Dvaja verní bratia a nevídaná krásavica

Možno sa to naozaj stalo, možno sa to nestalo, poviem len, že žil kedysi mocný a bohatý knieža, krutý a ľstivý, a preto mu hovorili Čierny knieža. A u tohto kniežaťa slúžili dvaja bratia, Hasan a Ahmed. Boli to siroty a mali sa veľmi radi. Veď nemali nikoho iného na svete než samých seba. Ale chlapci boli každý iný. Ahmed bol živý, bystrý, nepokojný, Hasan zádumčivý, tichý, rozmýšľavý.
Raz odcestoval Čierny knieža na návštevu k svojmu susedovi a vzal so sebou všetkých svojich sluhov aj Hasana. Len Ahmeda nechal doma, aby strážil zámok.
„Ale pamätaj si!“ prikázal mu. „Nesmieš ani na krok vstúpiť do komnaty vo veži. Ani dvere nesmieš otvoriť.“
Ahmed, samozrejme, sľúbil. Ale že bol zvedavý a nepokojný, vydržal len dva dni a tretieho dňa, všetko márne, dvere komnaty vo veži predsa len otvoril. A len čo ich otvoril, hneď sa celá komnata rozžiarila. Ahmed v úžase vstúpil dovnútra a videl, že tá žiara vychádza z veľkého obrazu zaveseného na stene. Bola na ňom namaľovaná prekrásna dievčina a pozerala sa na Ahmeda ako živá.
Dlho si Ahmed obzeral krásavicu a dvere zavrel, až keď začul, že sa Čierny knieža vracia domov.
Samozrejme, Čierny knieža už vedel, že Ahmed porušil jeho príkaz. Keď sa blížil k svojmu zámku, zbadal, ako z veže vychádza jasná žiara, a hneď si domyslel, čo sa stalo. A preto s Ahmedom ani neprehovoril a kázal ho uvrhnúť do hlbokého podzemia, aby tam zomrel od hladu.
Hasan nič nevedel o bratovom osude a márne ho hľadal po celom zámku. Čierny knieža len čosi zamrmlal, keď sa ho spýtal, a sluhovia mali prísne zakázané čokoľvek prezradiť.
Raz išiel Hasan po dvore a začul, akoby sa spod zeme ozýval nejaký nárek. Išiel k schodisku do pivnice, zbehol dolu a v tej najhlbšej kobke našiel brata.
„Ako si sa sem dostal, Ahmede?“ zhrozil sa Hasan a brat mu všetko porozprával.
Ahmed bol už veľmi vychudnutý, od hladu a smädu sa sotva držal na nohách. Ale Hasan mu nosil jesť a piť a za niekoľko dní už Ahmed natoľko zosilnel, že sa vyšplhal po lane z podzemia von, a Hasan ho ukryl v komôrke svojej izbietky.
„Mal si ma nechať v tej pivnici,“ povedal Ahmed. „Čierny knieža na všetko príde a zahynieme obaja.“
„Lepšie, keď zahynieme obaja spolu, než aby zahynul len jeden z nás,“ povedal Hasan.
A tak žil Ahmed v komôrke niekoľko mesiacov a nikto o ňom nevedel.
Raz išiel Hasan plaviť kniežacieho koňa k rieke a na ceste stretol niekoľko dievčat. Jedna z nich pozrela na Hasana a povedala:
„Krásny mládenec vyrastá z Hasana. Veľmi krásny. K nemu sa hodí len jedna krásavica na svete, večne mladá princezná, čo žije ďaleko na sever odtiaľto. Jedenásť rokov k nej trvá cesta. Keby o nej Hasan vedel, hneď by sa za ňou vybral.“
Hasan to začul a od tej chvíle chodil ako telo bez duše. Zveril sa len Ahmedovi, ale ten nevedel, čo mu poradiť. Len ho napadlo, že je to azda tá krásavica, ktorej obraz visí v zakázanej komnate vo veži.
Čierny knieža si všimol, že Hasan je ako vymenený, a spýtal sa ho, čo sa s ním deje. A Hasan sa mu so všetkým zveril.
Knieža chvíľu rozmýšľal a potom povedal:
„Viem o tej krásavici a sám som sa kedysi za ňou vybral. Desať rokov som išiel, až som prišiel k jednému kniežaťu. To mi dalo jej obraz, ale varovalo ma, aby som ďalej nechodil. Princezná bola už zasnúbená hroznému padišachovi, ktorý všetkých súperov pozabíjal. Tak som sa vrátil späť. Ale ten obraz ti ukážem.“
Čierny knieža naozaj zaviedol Hasana do veže, otvoril dvere do komnaty, kam nesmel nikto vstúpiť, a komnata sa celá rozžiarila. Tá žiara vychádzala z obrazu prekrásnej dievčiny. Pozerala sa na Hasana ako živá. Bol to ten obraz, kvôli ktorému Ahmeda uvrhli do hlbokého podzemia, aby tam zahynul od hladu.
Hasan nemohol odtrhnúť od obrazu oči.
„Vyberiem sa za tou krásavicou, nech sa deje čo sa deje,“ povedal potom Čiernemu kniežaťu.
„Choď si, držať ťa nebudem,“ povedal prekvapivo Čierny knieža. „Dám ti na cestu dvoch najlepších koní, ktorých mám. Cestou ich budeš meniť. Dám ti aj všetko ostatné, čo budeš potrebovať, aj dosť peňazí ti dám. A prajem ti veľa šťastia.“
Teraz sa možno čudujete, prečo krutý Čierny knieža bez okolkov pustil Hasana za krásavicou a ešte mu dal koňov a peniaze. Ale nečudujte sa! Knieža stále túžil po krásnej princeznej a dúfal, že by ju Hasan predsa len mohol získať. A potom by ho o ňu ľahko pripravil a sám by sa s ňou oženil. Bol to ľstivý hanebník a ako sa vraví, mäkké, biele ruky majú najradšej to, čo tvrdé, mozoľnaté ťažko vydobyjú.
Ale o tom Hasan nerozmýšľal. Poponáhľal sa za Ahmedom, aby mu všetko povedal, a hneď nazajtra sa obaja bratia vybrali na cestu. Čierny knieža, samozrejme, netušil, že Ahmed ide s Hasanom. Myslel si, že Ahmed už dávno zahynul pod zemou.
Nuž, nebudem vám ani rozprávať, čo všetko bratia zažili na tej dlhej ceste. Dospeli a zmúdreli, a keď uplynulo desať rokov, prišli obaja ku krásnemu zámku s mostom z bieleho mramoru.
Bratia boli po dlhej ceste špinaví a roztrhaní, kone sotva stáli na nohách, a tak sa mládenci hanbili takto vojsť do zámku. Skryli sa preto pod mostom a čakali, kým sa zotmie a nebude na nich toľko vidieť.
Ale knieža, čo v zámku býval, videl bratov z okna a hneď poslal sluhu, aby ich spod mosta priviedol.
„Kto ste a odkiaľ prichádzate?“ spýtal sa ich.
A Hasan mu podľa pravdy všetko povedal.
Potom knieža poslal mládencov, aby sa okúpali, dal im nové šaty, pozval ich k stolu na bohatú hostinu, a keď tak spolu sedeli, povedal im:
„Ste obaja krásni bohatieri, škoda by vás bolo, keby ste márne zahynuli pre nedosiahnuteľnú krásavicu. Už som videl veľa bohatierov, ktorí tadiaľto išli za krásnou princeznou. Niektorým som cestu vyhovoril, ako napríklad Čiernemu kniežaťu, iní ma nepočúvali a z tých sa nevrátil nikto.“
Potom priniesol knieža obraz zahalený v čiernom závoji. A keď závoj odňal, zažiaril, akoby vyšlo jasné slnko. Bol to rovnaký obraz, aký mal Čierny knieža v zakázanej komnate.
„Je to nevídaná krásavica,“ povedal potom starý knieža. „Ale jej snúbenec, krutý padišach, všetkých jej nápadníkov pobil a deň čo deň na ňu naliehá, aby si ho konečne vzala za muža. Zatiaľ sa princeznej darí svadbu odkladať. Čaká, že ju nejaký statočný bohatier vyslobodí. Ale čaká márne. Padišach je nesmierne silný a múdry a navyše pozná rôzne kúzla a čary. Toho nik nepremôže ani neprelstí.“
Hasan a Ahmed sa na seba pozreli a jedným hlasom zvolali:
„A predsa pôjdeme!“
Knieža ich už nepresviedčal, zaželal im šťastnú cestu a na rozlúčku povedal:
„Keby ste predsa len princeznú oslobodili, zastavte sa cestou späť u mňa. Rád by som tú nevídanú krásavicu uzrel v skutočnosti, živú.“
Hasan a Ahmed išli zase celý rok.
Práve keď rok uplynul, dorazili bratia do mesta, kde žila krásna princezná. Mesto bolo samý ruch a zhon, všade viali zástavy, všade sa stavali slávobrány, všade bolo plno kvetov, pretože tretieho dňa sa mala sláviť svadba krásnej princeznej s krutým padišachom.
„Veľa času nemáme,“ vzdychli si bratia. „Sotva tri dni.“
A potom sa rozhodli, že si najprv nájdu nocľah, dobre sa vyspia, a potom že ich azda napadne niečo múdre.
Prešli mestom a až na samom konci našli malú chalúpku, strecha deravá, múry obité, okná vybité. A v chalúpke žila staručká babička.
„Buď zdravá, babička!“ pozdravili ju bratia. „Nech sa ti vydarí dnešný deň!“
„Buďte zdraví, mládenci,“ odpovedala starenka. „Nech sa vám vydarí vaša cesta!“
Hasan a Ahmed sa u babičky ubytovali, najedli sa, vyspali sa, ale nič múdre ich nenapadlo.
„Čo robiť?“ vzdychli si, a aby nezmarili čas nadarmo, pustili sa do starenkinej chalupy. Opravili strechu, omietli steny, zasklili okná, starenka takmer svoju chalúpku nespoznala.
„Ste vy to obratní mládenci,“ chválila ich. „Akože sa ja s vami vyrovnám? Veď ja nič nemám, len dobrú radu vám môžem dať.“
Povedal Hasan:
„Babička, dobrú radu my potrebujeme najviac zo všetkého.“
A hneď povedali starenke, prečo prišli.
„Nuž, keď ma vo všetkom poslúchnete, s dobrým skončíte,“ usmiala sa babička. „Hneď zájdite vedľa k stolárovi, je to výborný majster. Požiadajte ho, nech vám zhotoví dreveného jeleňa na kolieskach, nech ho potiahne jeleňou kožou a nech urobí dovnútra dvierka. Do jeleňovho brucha sa musí zmestiť človek. Ako odmenu dajte majstrovi svoje kone, aj tak ich už nebudete potrebovať.“
Bratia poslúchli a hneď bežali k stolárovi.
Druhý deň ráno bol jeleň hotový. Ako živý vyzeral, radosť pozrieť.
„Tak a teraz nech si jeden z vás vlezie do jeleňa, vezme si bubon a píšťalu a hrá veselé pesničky. A druhý nech s jeleňom ide do kráľovského paláca.“
Teraz sa možno čudujete, načo ten drevený jeleň. Aj Hasan nad tým krútil hlavou, ale čulý Ahmed sa hneď dovtípil. Posadil brata do jeleňa s píšťalou a bubnom a ponáhľal sa do paláca. Mali najvyšší čas, pretože to už nadišiel deň, keď sa mala princezná vydávať.
Keď sa postavil Ahmed s jeleňom na nádvorie kráľovského paláca a jeleň začal vyhrávať veselé pesničky, hneď sa zbehlo plno ľudí, ktorí tam postávali, aby nezmeškali slávny svadobný sprievod. Tlačili sa naokolo, počúvali pesničky, obzerali jeleňa a sypali Ahmedovi drobné mince do čapice. Dokonca sama princezná odhrnula záclonu na okne svojej komnaty a potom poslala sluhov, aby jej priviezli hrajúceho jeleňa hore.
„To nejde!“ odháňal sluhov Ahmed. „Nemám čas, zastavil som sa len na chvíľku. Strašne sa ponáhľam.“
Keď však sluhovia znova a znova naliehali a sľubovali Ahmedovi bohatú odmenu, nakoniec im jeleňa zveril.
„Ale nech je tu čo nevidieť!“ volal ešte za nimi.
Sluhovia dovliekli jeleňa do princezninej komnaty a odišli. A princezná unesená počúvala jeleňove pesničky.
„Aké je v tom kúzlo?“ čudovala sa krásavica a začala si jeleňa obzerať. Nakoniec objavila dvierka, otvorila ich a z nich vyskočil krásny mládenec.
Hasan i princezná zostali, akoby do nich blesk udrel. Hasan bol oslnený nevídanou krásou dievčiny a princezná sa spočiatku strašne zľakla. Ale potom sa jej pekný mládenec veľmi zapáčil.
Nuž, nebudem vám rozprávať, čo si tí dvaja mladí ľudia hovorili. Iste to bolo plno zamilovaných hlúpostí, ale Hasan bol rozumný mládenec a nezabudol, že na takéto nicotné reči je času dosť. Vstrčil krásavicu do jeleňa, zavrel dvierka, sám si obliekol princezniné svadobné šaty, čo boli pripravené na pohovke, zahalil sa závojom a rýchlo pošepkal princeznej:
„Dolu čaká môj brat. Rýchlo odchádzajte z mesta, ja vás dohoním.“
Potom zavolal sluhov, aby jeleňa zase odviezli na nádvorie.
Ahmed s jeleňom a s princeznou vo vnútri rýchlo vyšli z mesta a ponáhľali sa preč. S napätím čakali, ako všetko dopadne.
V Hasanovi bola malá dušička. Krásnu princeznú sa mu síce podarilo získať, ale nemal potuchy, ako sám vyvázne.
Zakrátko vstúpil padišachov sluha, že jeho pán poslal po princeznú svoj zlatý koč, aby sa ráčila posadiť.
Hasan v princezniných svadobných šatách mlčky nastúpil do koča, do ktorého bol zapriahnutý šesťzáprah kúzelných koní, čo vedeli lietať vo vzduchu ako vtáky a nikto na svete ich nedohonil. Okrem sluhu, ktorý si sadol na kozlík ako kočiš, bola v koči len pekná komorná.
Za padišachovým kočom sa radili ďalšie so svadobnými hosťami a všetky mierili do padišachovho paláca, kde už ich očakával krutý ženích. Cestu lemovali davy ľudí, ktorí mávali princeznej na rozlúčku, ale bola to neveselá rozlúčka. Akoby princeznú sprevádzali na cintorín, a nie na svadbu.
„Chcem ešte naposledy obísť mesto, aby som sa rozlúčila s miestami svojej mladosti,“ povedal zrazu Hasan kočišovi, ten práskol do koní a koč vzlietol do výšky a letel, akoby ho ťahali orly, a nie kone.
A tu z výšky zbadal Hasan Ahmeda, ako ťahá dreveného jeleňa.
„Spusti sa dolu pri tom človeku s jeleňom!“ prikázal Hasan.
Akonáhle sa koč zastavil na ceste, kadiaľ išiel Ahmed, chytil Hasan kočiša za krk a vystrčil ho z koča. A to už pribehol Ahmed, z jeleňa vyskočila krásna princezná a všetci nasadli do koča. Aj jeleňa vzali so sebou.
Kočiš zostal stáť ako obarený. Nevedel si vysvetliť, čo sa to vlastne stalo. Ale pekná komorná hneď spoznala, ako sa veci majú, a začala prosiť:
„Vezmite ma tiež so sebou! Nechcem sa vrátiť ku krutému padišachovi. Radšej pôjdem s vami na koniec sveta.“
A tak vzali so sebou aj komornú.
Ahmed potom práskol do koní, kone sa zase vzniesli do povetria a koč letel ako šíp stále na juh.
Čo tomu všetkému hovoril padišach, o tom rozprávka nevie. Vie len, že žiadne kúzla a čary mu nepomohli získať princeznú späť. Nemal už žiadne kúzelné kone, čo by vedeli lietať v povetrí, aby mohol Hasana s Ahmedom a princeznou prenasledovať. Možno že puknol od zlosti, kto vie, nič sa už o ňom nepočulo.
Cesta späť ubiehala rýchlo. Za pouhý deň priletely kúzelné kone ku kniežaťu, s ktorým sa bratia pred rokom rozlúčili, za pouhých desať dní priletely do zámku Čierneho kniežaťa. A keď už zakrúžili nad zámkom, vliezol si Ahmed zase do dreveného jeleňa.
„Čierny knieža si myslí, že som dávno zahynul v hlbokom podzemí. Bude lepšie, keď mu neprídem na oči,“ povedal.
Čierny knieža nechcel veriť svojim očiam, keď zletel na nádvorie Hasan s krásnou princeznou.
„Vidím, že si znamenitý bohatier,“ povedal mu. „A aby si vedel, že si ťa naozaj vážim, vystrojím ti svadbu slávnu, akoby som sa ženil ja sám.“
Teraz sa už asi nečudujete tomu, čo krutý Čierny knieža sľúbil. Samozrejme, že svadbu s krásnou princeznou začal pripravovať pre seba. Rozhodol sa, že Hasana zabije a s princeznou sa ožení namiesto neho.
Hasan žil v tých dňoch ako vo videní. Stále nemohol uveriť, že ho stretlo také nesmierne šťastie, a vôbec mu nenapadlo, že sa rúti do záhuby. Zato Ahmed, ktorý sa zase skrýval v komôrke vedľa Hasanovej izby, a pekná komorná, ktorá sa do Ahmeda zamilovala možno viac, než Ahmed do nej, bedlivo sledovali, čo sa v zámku deje, a strážili Hasana, aby mu Čierny knieža neublížil.
Nastal predvečer svadobného dňa. Už sa začali schádzať hostia na tú slávnu svadbu a knieža pre nich usporiadal nádhernú hostinu. Po svojej pravici posadil princeznú, po ľavici Hasana, a veselo všetkých nabádal, aby jedli a pili. V nestrážený okamih potom nasypal Hasanovi do pohára s vínom uspávací prášok. Nikto si toho nevšimol, ani Hasan nie, len čulá komorná, a tá to rýchlo bežala oznámiť Ahmedovi.
Keď bolo po hostine a všetci sa rozišli do svojich komnát, zaspal Hasan na svojom lôžku tak tvrdo, že by ho ani rana z dela nezobudila. A na to práve čakal knieža. Vkradol sa do Hasanovej izbietky s vytasenou dýkou, jenže keď sa chystal mládenca prebodnúť, otvorili sa dvere do komôrky a v nich sa objavil Ahmed.
„Beda!“ vykríkol Čierny knieža. „Mŕtvi vstávajú z hrobu.“
„Ba nie,“ zasmial sa Ahmed. „Ale živí pôjdu do hrobu!“
Potom vytrhol kniežaťu dýku z ruky a prebodol ho. Mŕtvolu vyhodil z okna do zámockej priekopy.
Druhého dňa nastalo pátranie po Čiernom kniežati. Ale nech hľadali, ako hľadali, nikde ho nenašli. V kroví zámockej priekopy nikoho, samozrejme, hľadať nenapadlo.
Pretože však svadba bola pripravená, oslávili ju bez Čierneho kniežaťa ..... krásna princezná si vzala Hasana. A pretože to bola taká slávna svadba, urobili hneď ešte jednu pre Ahmeda a peknú komornú.
A čo mám ďalej rozprávať? Radšej skončím a vy sa rýchlo poberte a poponáhľajte sa, azda na tie slávne svadby prídete ešte včas.