Kubula a Kuba Kubikula -6.kapitola

To to vtedy dopadalo, päť chalupníkov bolo na zemi, dvaja sedliaci si roztrhli kožené nohavice, jedna malá sedliačka stratila koralovú šnúrku a pánovi prvému radnému stúpil akýsi hrubian na ruku. Tá strkanica trvala riadnu chvíľu. Kubulovi to už bolo hlúpe, a tak žmurkol na kamaráta. S pomocou nezbedných školákov rozkývali lávku, a keď to nešlo inak, schmatli pílku, zoskočili na ľad nádhernej rieky Kachničky a pekne potichu podrezali dômyselný stĺp dômyselného mosta. Dve ľúbezné dvojčatá, takto náramne pálení chlapci, im pri tej práci pomáhali najvydatnejšie.

Páni učitelia a pekné mamičky nám stále opakujú, že nemáme kaziť cudzí majetok: Neberte, detičky, pílku do ruky, nech vám nenapadne skákať s nejakým ostrým nástrojom v ruke! Nestrašte nikoho, nepodtrhávajte stoličky, keď si chcú dievčatá sadnúť! Toto všetko naši priatelia poznali, a predsa prerezali mostný trám! Kakraholte, nepodobali sa až príliš ničomníkom? Asi nie. Vtedy bol na moste taký rozruch! Susedia mali tak či tak na pána richtára pifku a zamotali klbko, aby sa z neho len tak ľahko nedostal. Smiali sa! Medveď, medvediar a dvojčatá, ktoré im pomáhali, sa smiali tiež.

Nuž a tým, čo sa smejú, je leccos dovolené. Len aby si nikto nenatĺkol viac, než je zdravé. Keď bola mela práve v najlepšom, začal most praskať, a než by ste napočítali tri, zrútil sa s prenáramným rachotom na ľad. Dole bola poriadna záveja a páni a panie, detičky a všetci, o ktorých máte strach, popadali ako do periny. Niekto si nabral do rukáva, niekto si zaboril do snehu len nosík alebo prstík, ale niekto si nabral poriadne a kýchal a nadával. Veď je jasné, že už nikto nemyslel na oheň a na hasenie.

Títo nás vyviedli, hovorili susedia neskôr, ale kým boli takí rozjarení, nechcelo sa im prestať a každý si vymýšľal ešte nejaké šelmovstvo. Nakoniec sa Vařečky a Hrnce rozostúpili na svoje brehy a začala sa riadna a veľkolepá bitka snehovými guľami. To bol krásny pohľad! Mnohý tlstoch zo strany Vařečiek si počínal veľmi bláznivo. Gule sa sypali ako krupobitie a nejeden švihák dostal za ucho takú krásnu ranu, že mohol byť spokojný. Kuba Kubikula sa s Kubulom smial a tí ostatní sa rehotali. To bola veselá mela! Nakoniec to však odskákal medvedík a jeho pán. Ľudia neradi vidia, keď sa im taká úbohá zver smeje.

Na akéhosi cisára sa pozrela kedysi mačka, a pretože bol ten chlapík nesmierne škaredý plesnivec a mačka prenáramná kráska, uškrnula sa a pokrútila hlavičkou. Starí dejepisci rozprávajú, že sa tá mačka volala Mury-Mury. Mala vraj iskrivé oči a predlhý chvost, ale to všetko jej nepomohlo. Cisársky maršal, ktorý sa k tomu pripletol, strhol poplach a mlátil ju svojou maršalskou palicou, až obuli jeden peší pluk a až osedlali a vybavili a pomohli na kone jazdeckému pluku. V tej chvíli však maršalovi umdlela ruka a mačka by mu to bola všetko oplatila. Keď pricválala garda, mal úbožiak dvadsaťdeväť škrabancov, ale od posledného a tridsiateho bol vraj zachránený. Ríšske dejiny nás učia, ako to dopadlo s nešťastnou Mury-Mury. Ach, bola odvlečená v putách do žalára. Pripútali jej labky a na večnú potupu jej dali obojok. Počínala si hrdinsky a jedného dňa im ušla. Panečku, mačku je ťažké udržať a ani cisár pán ju nedokáže ustrážiť! Nuž dobre, ak sa Mury-Mury nesmie pozrieť na hocijakého cisára, čo sa stane s úbožiakom medvedíkom? Ten bude asi bitý, tomu sa to nevypláca, vysmievať sa pánovi richtárovi! Naozaj, len čo sa trochu utíšila vrava, poslal Randa po policajtov a kdesi cosi, že vraj tí dvaja posmievači a kazisvety pôjdu do šatlavy. Pozbierali ich a už ich vedú a úbožiaka Barbuchu tiež. Zatvorili ich do väzenia.

Vo Vařečkách a Hrncoch bola obecná šatlava vedľa pekárne majstra Bohdana. Chvalabohu, pekárova pec bývala večne žeravá, a keďže jej komín viedol práve múrom spomínanej šatlavy, tepla bolo habadej. Kuba sa usadil pri tej teplej stene a vyzul si topánky. S Kubulom to bolo horšie, pekárska vôňa mu nedala ani sedieť, ani spať, vrtel sa a každú chvíľu Kubovi hovoril: „Kubo, ja rád jem karásky! Ja by som takto zjedol nejaký karásek!“ „Ty chlpáč,“ odpovedal mu Kuba Kubikula, „to by boli časy, keby sme si mohli vymýšľať koláče ako strašidlá, čo?“ Barbucha takéto reči nerád počúval, robil kamarátom zlé výčitky a nakoniec sa nahneval. „Vy kakraholti,“ vraví, „keby ste sa ma aspoň báli. No počkajte, až príde večer!“

Keď sa zotmelo, začal so strašením. Spustil svoje: Bar, bar, bar! a chodil z kúta do kúta, pričom pokrčoval zadné nôžky. Kubula si však na mátohu už zvykol a mal na strach vybavené. Vzal ho za labku a povedal mu, aby prestal. Potom si rozprávali všelijaké lesné rozprávky. Kuba chrápal a tým dvom bolo tiež dobre. Keď na veži odbilo desať hodín, zachumlali sa do svojich kožúškov a veselo a o závod spali. Ale už za hodinu sa prihodilo niečo náramne čudné. Barbucha ucítil na svojom zadočku ruku. Myslel si, že to asi bude Kubulova labka, a obrátil sa naňho, aby mu dal pokoj. „Ja ti nič nerobím,“ odpovedal medveď. Sotva vám zaspali, Barbuchu zase niekto ťahá. „A hromy-blesky,“ povedalo strašidlo, „tu je nejaká začarovaná ruka a ťahá ma za moje dymové chlpy. Ja to nevydržím, ja ujdem!“

Tá mátoha kňučala, až sa Kuba Kubikula zobudil. Na moju vieru, už bolo načase! Barbucha sedel na okne a chcel sa pretiahnuť štvorčekom v mrežiach. Chcel zoskočiť z okna. „Barbuška, Barbušička, miláčik,“ hovoria Kuba aj Kubula jedným hlasom, „azda by si nám, starkec, neutiekol? Ty nehanba, nechal by si nás tu v kaši a sám by si vzal nohy na plecia? No, ty si sa nám vydaril!“ Chytili ho za nôžky a stiahli dolu. Vtedy sa dal Barbucha do plaču a plakal a nariekal: „Ľudkovia drahí, pustite ma, pustite ma! Počujem vo svojom uške, že ma volá Lízinka z kováčne. Vy máte času habadej, ale strašidlá aby driapali dňom i nocou! Nechajte ma už, hromy-blesky, ísť; mám to súdené, aby som chodil tam, kde ma volajú. Basta! hovorím, poslúchať sa musí a dosť!“ „Akože takú diaľku prejdeš?“ spýtal sa Kubula.

A strašidlo odpovedalo: „Ty môj bachratý medveď, keď nás niekto volá, letíme, ako keby sme mali krídla. Kým sa obrátiš, sme už desať tisíc míľ! Ho, ho, ho, my strašidlá sme, synak, páni! To potom nie je šuchtanie po štyroch, ako chodíš ty, alebo s odpustením, lezenie po dvoch.“ Barbucha zo seba robil neviemčo a opakoval, že musí a musí ísť. Nuž dobre, Kubula odkázal Lízinke pekný pozdrav a poprosil strašidlo, aby sa v kováčni slušne správalo a aby nehúkalo.