Snehulienka

Býval jeden sedliak, menom Ivan, a jeho žena, menom Mária; boli už starí a nemali žiadne deti, a veľmi sa pre to trápili. Raz v zime, keď napadlo mladého snehu po kolená, deti vonku lepili z neho babu a Ivan s Máriou sa na ne mlčky pozerali cez okno. Vtom sa Ivan usmial a vraví: „Poď, žena, ulepíme si spolu tiež babu.“

„A čože?“ povedala stará veselo. „Poďme, popri starostiach si môžeme aj dovádzať. Ale načo lepiť babu? Ulepme si radšej zo snehu dieťatko, keď nám Pán Boh nedal živé.“ — „Pravda je pravda,“ povedal Ivan, vzal čiapku a šiel so starou do ohrady. A naozaj začali zo snehu lepiť dieťatko; urobili telíčko, ručičky, nôžky a navrch pridali hrudu ako hlavičku. — „Pomáhaj Pán Boh!“ povedal ktosi, ktorý šiel okolo. — „Ďakujeme pekne!“ odpovedal Ivan. „Božia pomoc je ku všetkému dobrá,“ dodala žena. — „A čo to robíte?“ — „No, ako vidíš!“ povedal Ivan, „Snehulienku,“ dodala stará a zasmiala sa. — Potom pridali nosík a bradičku, urobili dve jamky pre oči, a len čo Ivan ešte aj ústočká vyznačil, dieťatko začalo dýchať a otvorilo pekné modré očká, krútilo hlavičkou ako živé a zatriaslo ručičkami a nôžkami v snehu, celkom ako dieťatko v plienkach. — „Ach, Ivan, Ivan,“ volala žena plná radosti, „Pán Boh nám dal dieťatko.“ A začala Snehulienku objímať. A zo Snehulienky sa olúpil sneh ako škrupinka z vajíčka a už bola naozaj živým dievčatkom. „Ach, moja drahá Snehulienočka!“ volala stará a bežala s ňou do izby. A Snehulienka rástla, nie po dňoch, ale po hodinách, a každý deň bola väčšia. Sedliak i sedliačka mali z nej nesmiernu radosť; dievčatá z dediny k nim chodili, strojili ju, rozprávali sa s ňou, spievali jej piesne, hrali sa s ňou všelijaké hry a naučili ju všetko, ako samy čo robili. A Snehulienka za tú zimu vyrástla ako trinásťročné dievča a bola veľmi čulá, všetkému rozumela, o všetkom hovorila; a bola belunká ako sneh, očká mala ako nezábudky a plavé vlásky až po pás; len žiadny rumenec nemala na tvári, ako by v nej ani živej krvi nebolo. Ale aj bez toho bola taká krásna a pritom taká dobrá a ku všetkým prívetivá, až srdce nad ňou plesalo. „Hľa, Ivan,“ vravievala stará svojmu mužovi, „predsa nám Pán Boh na staré kolená daroval radosť! Môj srdcový zármutok predsa pominul!“ — A Ivan jej vravel: „Nech je Pán Boh pochválený. Radosť na svete netrvá večne a ani zármutok nie je bez konca.“ Zima sa skončila. Slniečko na nebi začalo hriať, na lúkach sa zazelenala tráva a vo vzduchu štebotal škovránok. Už aj dievčatká sa zišli pod dedinou do kolotanca a začali spievať: „Jar krásna, na čom si prišla?“ — „Na rozsoche, na bránke!“ — A Snehulienka sa akosi zosmutnela. — „Čo ti je, dieťa moje?“ vravela stará. „Si chorá? Či ťa niekto uhranul?“ A Snehulienka na to: „Nič mi nie je, mamička, som zdravá.“

Roztopil sa posledný sneh, sady aj lúky sa odeli kvetom, slávik i všelijaké vtáctvo začalo spievať a všetko na božom svete sa rozveselilo. A Snehulienka bola ešte smutnejšia, vyhýbala sa družkám a stále sa pred slnkom ukrývala do tône. Len keď pršalo a za súmraku bývala veselšia, a keď raz prišla búrka a napadli krúpy, mala z toho takú radosť, akoby to boli perly. Ale keď potom opäť vyšlo slnko a krúpy sa rozohriali, plakala Snehulienka za nimi tak, akoby sa aj sama chcela slzami rozplynúť.

Minula jar, prišiel deň svätého Jána. Dievčatá z dediny sa zbierali do hája na veselicu a zastavili sa aj po Snehulienku. „Pusti, pusti aj Snehulienku s nami!“ prosili. Stará sa ju bála pustiť a Snehulienke samej sa akosi nechcelo ísť s nimi, ale odoprieť im to nemohli.

„Len mi, dievčatká, dajte na Snehulienku pozor,“ domlúvala stará. „Veď viete,

že ju opatrujem ako oko v hlave.“ — „Dáme, dáme!“ kričali dievčatá veselo, vzali Snehulienku za ruku a bežali s ňou do hája. Tam si vili venčeky, viazali z kvetov kytice a spievali svoje smutnoveselé piesne. A Snehulienka bola stále s nimi. A keď zapadlo slnko, dievčatá poskladali z trávy a z drobného chrastia hranicu, zapálili ju a postavili sa všetky do radu jedna za druhou, každá s venčekom na hlave, a Snehulienku postavili najzadnejšie. „Pozeraj,“ povedali, „ako my pobežíme, a bež aj ty za nami, nezostávaj pozadu!“ Potom začali spievať kupalovú pieseň a skákali jedna po druhej cez oheň. Vtom čosi vzadu za nimi zašumelo a žalostne vzdychlo: „Ach!“ Preľaknuté sa pozerali jedna na druhú a spozorovali, že Snehulienka medzi nimi nie je. „Azda sa nám schovala,“ povedali a rozbehli sa ju hľadať; volali, húkali, ale nijako ju nemohli nájsť. „Azda utiekla domov,“ povedali potom a bežali do dediny — ale Snehulienka nebola ani v dedine. Hľadali ju druhý, tretí deň, prehľadali celý háj — ale po Snehulienke nikde ani pamiatky! Kam sa podela? Azda ju odvliekla dravá zver alebo odniesol dravý vták? Nie, ale keď Snehulienka bežala za družkami a skočila cez oheň, vtedy sa nečakane vzniesla hore ľahkou parou, zvinula sa do tenučkého obláčika a odletela do výsosti nebeských.