Abú Kír a Abú Sír

Abú Kír a Abú Sír V jednom meste mali vedľa seba krámy dvaja remeselníci, farbiar látok Abú Kír a holič Abú Sír. Obom sa darilo zle. Farbiar bol lenivec, zákazníkov podvádzal a šidil. Kto si k nemu dal zafarbiť látku, viackrát sa s ňou už nestretol. Abú Kír ju predal, peniaze prejedol a potom sa zákazníkovi ospravedlňoval, buď že látku niekto ukradol, alebo že sa pri farbení pokazila, a tak ďalej a tak ďalej, výhovoriek mal vždy dosť. Holič Abú Sír bol pracovitý a zručný remeselník. Ale nebolo mu to nič platné: mal chudobný krámik a nemohol zákazníkovi ponúknuť osviežujúci kúpeľ ako iní holiči a kúpeľníci. A k farbiarovi Abú Kírovi už tiež nikto nechodil; o jeho nepoctivosti vedelo celé mesto.
Večer sedávali pred svojimi krámikmi a navzájom si sťažovali na svoj osud.
„Vieš čo,“ povedal raz farbiar holičovi, „vydáme sa do sveta, tu by sme pomreli od hladu.“
Keď s tým Abú Sír súhlasil, Abú Kír ešte navrhol, aby všetko, čo zarobia, dávali do jedného vrecka a spoločne sa ako dobrí priatelia živili. Dobrák holič na všetko pristúpil. Na druhý deň ráno nastúpili na loď, ktorá sa práve chystala vyplávať.
Na lodi nemali holiča, a tak sa tam Abú Sír dobre uplatnil. Holil námorníkov aj kupcov za chlieb, za syr, za figy a datle i za peniaze. Abú Kír sa celý deň len povaľoval a čo Abú Sír zarobil na jedle, to stihol zjesť. Abú Sír však farbiarovi nevyčítal, bol rád, že sa druh naje, a v duchu si maľoval, ako sa im v cudzine dobre povedie, až budú zarábať obaja.
Po troch týždňoch loď skončila plavbu a spustila kotvy v prístave veľkého mesta. Farbiar Abú Kír sa nerád lúčil s lenivým životom na lodi. Dalo to Abú Sírovi núkania, kým lenivého priateľa prinútil, aby sa s ním vybral do ulíc neznámeho mesta. Chodili celý deň, nohy už sotva cítili, kým sa im podarilo najať chudobnú izbičku. Farbiar Abú Kír sa hneď prevalil na lôžko a zaspal. A spal ešte na druhý deň napoludnie, kým Abú Sír už zháňal prácu na trhoviskách a v prístave. A že nezaháľal, vrátil sa večer domov s chlebom a ovocím, a bolo toho viac než pre dvoch, ale Abú Kír to všetko stihol zjesť sám, ani pri tom z lôžka nevstal. Tak to chodilo deň po dni, Abú Sír ráno odchádzal za prácou, večer sa vracal s jedlom, niekedy aj s trochou peňazí, a Abú Kír sa len na lôžku povaľoval a často ešte priateľa hundral, že je jedla málo.
Štyridsiaty prvý deň, čo v tom cudzom meste každý po svojom žili, holič ochorel. Nemohol sa pohnúť z lôžka a čakal, že sa teraz o živobytie postará Abú Kír. Ale Abú Kíra ani nenapadlo vstať; vymámil na chorom priateľovi peniaze a posielal si po jedlo jedného chlapca z domu.
Štvrtého dňa upadol holič do takých hlbokých mdlôb, že ho Abú Kír pokladal za mŕtveho. Vtedy lenivý farbiar konečne vstal, nikomu v dome nič nepovedal a odišiel. Na trhu si za Abú Sírove peniaze kúpil nádherné šaty a začal sa v nich prechádzať po meste.
Ako tak chodil, dostal sa k farbiarskemu krámu. Zadivil sa, keď videl, že všetky látky sú zafarbené len namodro. I vošiel dnu, vybral z vrecka šatku a požiadal farbiara, aby mu ju zafarbil nazeleno.
„To neviem,“ pokrútil hlavou farbiar.
„Tak načerveno,“ rozkazoval si Abú Kír.
„To tiež nedokážem,“ povedal farbiar, „u nás vieme farbiť len namodro.“
To chcel Abú Kír počuť. Otočil sa a z krámika sa dal rovno ku kráľovskému palácu. Ohlásil sa u kráľa ako zázračný umelec z ďalekej krajiny za morom a žiadal kráľa, aby mu dovolil usadiť sa v meste a zriadiť si farbiarsku dielňu. Rozprával kráľovi, aké skvelé purpurové farbivo vie pripraviť z morských slimákov, líčil mu krásu šafránovej farby a šarlátu a iných podivuhodných farieb. Kráľ sa dal zlákať tými divmi, zahrnul Abú Kíra peniazmi, daroval mu krásny dom, plný služobníctva, a rozkázal, aby sa hneď pustili do stavby veľkej farbiarskej dielne.
Medzitým Abú Kír objednal v cudzích krajinách všetko, čo k remeslu potreboval, a keď dielňa stála, pustil sa do práce. Najal si pomocníkov, a keď ich zaučil do svojho remesla, sám prestal pracovať, len sa vyhrieval a rozkazoval, samé dobroty a lahodné vody pil. Zákazky sa len hrnuli, najprv od kráľa a jeho dvora, potom od veľmožov z celej krajiny a všetci sa Abú Kírovmu umeniu obdivovali; samá chvála sa o ňom šírila všade. Ostatní farbiari v meste čoskoro prišli o prácu a nezostávalo im nič iné, než aby pracovali v dielni Abú Kírovej ako poslední pomocníci.
Teraz si povieme, čo sa medzitým dialo s holičom Abú Sírom. Keď sa úbohý Abú Sír precitol z mdlôb, prekvapilo ho, že je v izbičke sám. Nemohol sa pohnúť, a tak nariekal a volal, až ho započul vrátnik toho domu. Pribehol a Abú Sír ho prosil, aby mu doniesol niečo na jedenie a hlavne pitie, že chce, že od smädu umiera a že mu zaplatí, len čo sa jeho priateľ vráti. Tak sa vrátnik o Abú Síra staral týždeň, dva týždne, nosil mu jesť a piť, ale Abú Kír sa nevracal. Teraz už mal Abú Sír istotu, že ho priateľ okradol a opustil. Vrátnik ho však tešil, aby si z toho nič nerobil, že ho bude ošetrovať ďalej, kým sa neuzdraví. Abú Sír mu poďakoval a sľúbil mu, že mu všetko odplatí, len čo bude zdravý.
Ale trvalo to dva mesiace, kým sa uzdravil. Keď cítil, že sa len trochu udrží na nohách, vybral sa do mesta a zháňal prácu. Prišiel na trhovisko a tu zazrie skvelý dom, pri ňom veľký krám, ktorý tam predtým nestál, a pri kráme šum a hukot, ľudia jeden cez druhého sa tam tlačia a z toho chumáča sa ozývajú výkriky obdivu a chvály.
I spýtal sa, čo je to za novinku, a dozvedel sa, že tu má farbiarsku dielňu akýsi Abú Kír, priateľ kráľov, umelec nad umelcov, a ten že vie farbiť látky nevídanými farbami.
Abú Sír sa zaradoval z toho, čo počul; prial svojmu druhovi úspech a bohatstvo a v duchu mu odpustil, že ho nechal chorého v núdzi a ešte mu peniaze že ukradol.
Vošiel do krámu a tam zazrel skvele oblečeného Abú Kíra, ako sedí na bohatých vankúšoch, obklopený otrokmi, maškrtí sladkosti z drahocenných misiek a robotníkom, ktorých sa tu točí plno, len rozkazuje: „Urob to tak, urob to onak!“
Ale toho, čo ho čakalo, sa Abú Sír nenadial. Keď ho Abú Kír zbadal, vykríkol:
„Pomoc, je tu zlodej!“ A ukázal na Abú Síra.
Hneď sa na úbohého holiča vrhli Abú Kírovi pochopi, zbili ho a vyhodili von.
Doráňaný Abú Sír si nevedel v hlave zrovnať, prečo s ním jeho druh tak zle naložil. Zvíjal sa od bolesti po tom výprasku, hlava mu hučala a motal sa v tlačenici ľudí na trhovisku ako omámený. Vtedy ho napadlo, že by sa mu uľavilo v kúpeľoch, tam že by si rany a pomliaždeniny ochladil. I pýtal sa, kadiaľ sa dostane ku kúpeľom. Ten, ktorého sa pýtal, mu neodpovedal, len oči na Abú Síra vyvalil a išiel ďalej svojou cestou.
„Aké kúpele?“ zvolal ten druhý, keď ho Abú Sír zastavil. „Čo je to?“
„To je to najlepšie, čo môže na svete byť,“ povedal Abú Sír a začal vysvetľovať, čo to tie kúpele sú.
„Nič také tu nemáme,“ povedal ten druhý, „ale poradím Ti. Choď ku kráľovi a vylož mu, čo si vykladal mne, iste urobíš šťastie.“
Abú Sír poslúchol, dal sa ohlásiť u kráľa, a keď mu audienciu povolili, povedal:
„Jasný kráľu, dozvedel som sa, že tu nemáte kúpele. Ako môže byť také krásne mesto bez kúpeľov?“ A vylíčil kráľovi výhody, ktoré kúpele majú, ako v nich po kúpeli človek omladne, ako zlé choroby z tela vyjdú a ako sa myseľ vyjasní a srdce rozveselí.
Kráľ sa žiadnym novotám neuzatváral, hneď dal Abú Síra obliecť do skvostných šiat, zahrnul ho peniazmi a dovolil mu, aby v meste zriadil kúpele, kde sa mu zapáči.
Abú Sír vyhľadal vhodné miesto a dal postaviť kúpele, aké inde na svete neboli. Dookola dal vysadiť cyprusy a ružové kríky, medzi ne dal umiestniť vodotrysky s voňavou vodou a pavilóniky s hudobníčkami, a keď to všetko stálo, voňalo a šumelo, pozval do kúpeľov kráľa.
Kráľ si tú novinku nemohol vynachváliť, div že sa do kúpeľov s celým dvorom nepresťahoval. Celé mesto sa chodilo na kúpele pozerať, a kto kúpeľ okúsil, znova a znova sa sem vracal. Tak Abú Sír zbohatol, kúpele rozširoval, aby sa dostalo na všetkých, nové veci do nich zavádzal a kráľ bol u neho denne hosťom.
Keď sa farbiar Abú Kír dozvedel o tom zázraku, povedal si, že musí tiež okúsiť všetkých pôžitkov, ktoré kúpele telu i mysli dávajú, a vybral sa tam. Zostal, akoby doňho hrom udrel, keď ho na prahu kúpeľov vítal jeho druh Abú Sír, nádherne oblečený, obklopený veľmožmi od dvora, ktorí sa uchádzali o jeho priazeň. Ale hneď sa spamätal a zvolal:
„To si ešte nespomenul na starého dobrého priateľa, Abú Síre? Ako to, že si ma dosiaľ nepozval? Už som to od clivoty nemohol vydržať a prišiel som bez pozvania sám.“
„Dal si ma zbiť a vyhodiť z dverí,“ povedal udivený Abú Sír, „práve keď som bol v najväčšej núdzi.“
A tu sa Abú Kír začal prisahať, kdeže by on takto naložil so svojím najmilším druhom, áno, že dal kedysi vyhodiť akéhosi zlodeja, ale teraz vidí, že to bol omyl, že ten zlodej sa podobal Abú Sírovi ako vajce vajcu.
„Ako by ma mohlo napadnúť, že si to Ty,“ volal Abú Kír, „pokladal som Ťa za mŕtveho.“ A klamal, ako sa mu za priateľom clivilo, čo sa pre neho naplakal, a dobrák Abú Sír mu na slovo uveril. Hneď ho zval ďalej, dal mu prednosť pred najvyššími veľmožmi, hostil ho a tešil sa, že oboch stretlo také šťastie, že sú kráľovými priateľmi a radcami.
Zlomyseľný Abú Kír však počúval, ako sa Abú Sír rozplýva, len na pol ucha. Už rozmýšľal, ako by priateľa o kráľovu priazeň pripravil a navždy sa ho zbavil.
„Všetko tu máš, ako sa patrí,“ povedal mu, keď sa spolu lúčili, „ale predsa tu ešte niečo chýba.“
„Čo by tu chýbalo?“ pýtal sa Abú Sír.
„Nevidím tu nikde kúpeľ s penivou vodou,“ povedal Abú Kír.
„Máš pravdu,“ prikývol Abú Sír, „hneď ho dám zriadiť.“
Rozlúčili sa a sľúbili si navždy vernú družbu.
Farbiar Abú Kír však nešiel domov, odobral sa rovno ku kráľovi a povedal mu:
„Šťastie pre Teba, jasný kráľu, že som sa dnes zastavil v kúpeľoch. Ten muž, čo kúpele zriadil, vydáva sa za Tvojho priateľa, ale vedz, že sa Ťa chystá zavraždiť.“
A zo svojho zlého a závistlivého srdca nalhal kráľovi, že sa s Abú Sírom spriatelil na lodi a že sa mu Abú Sír zveril, že je sem poslaný od zámorských kniežat, že má za úlohu kráľa zabiť a potom že sa vraj tie kniežatá zmocnia celej kráľovskej ríše. Abú Kír vraj chcel Abú Síra, hneď ako vystúpili na breh, odovzdať strážam; ale Abú Sír sa mu v tej tlačenici ľudí stratil a on, Abú Kír, vraj od tej chvíle nespal od starostí o kráľov život; až teraz že sa mu uľavilo, keď konečne Abú Síra našiel.
Kráľ spočiatku Abú Kírovi neveril. Ale Abú Kír povedal:
„Kráľu, vypravi sa zajtra do kúpeľov. Uvidíš, že Ťa Abú Sír bude zvať do penivého kúpeľa. Ale Ty sa nedaj zlákať. Je to kúpeľ žieravý, keby si doň vstúpil, ani kostička by z Teba nezostala.“
Kráľ sa na druhý deň vybral do kúpeľov. Abú Sír kráľa privítal a kráľ sa hneď chcel, ako mal vo zvyku, vykúpať v ružovej vode. Abú Sír sa však usmial a povedal:
„Dnes mám pre Teba, kráľu, prekvapenie. Pripravil som pre Teba penivý kúpeľ s jazmínovou vôňou, ten jediný je hoden Tvojej vznešenosti, po ňom sa budeš cítiť o dvadsať rokov mladší.“
Keď to kráľ započul, oči mu zahoreli hnevom; hneď prikázal svojim strážam, aby Abú Síra spútali a odviedli do väzenia. Potom zavolal kapitána stráže a povedal:
„Zajtra za úsvitu zašiješ toho zloducha do vreca a vyplávaš s ním v loďke na more. Keď ma uvidíš v okne paláca a začuješ, ako zvolám: ‚Utop ho!‘, hodíš ho do vody!“
Kapitán stráže bol však dobrý človek a Abú Sír mu vždy zadarmo doprial najlepšieho kúpeľa a spriatelil sa s ním. A tak sa teraz chcel Abú Sírovi odmeniť. Keď nastala noc, vyviedol Abú Síra z žalára a odviezol ho v člne na ostrov oproti kráľovskému palácu. Tam mal Abú Sír čakať, kým tadiaľ o týždeň popláva loď; kapitán ho na ňu dopraví a loď Abú Síra odvezie do ďalekej krajiny, kam už kráľova moc nesiaha. Abú Sír nestačil kapitánovi ďakovať. Usadil sa v prázdnej chyži na brehu ostrova a rozmýšľal a dumal, prečo sa tak naraz kráľovi znepáčil, že div o život neprišiel.
Za úsvitu kapitán zašil do vreca veľký kameň, naložil ho na loďku a vyplával na more pod okná paláca. Chvíľu čakal a tu zazrel kráľa, ako sa vyklonil z okna, zdvihol ruku a zvolal:
„Utop ho!“ Kapitán zhodil do vody ťažké vrece a kráľ si spokojne zamädlil ruky, že sa zbavil navždy zločinca, ktorý mu striehol na život.
Kapitán si v tú chvíľu všimol, že sa niečo zablyslo a spadlo do vody. Keby bol vedel, čo to je, bol by si počínal inak; nebol by, keď s loďkou priplával ku brehu, išiel do paláca so sklonenou hlavou, čo si zase kráľ spomenie a či nepríde na to, že Abú Sír je nažive.
A kráľ v tú chvíľu už nebol vo svojej koži. Strašná vec sa mu stala, práve keď si tak spokojne mädlil ruky. Odstúpil od okna a triasol sa na celom tele. Spadol mu totiž do mora zlatý prsteň. A nebol to obyčajný prsteň, mal v sebe také mocné čaro, že bez neho kráľ už nebol kráľom. Keď totiž na niekoho ukázal prstom, na ktorom ten prsteň bol, hneď nešťastníkovi spadla hlava. Tak kráľ s pomocou prsteňa ovládal svoje stráže, vojsko a celú krajinu, všetci sa prsteňa báli a kráľa poslúchali.
Kráľ nikomu nepovedal ani slovo a tŕpol strachom, aby nikto neprišiel na to, že prsteň nemá; vedel, že by ho zavraždili a našli by si nového kráľa.
Medzitým Abú Sír sedel na brehu ostrova a sieťou, ktorú mu tam kapitán nechal, lovil ryby. Hneď na prvý záťah mal sieť plnú rýb. Vybral si tú najväčšiu, rozrezal ju a dal sa do čistenia. Vtedy sa vo vnútornostiach ryby čosi zatrblietalo, hneď bolo vidieť, že to tam nepatrí, a ukázalo sa, že je to veľký zlatý prsteň. Abú Sír si ho v údive obzeral, potom si ho navliekol na prst a ďalej sa zaoberal rybou, v myšlienkach však bol stále pri tom prsteni, ako sa mohol do ryby dostať a či ho nemá radšej zahodiť, aby sa kvôli nemu nedostal azda do nešťastia.
Tu išli okolo dve staré ženy a divili sa, čo je to za kopu krásnych rýb. Abú Sír na ne pokynul, nech si idú vziať, ak majú chuť. Ale zostal ako prikovaný: ženám zrazu spadli hlavy z krku. Ale nikde široko ďaleko nie je ani človiečika, to mohol dokázať len neviditeľný meč. Abú Sír sa roztriasol strachom, prešla mu chuť na rybacie mäso, zaliezol do chyže a bál sa vystrčiť hlavu, aby o ňu neprišiel.
Sedel dlho v kútiku chyže a tu započul, že ho niekto volá, a spoznal hlas kapitánov. Kapitán mu prišiel povedať, že o chvíľu pôjde okolo loď a že Abú Síra vezme so sebou. Abú Sír sa odvážil z chyže von a zazrel, ako kapitán stojí v údive nad bezhlavými ženami. Abú Sír už-už dvíhal ruky, aby kapitána privítal, plný radosti, že sa z toho začarovaného miesta dostane, keď tu kapitán zazrel na jeho ruke prsteň a vykríkol:
„Nehýb sa, daj ruky dolu, lebo ma zabiješ!“
A hneď sa udiveného Abú Síra pýtal, odkiaľ má ten prsteň. Spoznal v ňom kráľov majetok, a keď mu Abú Sír povedal, že ho našiel v rybích vnútornostiach, milý kapitán si spomenul, ako ho videl letieť do mora, práve keď sa kráľ nahýnal z okna. Povedal Abú Sírovi o čare toho prsteňa, povedal mu, že tým dvom ženám nechtiac zrazil hlavy on, Abú Sír, a pýtal sa, čo teraz bude robiť, keď je takým mocným pánom.
„Odvez ma ku kráľovi,“ povedal Abú Sír.
Kapitán povedal, že áno, že ku kráľovi Abú Síra odvezie, aj keď kráľ uvidí, že nesplnil jeho rozkaz. Už sa kráľa nebál, kráľ bez prsteňa nebol pre neho kráľom.
Došli k palácu, vystúpili a brali sa rovno ku kráľovi. Kráľ sedel bledý uprostred radcov a stráží, stále skrýval ruku, aby si nikto nevšimol, že už nemá prsteň, a triasol sa od strachu, čo bude, až na to prídu.
Keď zazrel kapitána s Abú Sírom, nesmel na sebe nechať poznať, že je už bez moci, a rozkričal sa najhnevlivejším hlasom, aký vedel:
„Čo si sa opovážil? Nielen že si toho zloducha neutopil, ale ešte mi ho vedieš na oči! Za to budete obaja zle pykať.“
Už chcel dať strážam rozkaz, aby sa ich oboch chopili, vtom však Abú Sír, aby to nikto nevidel, postúpil o krok ku kráľovi a ukázal mu prsteň na svojej ruke. Kráľ bol blízky mdlobe a len kopa vankúšov a kobercov za ním a okolo neho ho udržala, že neupadol. Prikázal strážam, aby odstúpili. Abú Sír kráľovi podal prsteň a povedal:
„Tu máš dôkaz, kráľu, že som Ti nikdy nechcel ublížiť. Kto iný teraz mal väčšiu možnosť stať sa kráľom než ja? Ale aby si videl, že som Tvoj verný priateľ, prsteň Ti vraciam.“
Kráľ už mal prsteň na prste, zo srdca mu spadol ťažký kameň. Objal Abú Síra a ďakoval mu, že mu zachránil život. Abú Sír chcel za každú cenu vedieť, čo proti nemu kráľa tak popudilo, a tu mu kráľ rozprával o Abú Kírovom varovaní, o tom, že vraj mu Abú Sír v penivom kúpeli chystal smrť a ako ľahkoverne kráľ tomu ohováraniu uveril.
Abú Sír konečne pochopil, že jeho druh Abú Kír je nielen lenivec nad lenivcov, ale aj zlý a bezcharakterný človek, a v duchu si vyčítal, že mal predsa hneď vedieť, že lenivosť a ničomnosť sú sestry: kde jedna špatnosť vyvádza, tam sa jej druhá ponad plece díva, a jedna druhú nezaprie.
Medzitým farbiar Abú Kír sedel vo svojom nádhernom dome a rozkazoval, jednou rukou si hlavu podopieral a druhou siahal do zlatej misy, plnej sladkých cukroviniek, a stále jedol. Neľutoval, aký osud pripravil svojmu priateľovi Abú Sírovi; teraz mala jeho závistlivá dušička pokoj. Tu sa strhne na ulici hluk a do krámu vtrhnú žoldnieri, strhnú ho z vankúšov, zviažu, posadia ho obrátene na mulu a dajú ho verejne viezť ulicami ku kráľovi.
Abú Kírovi sa to v hlave motalo, nevedel, prečo tak naraz upadol u kráľa do nemilosti. Keď však zazrel u kráľa živého Abú Síra, vedel, koľko bije.
Márne sa za neho dobrák Abú Sír prihováral, kráľ v tejto veci Abú Síra neposlúchol, a ako mal skončiť Abú Sír, tak skončil v mori Abú Kír.
Potom sa kráľ pýtal Abú Síra, čo si želá, všetko že mu splní.
„Lepšie kúpele, než máš, už mať nemôžeš,“ povedal Abú Sír, „nič už Ti tu nie som platný. Dovoľ mi, aby som sa vrátil domov, do rodného mesta. Keď som teraz stratil svojho jediného krajana, nič by ma tu už netešilo.“
Kráľ Abú Síra prehováral, aby tu zostal, hory-doly mu sľuboval, dcéru mu ponúkal, ale Abú Sír si nedal povedať a že musí a musí domov. Nepovedal, čo si v duchu myslí, že by ho tu totiž raz tak či tak nič dobré nečakalo, keď je kráľ taký ľahkoverný a keď všetka kráľovská moc je v kúsku lesklého kovu, ktorý môže odniesť straka. Kráľ dal pre Abú Síra vypraviť loď a so všetkým, čo na nej bolo, s posádkou, s obilím, s drahocennými látkami a zvieratami, ju Abú Sírovi daroval.
Abú Sír sa štyridsať dní plavil, kým sa dostal do rodného mesta. Tam si zariadil veľké, nádherné kúpele, oženil sa a žil spokojne až do smrti uprostred krásnych záhrad s cyprusmi, ružami, jazmínmi a s vodotryskami, z ktorých tryskala voňavá voda; nebolo tam toho málo a všetko to voňalo, šumelo a hralo.