Gazda mudrc

Jeden gazda išiel na svojej Hnedke do mlyna. Nie aby Hnedke uľahčil, ale ešte si hodil vrece s obilím cez plecia. Cestou stretol tuláka. Tulák nad ním krútil hlavou a hovoril:
„Hej, gazda, vrece je samo dosť ťažké, mohol by si ísť vedľa koňa a koňovi nechať vrece.“
Gazda sa pozrel z koňa dolu na tuláka a povedal:
„Veď nevidíš, že vrece nesiem ja a nie Hnedka?“
Tulák poznal, koľko odbilo, a keď sa v dedine spýtal, kde má gazda gazdovstvo, namieril rovno tam. Gazdiná stála na dvore a sypala kurám.
„Matka,“ oslovil ju tulák, „muž vás pekne pozdravuje a má vraj po krk zlostenia s čeľaďou a slúžkami. Išiel do sveta skúsiť šťastie. Aby ste tu vraj nezostali sama a gazdovstvo malo pána, mám u vás zostať namiesto neho.“
Žene sa tulák páčil, bol mladý a pekný a gazda bol starý a stále sa hneval. Preto prikývla a zaviedla ho do izby.
„Matka,“ povedal ten chytráň, keď boli vnútri, „sľúbil som gazdovi, že tu zostanem, ale neviem, neviem, či by som tu zostal, keby na gazdovstve zostalo všetko postaru. Tie dve veľké lipy, čo stoja pri bráne, musíte dať zrúbať, a to ešte dnes.“
„To som už dávno chcela,“ odpovedala gazdiná, pretože sa mu chcela zapáčiť.
Tulák poslal pred bránu čeľadníkov. Lipy boli za chvíľku zrúbané a čeľaď ich odtiahla za humno.
Medzitým mlynár zomlel obilie, gazda vzal vrece zasa na chrbát, sadol si na Hnedku a išiel domov. Do dediny došiel za súmraku. Pozerá a čuduje sa. Kôň zabočil k akémusi gazdovstvu, ale jeho gazdovstvo to nebolo. Pred jeho bránou stáli dve veľké lipy a tu nič. Popohnal teda koňa a hovorí mu:
„Pozor, pozor, Hnedka! Veď si nepamätáš, kde si doma?“
Hnedka sa obzrela za svojou maštaľou, ale potom musela ísť, kam chcel gazda. Gazda sa pozeral vpravo i vľavo, bolo tu množstvo chalúp i gazdovstiev, ale pri žiadnej bráne nestáli lipy. Obrátil koňa a išiel späť a ešte raz koňa obrátil, ale keď nemohol nájsť svoje gazdovstvo, povedal si:
„Je to dedina ako naša, a predsa nie je naša. Zablúdil som, neviem ako.“
Popohnal koňa a bol rád, keď mal dedinu za chrbtom.
Išiel a išiel celú noc a za svitania došiel do dediny, ktorú vôbec nepoznal. Zastavil sa v hostinci, Hnedku uviazal v maštali a dal si doniesť jedlo a pitie. Keď sa dosýta najedol a napil, začal rozmýšľať, prečo asi nenašiel svoje gazdovstvo.
Ako tak hľadel pred seba a uvažoval, prišiel do hostinca akýsi človek a hovorí hostinskému:
„Kmotríčku, poraďte mi. Moje krásne žriebä leží v maštali, všetky štyri od seba, a nechce vstať.“
„Čo ja rozumiem koňom?“ odpovedal hostinský. „Ja som sa na doktora neučil, ale ten starý tamto pri stole vyzerá, akoby niečo vedel.“
„Otče,“ obrátil sa cudzí človek ku gazdovi, „poďte so mnou do maštale a pomôžte môjmu koníkovi!“
Gazdu nebolo treba dvakrát presviedčať. V maštali si gazda kľakol a zašepkal koňovi do ucha:
„Keď sa ti nechce žiť, je dosť psov, ktorí si na tebe radi pochutnajú. Ak máš chuť do života, je dosť trávy aj pre teba, aby si sa napásol dosýta.“
Žriebä nebolo choré, len lenivé. Len čo začulo o psoch, rýchlo vyskočilo a bolo zdravé a čulé ako predtým. Jeho majiteľ otváral oči i ústa dokorán a zvolal:
„Čo ste vy za človeka, že uzdravujete kone len rečami!“ A pretože mu žriebä osobitne prirástlo k srdcu, dal gazdovi dvadsať blýskavých toliarov ako odmenu.
Gazda sa vrátil s peniazmi do hostinca a doprial si. Netrvalo dlho a o gazdovi mudrcovi sa dozvedelo knieža. Pred niekoľkými dňami mu ukradli dvoch vzácnych koní a nikto nevedel, kde hľadať zlodejov. Knieža poslalo po gazdu a opýtalo sa ho:
„Vedeli by ste mi tých koní nájsť?“
„Prečo by nie,“ odpovedal gazda.
Knieža bolo rado a poslalo po najlepšie jedlo a nápoje. Gazda nebol na toľké dobroty zvyknutý. Preto musel v noci často von. A keď si pred svitaním ešte raz vyšiel, stáli oba kone pred dverami. Ušli zlodejom a našli cestu domov sami. Ako ich gazda uzrel, spustil náramný krik, až knieža vyskočilo z postele, otvorilo okno a vyzrelo von v nočnom čepci.
„Čo sa deje?“ kričalo udivene.
„Tu sú tie kone!“ odpovedal gazda. „Koľkokrát som bol márne vonku, ale ja som vedel, že prídu. Pribehli trochu neskoro. Boli príliš ďaleko.“
Knieža sa z údivu nespamätalo a komu česť, tomu česť, z gazdu sa stala najváženejšia osoba na kniežacom dvore a každý si ho vážil ako mudrca. Za svoj kúsok dostal sto toliarov z kniežacej pokladnice.
Povesť o gazdovi sa rozniesla po celej krajine. Aj kráľ sa o ňom dopočul. Pozval ho k sebe. Keď gazda prišiel na kráľovský zámok, pýtal sa po pánovi kráľovi.
„Ak ste ten mudrc,“ povedali mu sluhovia, „máte ísť do záhrady, kráľ sedí v besiedke.“
Bolo dusno, pred búrkou. V záhrade dorážali na gazdu húfy komárov. Odháňal ich, ako len mohol. Hneď sa rozohnal rukou doprava, hneď doľava. Kráľ vyzeral z besiedky, videl gazdu, ako máva, a hovoril si: „Pozrime, mudrc. Iste mi nesie dobrú radu a máva na mňa, aby som mu pospiešil naproti.“ A kráľ vyšiel z besiedky ku gazdovi. Vtom zletel z neba blesk a rovno do besiedky a do stoličky, na ktorej kráľ pred chvíľou sedel. Blesk stoličku rozštiepil na tisíc kúskov.
„Preto si na mňa mával, ty najväčší mudrc pod slnkom?“ zvolal kráľ polekane i radostne.
„A prečo si myslíte, že by som inak mával?“ odpovedal gazda. „Veď vás nenechám zabiť bleskom!“
Teraz ešte väčšmi vzrástla gazdova sláva a kráľ sa k nemu správal ako k vlastnému otcovi. Gazda býval v celej polovici zámku a v krajine nebolo človeka, ktorý by sa mal lepšie než on.