlieb a ním začala maltu medzi kameňmi dlabať a vŕtať, a keď sa unavila, vystriedala ju v práci komorná. Po dlhej a namáhavej drine sa im konečne podarilo jeden z kameňov uvoľniť. Potom druhý a tretí a po troch dňoch prenikol do veže prvý slnečný lúč, konečne bol otvor taký veľký, že ním bolo možné vyhliadnuť von. Nebo bolo modré a dnu prúdil čerstvý vzduch, ale to, čo videli, keď sa poobzerali, ich zarmútilo. Kráľovský palác stál v troskách, mestá a dediny boli vypálené, rozľahlé polia spustošené, nezazreli ani živú dušu.

Keď bol otvor taký veľký, že mohli prejsť cez neho, skočila najprv komorná a za ňou Mahulena. Ale kam sa mali podieť? Nepriateľ celú krajinu zničil, kráľa vyhnal a obyvateľov pozabíjal. Vydali sa teda preč, aby hľadali iný domov, ale nemohli nikde nájsť prístrešie, ani človeka, ktorý by im podal kúsok chleba, a tak tíšili hlad žihľavou. Konečne po dlhom putovaní dorazili do iného kráľovstva, kde ponúkali svoje služby, ale boli odmietané, nikto sa nad nimi nechcel zľutovať. Konečne prišli na kráľovský dvor. Ale ani tu im nariadili ísť preč, až nakoniec kuchár povedal, že môžu zostať v kuchyni a slúžiť ako popolušky.

Syn toho kráľa bol práve ten milý panny Mahuleny. Kráľ mu vybral inú nevestu; bola škaredá a zlá a v určený deň prišla na zámok, ale aby tú jej strašnú škaredosť nikto nevidel, ukryla sa vo svojich komnatách a Mahulena jej nosila jedlo z kuchyne. Keď nastal svadobný deň a ženích mal viesť nevestu do kostola, tu sa princezná zahanbila za svoju škaredosť a bála sa, že sa jej ľudia budú vysmievať, až ju uvidia. Tak si zavolala Mahulenu a povedala, že jej preukáže veľkú česť, že si namiesto nej oblečie svadobné šaty a zastúpi ju na svadbe. Ale Mahulena česť, ktorá jej neprináleží, rovnako ako peniaze, ktoré jej princezná ponúkala, odmietla. Tu princezná pristúpila k vyhrážkam, že ak rozkaz nesplní, príde o hlavu. Tak sa Mahulena obliekla a ponáhľala sa za princom. Ľudia boli rovnako ako princ z jej krásy unesení a ten si pomyslel, že dievča je také podobné jeho úbohej Mahulene, ale tá iste vo veži už dávno biedne zahynula.

Princ vzal nevestu za ruku a viedol ku kostolu. Pri ceste rástla žihľava a Mahulena povedala: „Žihľava, travička zelená, pri plote sa krčíš v samote, Mahuleny potravo jediná, vďaka tebe kráčam v zlate.“ A princ sa podivil, čo to hovorila, a ona mu odvetila, že len spomínala na pannu Mahulenu. Princa prekvapilo, že Mahulenu pozná, ale mlčal a išli ďalej. Keď stáli na chodníku pred kostolom, Mahulena povedala: „Nenes ma, chodníček, ach, žiaľ, nepravú nevestu vedie kráľ.“ Čo to zase povedala, opýtal sa princ, ale ona mu opäť odvetila, že len spomínala na pannu Mahulenu, a on sa opýtal, či ju pozná, a ona povedala, že len z rozprávania, a tak išli ďalej. Keď vchádzali dverami do kostola, Mahulena povedala: „Nezvite ma, dvere posvätené, ach, žiaľ, nepravú nevestu vedie kráľ!“ A princovi na jeho otázku odvetila, že len spomínala na pannu Mahulenu. Tu princ vytiahol drahý skvostný šperk a zavesil ho Mahulene na krk. Potom vošli do kostola, kde im kňaz vložil ruky jednu do druhej a zosobášil ich. Potom išli späť, ale Mahulena už neprehovorila.

Keď bola späť na zámku, išla do princezninej komnaty, vyzliekla tam kráľovské šaty a šperky, obliekla si svoju sivú sukňu; len ten šperk, čo jej kráľ dal, si ponechala. Večer, keď princeznú viedli do princovej spálne, vzala si hustý závoj, aby zakryla tvár a nikto jej podvod neprehliadol. Sotva zostali sami, princ sa jej pýtal, čo ráno hovorila žihľave. Ale princezná odvetila, že s ňou nehovorila. Tu povedal: „Ak si nič nehovorila, potom nie si moja pravá nevesta.“ Tu princezná odvetila, že to iste počula jej slúžka, bežala do svojej komnaty a tam na Mahulenu prudko spustila a tá povedala: „Žihľava, travička zelená, pri plote sa krčíš v samote, Mahuleny potravo jediná, vďaka tebe kráčam v zlate.“ Princezná bežala za princom, že si už spomenula, a tie slová mu opakovala. Ale princ sa jej opýtal, čo hovorila na chodníku pred kostolom, a keď mu odvetila, že nič nehovorila, tu povedal: „Ak si nič nehovorila, potom nie si moja pravá nevesta.“ Tu princezná odvetila, že to iste počula jej slúžka, bežala do svojej komnaty a tam na Mahulenu opäť prudko spustila a tá povedala: „Nenes ma, chodníček, ach, žiaľ, nepravú nevestu vedie kráľ.“

Tu sa princezná veľmi rozhnevala, že tie slová budú stáť Mahulenu hlavu, ale nemeškala, bežala za princom, že si už spomenula, a tie slová mu opakovala. Ale princ sa jej opýtal, čo hovorila vo dverách kostola, a keď mu tretíkrát odvetila, že nič nehovorila, tu povedal: „Ak si nič nehovorila, potom nie si moja pravá nevesta.“ Tu princezná odvetila, že to iste počula jej slúžka, bežala do svojej komnaty a tam na Mahulenu po tretí raz prudko spustila a tá povedala: „Nezvite ma, dvere posvätené, ach, žiaľ, nepravú nevestu vedie kráľ!“ Tu sa princezná rozhnevala ešte strašnejšie, že tie slová budú stáť Mahulenu krk, ale nemeškala, bežala za princom, že si už spomenula, a tie slová mu opakovala. A tu sa jej opýtal, kde má ten šperk, čo jej dal. Ale ona odvetila, že jej žiaden nedaroval. A on jej povedal, že jej ho sám na krk zavesil, a že ona nie je jeho pravá nevesta. Strhol jej závoj z tváre, a keď tú škaredosť uzrel, zdesene ustúpil späť a opýtal sa, kto je a čo tu robí. A princezná mu povedala, že ona je jeho milovaná žena, že sa len bála, že sa budú jej škaredosti vysmievať, tak obliekla svoje šaty slúžke a poslala ju namiesto seba do kostola. A princ jej povedal, že chce to dievča vidieť, nech ju privedie.

Princezná vyšla von a povedala sluhom, že tá slúžka je podvodníčka, že ju majú vyviesť na dvor a skrátiť ju o hlavu. Sluhovia Mahulenu schmatli a snažili sa ju odtiahnuť preč, ale ona tak hlasno volala o pomoc, že ju princ začul, vyšiel zo svojej komnaty a vydal rozkaz, aby ju okamžite pustili. Doniesli svetlo a on videl na jej krku šperk, ktorý daroval svojej žene vo dverách kostola. „Ty si moja pravá nevesta, ktorá bola so mnou v kostole, poď so mnou do mojej komnaty.“ A keď boli sami, tu jej povedal, že sa veľmi podobá jeho milovanej Mahulene, že sa mu zdá, akoby to bola ona sama. A tu odvetila, že je Mahulena, ktorú miloval a pred siedmimi rokmi stratil, strádala hladom a smädom vo veži, slnko ani mesiac nevidela, s ňou bol zosobášený v kostole a ona je jeho ženou. Potom sa pobozkali a začala sa prvá noc ich spoločného života.

Tá prefíkaná princezná bola za podvod odmenená sťatím hlavy. Tá veža, v ktorej bola Mahulena uväznená, vraj stála ešte dlhý čas.