Malá morská víla

Na samom morskom dne, tam, kam by žiadna kotva nedosiahla a ľudské oko nedovidelo, leží podmorské kráľovstvo. Pestrofarebné ryby sa preháňajú medzi vetvami podmorských krov a rastlín, ktoré sa jemne kolíšu vo vlnách. Pred mnohými a mnohými rokmi, na najhlbšom mieste v mori stál zámok morského kráľa, v ktorom bolo sto jantárových siení s perleťovými podlahami a koralovými oknami. Býval v ňom kráľ mora spolu so svojimi šiestimi dcérami. Jedna bola krajšia ako druhá, ale predsa len tá najmladšia princezná bola zo všetkých najkrajšia. Oči mala modré ako rozbúrené vlny, pleť jasnú a jemnú ako najjemnejší piesok a rovnako ako jej sestričky mala namiesto nôh rybiu plutvu.
Nad zámkom sa pohupovali modré vlny a voda bola taká priezračná, že pri bezvetrí bolo vidieť zapadajúce slnko, ktoré vyzeralo ako veľký purpurový kvet. Najmladšia princezná sa každý večer pozerala nahor, aby zazrela trochu toho žiariaceho purpuru. Celé hodiny premýšľala o tom druhom svete, tam hore. Poznala ho len z rozprávania svojej babičky, ktorá jej rozprávala povesti o stratených námorníkoch a stroskotaných lodiach. Malá morská víla by dala všetko za to, aby mohla tento svet uvidieť na vlastné oči. Chcela aspoň raz pocítiť na lícach teplé slnečné lúče a vôňu kvetov. Babička: Dievčatko moje, hneď ako ti bude pätnásť rokov, budeš sa smieť vynoriť z mora. Budeš sa môcť vyhrievať na slniečku na skalných útesoch a pozerať sa na veľké lode, ktoré tadiaľto prechádzajú. Teraz musíš ešte nejaký čas počkať.

Konečne nastal deň pätnástych narodenín malej morskej víly. Babička jej zapletla do vlasov šnúru perál a na hlavu jej dala ľaliový veniec. Bola to najšťastnejšia chvíľa v živote mladej víly. Plávala rýchlo nahor, až sa vynorila nad vodou. Pozerala sa priamo do zapadajúceho slnka, ktorého lúče ju nežne hladili po tvári. Slnko jej teraz pripadalo ešte krajšie ako to, ktoré si predstavovala. Trblietalo sa všetkými odtieňmi červenej farby a oblaky okolo neho vyzerali ako nadýchaná perina.

Zrazu malá morská víla zazrela plachetnicu s bielymi plachtami a vysokými sťažňami týčiacimi sa až do oblakov. Na lodi znela hudba, ktorá bola po zotmení ešte hlučnejšia, a svetlá sa rozžiarili tisícom farieb. Morská princezná priplávala až k oknu kajuty a zo zvedavosti nazrela dovnútra. Uvidela mnoho krásne oblečených žien i mužov, najväčší dojem na ňu však urobil mladý princ s vlasmi čiernymi ako uhoľ. Práve dnes mal šestnáste narodeniny, na ktorých počesť sa konala tá veľká oslava. Tesne pred polnocou všetci hostia vystúpili na palubu a stovky rakiet sa vzniesli do vzduchu, na niekoľko sekúnd zažiaril nádherný ohňostroj. Malej morskej víle sa zdalo, akoby všetky hviezdy padali dole.

Náhle sa zdvihol vietor, nebo sa zatiahlo čiernymi mrakmi a začalo husto pršať. Rozpútala sa strašná búrka. Veľká loď sa hrôzostrašne húpala a obrovské vlny sa valili cez palubu. Blýskalo sa a hrmelo – vyzeralo to, že sa nahneval sám Poseidon – boh mora. Zrazu sa sťažeň zlomil a spadol dole. Loď sa prevrátila na bok a voda začala vnikať do jej útrob, až sa potopila. Uprostred bleskov a bielych balvanov obrovských vĺn bolo počuť vyľakané výkriky topiacich sa ľudí. Aj víla, ktorú by len ťažko mohla takáto búrka vyľakať, sa predsa len začala báť. Myslela len na to, ako zachrániť krásneho princa. Hľadala ho medzi trámami a brvnami plávajúcimi po mori, ponárala sa hlboko, až sa konečne dostala k mladému princovi. Jeho bezvládne telo sa zmietalo vo vysokých vlnách. Chytila ho za plecia, držala mu hlavu nad vodou a s veľkou námahou plávala k pevnine. Na brehu ho položila na biely piesok a nežne ho hladila. K ránu, keď vychádzalo slnko, princ otvoril oči, líca mu zružoveli a pery sa pohli.

Keď morská víla uvidela prichádzať skupinku mladých ľudí, preľakla sa a ukryla sa za vysokými kameňmi. Jedno mladé dievča prišlo k princovi, ktorý sa práve prebudil. Usmial sa na ňu, pretože si myslel, že to bola práve ona, ktorá ho zachránila. Zarmútená víla sa ponorila do vody a vrátila sa do podmorského zámku k svojmu otcovi.

Nemohla spať ani jesť. Bola čoraz smutnejšia a zamĺknutejšia. Neustále myslela na princa. Často, keď slnko zapadalo, vyplávala hore a pozerala sa na pláž, kde naposledy uvidela princa, ale nikdy ho tam už nezazrela. Zarmútená a nešťastná si už nevedela rady, a preto sa zdôverila svojim sestrám.

Jedna zo sestier: Nebuď smutná. Hneď svojho princa uvidíš. Vezmime sa, sestry, za ruky a stúpajme morom nahor až k slnku.

A tak aj urobili. Keď sa vynorili z vody, uvideli nádherný palác s pozlátenými vežami a veľkými mramorovými schodmi siahajúcimi až do mora. Teraz už vedela, kde princ býva. Každý večer spanilá morská víla sedávala na schodoch paláca a pozerala sa, ako pohasínajú svetlá v princových komnatách.

Deň po dni sa jej ľudský svet stával bližším. Priala si ho poznať, pretože jej pripadal zaujímavejší než jej podmorský svet, hoci je krásny, predsa len tam chýba vôňa kvetov, slnečné lúče a hlavne černovlasý princ. Malá morská víla závidela ľuďom, že majú nesmrteľnú dušu. Morské panny žijú vyše tristo rokov a potom sa premenia na morskú penu.

Malá morská víla: Prečo aj my nemáme nesmrteľné duše? Nechcem, aby sa zo mňa stala iba pena na morskej hladine. Ja by som dala všetko za to, aby som mohla ísť po smrti do neba. Nie je možné pre to niečo urobiť?

Babička: Bohužiaľ nie. Iba ak by ťa nejaký človek miloval tak, ako nič iné na svete. Dal by ti kúsok svojej duše a dostala by si sa do sveta nesmrteľných.

Na druhý deň ráno, keď ešte všetci spali, malá morská víla potajomky opustila zámok a zamierila k čarodejnici, o ktorej vedela z rozprávania rybárov. Čarodejnica bývala na vzdialenej pláži, bola stará, škaredá, ale poznala veľa zariekaní, ktoré mali veľkú moc.

Čarodejnica: Ty sa chceš zbaviť svojej plutvy a mať dve nohy ako ľudia? Môžem to urobiť, budeš pre všetkých ľudí tým najkrajším stvorením, aké kedy videli. Rovnako ako doteraz budeš chodiť ľahučko, ale pri každom kroku pocítiš veľkú bolesť, ako keby si chodila po rozbitom skle. Pamätaj si aj to, že už nikdy nemôžeš byť morskou pannou a už nikdy neuvidíš otca ani sestry.

Malá morská víla: Áno, áno, to by som si priala.

Čarodejnica jej dala čarovný nápoj a sotva vypila iba pár dúškov, pocítila hroznú bolesť a padla na zem. Nasledujúceho dňa, hneď ako slnko zažiarilo nad morom, sa malá morská víla prebudila a uvidela nad sebou stáť princa. Ten ju chytil za ruku a zaviedol ju do svojho zámku. Tam ju dal obliecť do hodvábnych šiat. Od tých čias ho ani na krok neopustila, iba pre neho tancovala úchvatne sa vznášajúc na špičkách nôh. Zakaždým, keď sa jej noha dotkla zeme, cítila pálčivú bolesť. Ale nesťažovala sa, neustále sa usmievala. Jedného dňa jej mladý princ smutne povedal:

Princ: Ty si moja najdrahšia. Podobáš sa mladému dievčaťu, ktoré ma držalo v objatí potom, čo stroskotala moja loď a potopila sa. Zachránilo mi život. Iba ju by som mohol mať naozaj rád. Hľadal som ju všade, ale sotva ju niekedy opäť nájdem.

Zrazu sa rozchýrilo, že mladý princ si má vziať krásnu princeznú zo susedného kráľovstva. Aj keď stále myslel na dievča, ktoré mu zachránilo život, odišiel, pretože si to želali jeho rodičia. Aké však bolo jeho prekvapenie, keď uvidel princeznú, ktorú si mal vziať. Pred ním stálo dievča, ktoré mu pred rokom zachránilo život, keď ležal na pobreží.

Princ: Neverím vlastným očiam, môj sen sa splnil. Našiel som ťa, moja najmilšia. Chcel by som ťa požiadať o ruku ešte dnes, aby som ťa už znovu nestratil.

Princ bol najšťastnejším človekom na svete, keď držal v náručí svoju nevestu. Zabudol na morskú pannu, ktorá s očami plnými sĺz myslela iba na svoju smrť. Ďalší deň sa konala veľká svadba. Malá morská víla sa premenila na morskú penu, ktorá jemne omývala schody zámku, na ktorých kedysi sedávala a vyzerala svetlo v princových komnatách.